Sekulské újemnice

Sekulské újemnice (Rozprávka)
Pri rieke Morave v Sekulách žil pred pár rokmi poriadny gazda, ktorému sa z roka na rok tak darilo, že mu to začali aj ľudia závidieť. Mal najkrajšiu úrodu a za statok mu kupci vždy vyplatili viac ako iným sedliakom. Jeho kone i kravy boli také, že radosť bolo na ne pozerať. Srsť sa im ligotala a na bokoch mali toľko mäsa, ani čo by ich dačím obložil.

Jedného dňa sa stala s gazdom prenáramná zmena. Nikto nevedel prečo, ale pre nič za nič sa prestal starať o gazdovstvo a začal merať deň za dňom cestu do krčmy.

,,Ej, tomu najskôr čerti rozum zmiatli," povrávali si Sekulania na ulici, keď videli, čo sa s ním robí.

„Kdeže pekelníci ..." zamiešala sa do reči jedna staršia žena. „Horšie pochodí ten, koho dostanú do rúk újemnice. Tomu načisto rozum zmútia a do tých čias robia mu škodu na zdraví alebo majetku, kým nevyjde na psí tridsiatok."

A žena mala naozaj pravdu. Tomuto gazdovi, čo sa tak naraz zmenil, vraj újemnice podstrčili do obloka pohárik a v ňom nápoj. Lenže aký?

Vodu z miesta, kde gazdiné močili ľan, a ktorú ešte dôkladne počarili.

Keď gazda nevedomky vzal pohárik do rúk a trochu z neho okúsil, od tej chvíle začal myslieť iba na pijatiku. A pil potom dovtedy, kým mu neostal v dome ani halier. A tak sa zavše doriadil, že ho ľudia našli v mláke alebo i močidle. Tie stvory mu tak porobili.

Ľudia ľahko uverili, čo sa vravelo v dedine, len jeden zanovitý gazda nie a nie uveriť. Zemánek sa volal. Ten sa iba smial a občas hodil rukou ako človek, čo si radšej svoje myslí.

Ale raz veľa nechýbalo a újemnice by ho boli dokántrili. Bolo to vtedy, keď sa na koňoch vracal z Kútov do Sekúl. Ibaže nie vo dne, ale neskoro večer a v takej tme, že nebolo vidieť ani na krok. Keď prišiel na rázcestie, kde odbočuje cesta do Cahnova, neďaleko počul čudný šum. Celkom tak, ako keď dakto plieska dlaňami a holými nohami šúcha a dupoce po zemi. Našťastie v tej chvíli vybehol spoza oblakov mesiac a osvetlil mu cestu. A čo videl? Všelijaké strapaté ženy vyskakovali a krútili sa v kolese. Zemánkovi naskutku vyrazilo dych a ani kone sa viac nepohli.

„Tíha, veď sú to ony. Hej, ony, újemnice!" vhuplo mu zaraz do hlavy a chcel porozmýšľať, čo by mal teraz urobiť. Lenže nebolo na to času. Újemnice ho zbadali a hybaj jedným skokom k nemu. Obstali mu voz i kone a ktorási z nich ho začala ťahať dolu z voza. Len s ním chcela tancovať a tancovať . . . Zemánek ju odsotil od seba a skričal:

„Mladšieho si hľadaj, nie mňa!" A hneď sa jej vytrhol z rúk. Tá odskočila nabok a uchytila mu opálku, z ktorej dával koňom obrok. Druhá mu zas akúsi nádobu vytiahla z voza, hodila ju na zem a skákala po nej, len tak chrapčalo. Ostatné zízali dookola, vypuľovali naň očiská a hútali, ako mu urobiť škodu. Zemánkovi vlasy dupkom vstávali a ktohovie, či mu v tej chvíli neobeleli. Ako by aj nie, keď medzi týmito stvorami zazrel vlastnú švagrinú. Vtedy už aj zhíkol, krútil hlavou a zalomil rukami. A tá sa na to strašne rozchichotala. Priskočila k nemu ako mačka, šklbla ho za vlasy a zjačala pritom:

„Asa, hesa, švagor Zemánek!" Vraj celkom zreteľne počul tieto slová, iba nevedel, čo značili. Potom mu ešte pohrozila a držala prst na ústach, aby nikomu nič nepovedal, keď sa vráti domov. Vraj by mu bolo beda, keby dačo prezradil. Na to znova čosi zamrmlala, z čoho iba toľko vyrozumel, že veľmi zle obíde, ak by sa dakto v Sekulách dozvedel, kde ju videl.

Ale Zemánek v tú noc nešiel domov riadnou cestou. Najprv mu rebrina odkväcla na jednu stranu, ba aj zadné koleso sa mu rozsypalo. Vraj preto, že jedna z nich mu v ňom čosi tak počarila, že sa špice polámali. Ale o všetkom sa dozvedel iba vtedy, keď sa začalo rozvidnievať a keď sa horko-ťažko doterigal domov.

Čo však v noci videl na vlastné oči, to nikomu nepovedal. Nikdy sa nepreriekol ani slovíčkom, tak sa bál. Iba keď bol veľmi starý a cítil, že sa blíži jeho koniec, vtedy čosi spomenul svojej žene. Do konca života mu vraj v hlave hučali slová, čo vtedy počul:

„Asa, hesa, švagor Zemánek!"