O jednom rubačovi a Malachove

O jednom rubačovi a Malachove (Rozprávka)
V Malachove, čo leží na pravej strane, keď sa ide dolu Hronom od Banskej Bystrice, nebolo vždy toľko domov, ako ich je teraz medzi vrchmi. Pred Štyristo rokmi iba kde-tu stála chalúpka a zopár pastierskych chatrčí, ostatné domčeky pribúdali až neskoršie.

Ľudia v tomto kraji odjakživa nežili v blahobyte, na pastierskom chlebe vtedy nikto nezbohatol. Tí, čo mali záprahy, začali neskôr aj furmančiť a odvážať drevo z hory. Podaktorí boli rubači, čo-to si zarobili pri stínaní stromov.

Raz k jednému z nich, čo mal viac detí, prišiel kmotor zo susednej dediny. Keď videl, že trie biedu, začal ho ľutovať:

„Veľa sa narobíš, ale neplatia ti, ako by sa patrilo. Mal by si si ísť hľadať robotu dakde inde!" Rubač prikývol, no potom smutne povedal:

„Aj by som šiel, keby sa dačo našlo. Ale kdeže pôjdem, nikto ma teraz do roboty nevezme." A žaloval sa, ako ťažko nájsť súcejšiu robotu chudobnému človekovi. Iba stromy mohol stínať, deň za dňom chodil do hory. A keď sa na rúbanisku mordoval so sekerou v ruke, neraz zabožekal, tak, aby ho nikto nepočul:

„Och, bože, bože, či mi ešte bude dakedy lepšie?"

Rubača však najviac zabolelo pri srdci, keď mu žena pripomínala ich biedu, ba neraz aj zapárala:

„Každý tu časom k čomusi príde, len my sa akosi ženieme do biedy. Čochvíľa nebude väčších bedárov, ako sme my." Rubač vtedy utešoval ženu:

„Každému zlu býva raz koniec... Ako k nám prišla, tak raz aj odíde! Aj nám ešte môže byť lepšie." Ale to iba preto hovoril, aby ženu aspoň trocha utíšil. Sám dobre vedel, že sa biedy ľahko nezbaví, a preto jednostaj stískal každý halierik, ani jedla si takmer nedoprial, už dlhší čas nemal na jazyku nič, čo by mu dodalo sily do ťažkej roboty. Dosť často iba o suchom chlebe na rúbanisku stromy váľal. Len šťastie, že bol zdravý a ako-tak sa držal pri sile.

Raz šiel rubač chodníkom, ktorým chodieval, keď sa najviac ponáhľal. Ale vtedy prvý raz zabočil k potoku, kadiaľ teraz vedie cesta z Kráľovej na Ortúty. Rástol tam vysoký a hustý les, domy na tých miestach ešte nestáli. Nuž tam mal začať rúbať smreky. Ako mu však oči nevdojak zablúdili do jednej zátočiny v potoku, zaraz zočil, že sa hemží rybami, najskôr to boli pstruhy. Tých bolo v horských bystrinách neúrekom, nuž si pomyslel:

„Nepôjdem ďalej, kým sa mi nepodarí dačo uloviť!" A hybaj rovno do vody. O chvíľu mu pod výmoľom vkĺzlo čosi do ruky. Nuž sa zaradoval a začal si robiť chuť:

„Dnes nebudem jesť suchý chlieb, rybu si upečiem na ohni. Tak mi bude chutiť ako vari ešte nikdy."

Rubač si okolo poludnia sadol, že si rozloží oheň, lebo sa ho zmocňoval hlad. Musel však rozmýšľať, ako vznietiť oheň. V tých časoch ľudia po dedinách zakladali oheň kremeňom alebo iným kresadlom nielen doma, ale aj v poli. Nuž sa rozbehol hľadať dajakú skalu, čo by najlepšie hádzala iskry. Ako tak sliedil očami po zemi, zbadal pred sebou čudný kameň. Zelenkastý bol, akoby sa dajaký zelený list kedysi dávno premenil na skalu. Zdvihol ho, poťažkal v ruke i vážil ho, lebo cítil, že je ťažší ako iné kamene. Ale iskry z neho nesršali, darmo ho trel o druhý kameň. Poriadne si ho však poprezeral a nakoniec sa rozhodol:

„Vezmem ho so sebou, možno sa dakomu zíde."

Na kresanie ohňa si pohľadal čosi iné. Keď rubač po čase zašiel do Bystrice, nezabudol vziať so sebou, čo vtedy našiel, aby to komusi ukázal. Keď istý neznámy pán zazrel skalu v jeho ruke, naskutku zvolal:

„Malachit! Drahý kameň... Akoby si na poklad natrafil. Ak teraz ukážeš miesto, kde si ho našiel, dobrá odmena ťa neminie!"

Rubač sa potešil a neotáľal s odpoveďou:

„Ľahučko nájdem miesto, kde kameň ležal, veď som tam nedávno kládol oheň. Chcel som iskry kresať." Keď tam ľudí zaviedol, neprišli nadarmo.

Našli tam zopár takých istých kameňov, ale nevedno, koľko ich hneď odtiaľ poodnášali. Začali tam kopať, hľadať hlbšie v zemi, že sa vraj môže nájsť aj dačo iné ako iba kamene. A neustávali sa zbytočne. Na mieste, kde je teraz horná časť dediny, zaligotali sa im pred očami všelijaké rudy a čudné skaly, aké inde neboli. A čím ďalej kopali, tým viac zaujímavých kameňov ponachádzali a nakoniec sa nad nimi zablyšťalo aj živé striebro.

Rubač už od tých čias nechodil do hory stínať stromy, lebo ho najali na inú robotu. Odmenili ho za to, že našiel vzácny kameň a nálezisko ukázal ľuďom z mesta. Z rubača sa stal baník. Do tohto kraja prišli aj iní ľudia a hneď si začali stavať domy. Zo zeme vyrástla dedinka, len meno nemala. Tu ktosi povedal:

„Nech sa volá Malachovo, keď sa tam našiel taký kameň!"

A tak sa tá dedina nazýva doposiaľ. Miesto, kde sa našla ortuť, nazvali Ortúty, ešte aj teraz tam stojí zopár domov.

Rubač, čo našiel malachit, už nebiedil. V dome mal všetkého viac, spokojnejšie sa mu žilo od tých čias.