Zemský duch

Zemský duch (Rozprávka)

V banskoštiavnických baniach hlboko pod zemou kopali raz ako zvyčajne aj dvaja haviari. A akurát vtedy, keď sa im už končil deň a keď sa chystali z bane vyfárať, obaja zbadali, že k nim ktosi kráča. Najprv si mysleli, že to bude dajeden z tých, čo majú bane pod dozorom. Ale nebol to ten, lebo keď sa lepšie pozreli, videli, že postava nevyzerá tak ako obyčajní ľudia. Vyzerala ako z iného sveta.

No sotva si haviari čudného človeka prezreli, už chytil jedného z nich za rukáv a ťahal ho za sebou.

„Som zemský duch. Poď za mnou! Uvidíš, čo si jakživ ešte nevidel!" Haviar si vtedy sám pre seba zašepkal:

„Tíha, zemský duch, pán nad všetkými baňami a bohatstvom, čo je v zemi! Ak ho teraz neposlúchnem, zle obídem."

A veru sa hneď pobral za ním a kráčal ta, kde ho ten duch viedol. Lenže čudná to bola cesta. Nebolo na nej ani jednej zákruty. Sotva sa zemský duch pozrel na dajaké bralo, to sa naskutku pred jeho očami roztvorilo a rozdelilo na dve polovice. Potom už išli ďalej ako cez dokorán otvorenú bránu. Nič im nestálo v ceste. Aj zem sa vždy rozostúpila na dve strany, ako keď šibne čarovným prútikom. A sotva zašli ďalej, za ich chrbtami sa znova všetko spojilo tak potichu, že vôbec nič nepočuli. Nijaký hrmot alebo dunenie sa im nedonieslo do uší.

Haviar sa nad tým preveľmi čudoval a híkal nad kadečím, čo práve videl. Ako by aj nie, keď sa všade. dookola ligotalo zlato, leskli sa velikánske kopy striebra, drahé kovy mu oslepovali oči. A všade bohatstvo, za ktorým oddávna kdekomu pišťalo srdce od žiadostivosti.

No aj uhlia bolo všade dosť, čierneho ako najstrašnejšia tma. Haviar však skoro prestal dýchať od prekvapenia, keď začul, ako kdesi nablízku zurčali jarčeky, žblnkotali potôčiky a v diaľke šumeli vodopády, celkom tak ako vo dne na zemi. Na jednom mieste zazrel hladunké jazero, hladina sa na ňom zrkadlila ako najčistejšie sklo. Ale aj jaskyne a strašné priepasti im padli do cesty. Strach na ne pomyslieť, zimomriavky mu behali po celom tele, keď to videl na vlastné oči.

Haviarovi sa zazdalo, že prešli hodný kus cesty a že by sa mal opýtať, či nebodaj neprekročili štiavnický chotár. Zemský duch, akoby vyčítal jeho myšlienky, prikývol hlavou:

„Na Vyšnej Boci sme, aj tu kopú haviari."

Štiavnický baník dobre vedel, že takto klepkajú iba banícke čakany. Vtedy zemský duch zrazu zastal, natiahol ruku, vystrel prst tým smerom, odkiaľ prichádzali zvuky, a povedal:

„Práve teraz haviara zasypalo..."

„Už je po ňom?" so strachom sa odvážil spýtať haviar.

„Nie, kamaráti ho nájdu a ešte sa vylieči."

„Joj, chvalabohu, keď je tak," zaradoval sa Štiavničan, ale hneď pokrútil hlavou. Počul, ako sa kdesi zošustlo čosi ako vrch a potom sa ozvali hlasy, čo kričali o pomoc. Chvíľu však trvalo, kým znova zatíchli.

Lenže baníkovi zo Štiavnice sa už nevidelo kráčať ďalej, lebo si pomyslel, že iste sa už všetci budú oňho strachovať, keď sa nevracia spod zeme. A skutočne.

V Štiavnici sa medzi baníkmi roznieslo, že jeden z haviarov nevyšiel zo štôlne. Stratil sa v chodbe, akoby ho zem pohltila. A darmo ho tam hľadali, daromne hľadeli do všetkých kútov aj s lampášmi a vyvolávali naň. Vraj sa im nikto neohlásil, ani nijaké kroky nezačuli.

Haviarov kamarát však jednostaj vykladal, že ho svätosväte videl, ako ho odviedol zemský duch, ale všetci sa mu začali smiať. Nikto nechcel za nič na svete uveriť, že by sa taká vec mohla stať.

No Stiavničan spod zeme predsa len vyšiel, ibaže nie v ten deň, ako si myslel, ale o tri dni neskôr. Ani raz však nezacítil, že by bol pod zemou ustal, alebo že by ho začal moriť hlad. Ale prvý človek, ktorý ho stretol, iba spľasol rukami a híkal.

„Chlape, a kdeže si ty bol toľké časy? Už ťa tri dni hľadajú, a o tebe ani chýru." A haviar sa len usmieval, akoby sa celkom nič nebolo stalo:

„Oj, ja som sa prechádzal so zemským duchom. Až na Vyšnú Bocu ma zašikoval... Nešli sme však po horách a vŕškoch, ale najkratšou cestou popod zem."

Haviar to rozprával každému, s kým sa stretol. No jeden z nich sa pustil doňho:

„Odkiaľ vieš, že si akurát až ta zašiel?" Haviar sa len usmial ešte pokojnejšie.

„Keď neveríte, choďte sa spýtať, či tam v tieto dni dakoho nezasypalo!" A potom prezradil, od koho sa to dozvedel, a hneď aj pridal:

„Ale nájdu ho, aj sa vylieči... Povedal to zemský duch a ten vždy len čistú pravdu vraví."

Banskí páni zo Štiavnice naskutku vyslali depešu do Štiavnice. Dvaja posli sa mali vyzvedieť, či haviar vravel pravdu. A veru sa veľmi prekvapili, keď im v Boci vyrozprávali, že jedného baníka v ich revíri zasypalo a že ho iba ťažko-preťažko našli. A smutne dodali:

„Teraz leží na posteli, ale nikto nám nevie povedať, či sa ešte dakedy postaví na nohy."

Nato im poslovia zo Štiavnice chytro vyrozprávali, čo im haviar povedal a ako ho zemský duch ubezpečil, že sa baník naisto vylieči.

Keď sa Štiavničania vrátili do svojho mesta, hneď rozpovedali, ako pochodili v Boci. Teraz už všetci verili, že haviar vravel pravdu a že naisto tam dakoho stretol, keď vedel o všetkom, čo sa robí.

Páni zo Štiavnice sa však najviac zaradovali, keď im haviar začal rozprávať, kde videl najviac drahých kovov a kde by mali kopať. A vraj radil veľmi dobre, ba im aj poukazoval, kde čo môže byť. Začali tam kopať a veru sa čoskoro prekopali k najlepším žilám, ba až ta, kde sa ligotala najdrahšia ruda. Preto Štiavnica práve v tom čase tak veľmi zbohatla.