Ako v Senohrade mor zaháňali

Ako v Senohrade mor zaháňali (Rozprávka)


Prv ľudia kadečo videli

Ľudia sa zo všetkého v živote azda najviac báli chorôb a neduhov, s ktorými si nevedeli dať rady. Preto si ich predstavovali v podobe všakovakých zlých postáv a bytostí.

V ľudskej podobe vraj chodili po svete aj mor i cholera a ako zlostná, vycivená žena v roztrhaných šatách sa vovliekla do nejedného domu i psota. A kde sa uvelebila, každú rodinu priviedla na mizinu. Najskôr však vtedy, keď otec prestal pracovať, alebo keď sa daktorý člen rodiny vydal na plané cesty.

Ak sa usilovným jednotlivcom či celým rodinám darilo, povrávalo sa, že to im rarášek sype peniaze rovno do lona. Na strednom Slovensku donášal do domu bohatstvo zmok alebo škriatok v podobe zmoknutého kurčaťa a vo východoslovenskej oblasti majetok mohol zveľadiť dzmij alebo chovanec. Nehodno sa však bolo s nimi spájať, zle pochodil človek, keď im čo len prst podal.

Odpradávna ľudia chceli mať stoj čo stoj úspech a nasilu sa chceli zbaviť akéhokoľvek nedostatku. Preto sa obracali k všakovakým vedomcom a vedomkyniam, veštcom i vešticiam o pomoc, keď si naskrz nevedeli rady. Tí im za dobrú odmenu ochotne kadečo poradili, rozličnými čarami pomáhali, a tak sa usilovali splniť ich želanie. Vravelo sa o nich, že sa vedia premieňať na všelijaké iné bytosti, ba aj na živočíchy. Vraj mali aj veľkú moc. A našli sa ľudia, čo im dôverovali, preto neraz aj víťazili najneuveriteľnejšie povery a na svoje si prišli bezohľadní klamári.

Časom však ľudia predsa len pochopili, že úspechy a blahobyt ich priateľov, blízkych i vzdialených príbuzných sú výsledkom ich svedomitej roboty, a nie čarov alebo zásahov tajomných bytostí. Veľmi sa časy zmenili, ľuďom sa už nechce čomukoľvek uveriť.





V starších časoch ľudí akosi viac trápili všelijaké choroby ako teraz. No najviac zo všetkých chorôb sa každý okrem cholery len moru ľakal, lebo lieku proti nemu nemali. Zrazu sa po dedinách začalo povrávať, že túto pliagu rozsievajú medzi svetom akési ženy. Vraj tieto ho tak rozhadzujú po mestách a po dedinách ako gazdiná mak po roli.

Tejto zvesti ľudia najprv nechceli veriť, ale keď ich aj kde-tu naozaj zazreli, nuž boli povoľnejší prisvedčiť.

Raz sa vraj s týmito ženami zišiel jeden sedliak zo Senohradu v Hontianskej stolici. Práve vtedy to bolo, keď v dedine každým dňom zomrelo aj viac ako desať ľudí. Tento sedliak odišiel z dediny, lebo sa nazdával, že sa pred chorobou vari najskôr skryje dakde v poli.

Ale pred pliagou neubzikol. Aj jemu jedného dňa hlava oťažela, začala ho striasať zima a nakoniec ho rozbolelo celé telo. Vtedy si pomyslel:

„Ech, keď už mám zomrieť, nech sa to stane aspoň na posteli. Pôjdem domov! Čože budem hynúť ako zver v poli!" A pobral sa nazad, keď sa už chýlilo k večeru. Kým došiel k dedine, už mu tma zlepila oči. A tá priam navidomoči hustla práve vtedy, keď musel prejsť okolo cintorína, čo stál hneď vedľa cesty.

Sotva sa k nemu priblížil, zacítil na celom tele zimomriavky. Aj nohy mu naskutku zdreveneli od toho, čo vtedy zazreli jeho oči. Na cintoríne boli štyri ženy. V kolese sa točili a čosi mrmlali. Zreteľne ich počul a celkom dobre videl, ako vyzerali. Boli veľmi chudé, na sebe mali dlhé biele háby až po zem. Lenže tie na nich viseli ako na suchých konároch, poriadni ľudia by si to veru neobliekli. Ani. im tváre nebolo vidno a miesto očí sa im černeli dve jamky... Vtedy sedliak zabedákal:

„Beda mi! To sú ony, čo mor roznášajú. Keď ma zbadajú, viac sa domov živý nevrátim."

Ženy si sedliaka nevšimli, len sa naďalej vykrúcali, vyskakovali, aj akúsi čudesnú nôtu znova začínali. Lenže spev to nebol. Iba syčali a mrmlali mátožné slová, istotne takto chceli strach naháňať. Sedliaka vtedy aj hnev chytal, lebo si pomyslel:

„Naničhodnice! Radujú sa, že ľudia hynú ako muchy...

"No ďalej tŕpol, či ho tie stvory nezazrú a neschytia medzi seba. Preto sa chcel potichučky vykradnúť a vojsť do dediny. Vtom sa sedliakovi zrazu zdalo, že rozumie, čo tie ženy spievajú. Dobre si zapamätal, ako nôtili:



„Ide mor, ide mor, budú všetci mrieti,

chlapi, ženy, mládenci, dievčence i deti..."



Sedliak sa od hrôzy chytil za hlavu a z miesta sa ani nepohol. Stál ďalej na ceste, akoby k nej primrzol. A znovu zreteľne vyrozumel, ako tie potvory šušlali:



„Vandelinka, bendereček,

to je dobrý korienoček.

Keby si ho varili,

od toho by nemreli."



V tej chvíli sedliaka čosi popustilo a zrazu cítil, že mu nohy odľahčeli. I hybaj hneď ozlomkrky do dediny. Už sa nestaral, či ho tie ženy nezazrú. Celkom sa upokojil, až keď dobehol pred bránu a keď si bol istý, že nikto nebeží za ním.

Keď došiel domov, nezdržal sa, aby zaraz všetko nerozpovedal, čo zažil, keď prechádzal okolo cintorína. Každý iba híkal a krútil nad tým hlavou. No ktosi mu hneď prisvedčil:

„Keď je tak, poďme zbierať tie zeliny!"

Ešte sa ani dobre nerozvidnelo a kdekto už chodil po poli a hľadal. Ani ich veľmi nesušili, každý ich radšej chytro varil a hneď užíval, aby ho obišla strašná choroba.

A vraj dobre spravili. Chorí sa časom vyliečili a zdravých sa mor nedotkol. Nuž tak vtedy Senohradčania zažehnali strašnú chorobu.