Hastrman Janek

Hastrman Janek (Rozprávka)
Ach, kdeže sú tie časy, keď sa v každom potôčiku alebo v rieke našiel vodník. A nie jeden, ale viacerí bývali v hocijakej riečke. V takej rieke, ako je Morava, skrývalo sa ich neúrekom, lebo v nej bolo vždy dosť vody, aj hlbočiny sa tam našli, že sa v nich dali aj domy stavať. Ľudia, čo žili okolo tejto rieky, ich nazývali hastrmanmi.

Jeden z nich pri Brodskom bol taký známy, že mu dali aj meno, volali ho Janek. Naisto žil v tom kraji už dávnejšie, lebo ho všetci poznali, nejeden človek sa s ním vraj stretol, ba ho počuli aj rozprávať.

V Brodskom sa vedelo, že vodník Janek sa vie na kadečo premieňať a že vtedy sa treba mať pred ním na pozore, lebo človek môže veľmi zle obísť. Rybári s ním boli odjakživa zadobre, lebo im pomáhal pri love, len ho nesmeli nahnevať. Vtedy by sa im veľmi pomstil, aj by im mohol škodiť.

Raz v Morave chytal ryby Jožo Brechan, aj svoju ženu si vtedy pribral na pomoc. Vybral sa pred večerom nadol od Brodského a zašli až ta, kde sa začínal sekulský chotár. A ako tak pohádzali udice na viacero miest a strážili ich, priľahla ich polnoc. Bolo práve okolo dvanástej, keď Brechan počul zavolať:

„Jožo, poď ma chytro previezť!" Jeho žena na to hneď:

„To bude Matej Čmelák... Iste tam chytal ryby, choď za ním, aby sa nemusel brodiť cez vodu!" Ale Jožo Brechan pokrútil hlavou, ani sa nepohol z miesta, len odvrkol žene:

„Horkýže tam Matej Čmelák. Veď by sme ho boli počuli hádzať udice do vody a istotne by na nás aspoň zahmkal, ale doteraz bolo ticho, nijak nedal vedieť o sebe."

Sotva to dopovedal, Jožo Brechan i jeho žena začuli najprv rehot a potom také čľapotanie, ako keď sa človek hodí do rieky a plieska rukami po vode. Brechan vraví svojej žene:

„Počuješ, čo sa robí? To nie je človek, ale vodník Janek, on nás prišiel plašiť. Ktohovie, čo nám dnes ešte vykoná."

Po týchto slovách zasa počuli smiech. Hneď nato obidvaja zašli na miesto, kde založili udicu, či sa už dačo nechytilo. A veru nešli k nej nadarmo, lebo sotva ju Jožo hmatol, už vedel, že nie je prázdna. Veselo zvolal:

„Žena moja, veľkú rybu máme! Sumec to bude, už dávno sme naň nemali šťastie."

Ej, ale to bolo rybisko! Tak odoka mohlo mať devätnásť kíl. Keby to bol vtedy dakto videl...!

Potom sa pobrali trocha ďalej, či sa dačo nechytilo na druhú udicu, ktorú hodili do vody o pár krokov nižšie. Sotva ta Jožo došiel, znova zvolal radostne:

„Aj tu bude čosi, keď mi takto ťahá udicu!"

A veru Jožo musel dobre ťahať, keď chcel mať rybu v hrsti. Aj to bola poriadna ryba, mohla mať vyše dvadsať kíl, a znova sumec. To však nebol koniec. Keď sa blížili k tretej udici, Jožo Brechan už pár krokov od nej aj potme vybadal, že aj na nej čosi je, lebo sa hýbala. Zašepkal:

„Neprišli sme nadarmo, aj tu bude úlovok..." A naozaj, na udici sa trepotal desaťkilový sumec. Brechan sa zaradoval a šepol žene:

„Vďaka bohu, máme dosť! Už dávno sa nám takto nedarilo ako dnes. Určite nám Janek pomohol."

Brechanovci pozakladali udice aj na iných miestach, nuž ich chceli pozbierať, čo aj prázdne. Lenže k jednému kolíku, na ktorý uviazali udicu, nemohli prísť. Nohy im zrazu oťaželi, nie a nie urobiť krok. Iba ženu trocha popustilo, nuž horko-ťažko k nemu došla. A keď už držala motúz v hrsti, takto zavolala:

„Muž môj, na udici je samá hrča a uzly. Aj nohy si tak cítim, akoby mi ich ktosi poviazal."

„Ticho buď!" zašepkal Jožo Brechan svojej žene. „To všetko spravil vodník Janek. To je určite jeho robota."

Keď došli k inému kolíku na brehu, kde predtým uviazali udicu, zas vytiahli veľké rybisko, bola to parma. Položili ju na trávu, ale zrazu sa začala vyhadzovať a skákala po nej ako dajaká veľká kobylka, no zrazu hybaj do vody. Žena ju chcela dolapiť, ale ryba sa jej priam spod ruky šikovne vyšmykla a skákala vždy ďalej a ďalej, až nakoniec čľupla do vody. Jožo skričal na ženu:

„Ani krok ďalej! Janek ťa chce zvábiť do vody, viac by si z nej živá nevyšla!"

Potom sa už pustili smerom k dedine a povedali si, že sa už nikde nezastavia, čo by sa čo malo s nimi robiť. Ale sotva urobili zopár krokov, prišla im do cesty mladá srnka. Šla pred nimi z nohy na nohu, ľahučko ju mohli chytiť. Jožova žena vraví:

„Počuj, Jožo! Pobehni trochu za tou srnou, môžeme ju chovať v záhrade. Chytro vyrastie, budeme z nej mať osoh!" Ale Jožo pokrútil hlavou:

„Tú by sme nechytili, čo by sme za ňou behali do samého rána. To je len vodník Janek. Premieňa sa pred našimi očami, jednostaj chce dajedného z nás zvábiť do vody."

A to ešte nebol koniec. Keď sa o chvíľu priblížili k Morave, zahľadeli sa na hladinu, ktorá sa jagala pri mesačnom svite. Vtom Jožo so ženou vidia, ako sa k nim blížia krásne kačky, dvanásť ich narátali. Neboli biele, ani čierne, ani také, ako sa v dedine chovali, ale akoby im dakto pozlátil perie. Také boli krásne, že žena od nich nemohla oči odtrhnúť. Nedalo jej, aby Jožovi nepovedala:

„Jožo, odrež palicu, chyť aspoň jednu. Každý by tak urobil, keby mu prišli pod ruku ako teraz nám."

Jožo Brechan aj chcel urobiť žene po vôli, ale strach ho držal. Vraví:

„Nechajme ich tak! Veď to nebude nikto iný ako Janek. Zas nám chce cestu zmiasť, veľmi rád by nás privábil do rieky. Nesmieme sa mu dať zviesť!"

Brechanovci veru dobre urobili, že nešli za kačicami, lebo nato znova začuli smiech a potom čľapot. To sa vodník hodil pred nimi do vody od hnevu, že ich nedostal do rúk.

Viac sa však už naozaj nezdržiavali, ale pridali do kroku a ani raz sa neobzreli. Ustavične sa dívali iba napred, kým nedošli do Brodského.

Nakoniec šťastlivo došli domov.

Na druhý deň mali čo predávať. Jakživ ešte toľko peňazí za ryby nedostali. Boli radi, že im vodník aspoň raz pomohol. Keby nie on, nemali by taký lov.