O vodníkovi z Brestovian

O vodníkovi z Brestovian (Rozprávka)
Mnoho vodníkov žilo v našich vodách, veľmi mnoho, nedali by sa všetci spočítať. Ale vodníci neboli ani rovnakí. Tam, kde sa rozkladali roviny a polia lepšie rodili, vodníkom sa dobre darilo. Kde však bol biednejší národ, tam si aj vodníci museli priťahovať opasky ako ostatní bedári. Aj oni v takom kraji treli biedu.

V rieke pri Brestovanoch oddávna žila vodnícka rodina. Vodníkovi sa tam veľmi dobre vodilo, preto dakedy nevedel, čo robiť od zvôle.

Kadečo povystrájal a ľudia sa ho báli. Potvora to bola, najlepšie ho bolo obísť. Ale nie vždy sa to dalo, lebo vodník sa aj tam zjavil, kde ho naskrz nečakali.

Raz hneď zjari, keď sa už praslice odkladajú nabok a keď ľudia myslia na poľné roboty, sadala si Jožova sestra Hanka od Balážov pod kúdeľ, že bude priasť. Stará mať sa aj počudovala, čo tá dievka ide robiť. Bola však rada, že sa aj bez rozkazu chytá roboty, preto ju hneď pochválila.

,,Od rána mrholí, nič iné sa nedá robiť, ako sedieť pri kúdeli," Hanka jej nato.

A pustila sa potom s chuťou do pradenia. Dlho však nepriadla. Sotva zvinula na vreteno prvú niť, zrazu sa otvoria dvere izby a v nich stojí čudný človiečik. Trocha menší ako ľudia bývajú a z ľavého rukáva mu kvapkala voda. Vlasy mal vlhké, ako keď človek práve z vody vyjde, a zelenkasté oči. A len tak bez zaklopania vošiel rovno do izby, čo by človek z dediny neurobil.

Stará mať naskutku vedela, kto to môže byť.

„Vodník k nám prišiel. Zle by sme obišli, keby u nás ostal dlhšie. Musím ho čo najskôr dostať von, kým nám škodu nenarobí," pomyslela si, ale Hanke nič nepovedala, aby ju strach neschytil.

Návštevník sa nie a nie pohnúť odo dvier. Stál v nich ako drúk, keď ho vrazí do zeme. Vtedy už obe vedeli, že vodníčisko čosi chce a že sa ho len tak ľahko nezbavia. Ale stará mamka chytila rozum do hrsti. Nevdojak rozhodila ruky, čosi pomedzi zuby zašemotila a potom sa ozvala prísnym hlasom:

„Čože mi tu stojíte ako koly v plote? Do roboty sa berte! Ty praď, keď máš vreteno v hrsti, a ty," pozrela sa strmo na toho, čo stál vo dverách, „aj ty sa chyť dačoho, nezabávaj robotných ľudí! U nás každý musí pracovať, neslobodno tu stáť so založenými rukami."

„Vari by ste aj mne dačo dali robiť?" ozvalo sa čudáčisko.

„Akože by nie? Hanka bude priasť a ty šúľať vreteno! Už ju prsty boli a od toľkého zvŕtania. Musíš jej pomôcť, nebudeš tu daromníčiť!"

Vodníkovi sa zvidelo, že ho chcú do roboty, lebo dosiaľ ho vždy iba odháňali. Hneď sa chytil vretena a schuti šúľal. A ako šúľa, tak šúľa vreteno medzi dlaňami. Aj smial sa pritom, radoval sa ako malý chlapec, že mu ide robota od ruky.

Hanka popúšťala z priadze a s tlčúcim srdcom a vyplašenými očami zavše mrkla na starú mať i na vodníka. Mať zrazu sprísnela, lebo sa jej zdalo, že vodníkovi sa už odnechcelo šúľať vreteno, nuž sa zaraz pustila do neho:

„Iba si vreteno zopár ráz zvrtol, a už chceš oddychovať. Akýže si ty robotník, há?"

Vodník sa zahanbil a ďalej žmolil vrtké vretienko medzi dlaňami. Keď už napriadli takú niť, že sa ťahala cez celú izbu, stará mať mala zaraz naporúdzi takúto radu:

„Otvorím dvere a ty budeš ťahať do pitvora. Nech je niť, ako sa patrí!"

Vodník poslúchol, prekročil prah izby a neprestal šúľať vreteno ani vtedy, keď už bol za dverami. Keď však niť pretiahol aj cez celý pitvor a obidvoma nohami stál na dvore, vtedy mu stará mať prichlopila dvere priam pred nosom a láskavým hlasom povedala:

„Pekne ti ďakujeme, že si nám pomohol. Ale teraz už choď v mene božom! Istotne ťa aj dakde inde čakajú."

Potom sa vrátila do izby a pozerala sa oblokom na cestu, kde stál vodník s vretenom v ruke. Keď videla, že sa mu akosi nechce ísť ďalej, otvorila oblok a zavolala:
„Zasa len postávaš. Ničoho sa nechytíš, kým ťa človek nepodurí."

Vodník vtedy od hnevu hodil vreteno na zem, i päste zaťal ako každý zlostník, keď sa veľmi nahnevá. Potom ešte aj zahrozil a prv ako sa pohol k rieke, napajedene zamrmlal:

„Máte šťastie, že ste sa ma zbavili, veď by som vám bol ukázal!" A naozaj by nebol odišiel preč z domu, kým by neurobil dajakú škodu.

Od tých čias ho v Brestovanoch nikto nevidel. Vraj sa tam preto neukázal, lebo sa hanbil za to, že sa dal ženám oklamať. Ale zato neraz vodu na breh vyčľapol, i škodu kdekomu narobil. S vodníkom je lepšie mať pokoj. Nehodno sa s ním zahrávať, alebo sa mu nasilu priečiť.