O klúdach vo vinici

O klúdach vo vinici (Rozprávka)
Tomáš a Ondrej, bratia z Nitrianskeho Hrádku, šli raz okolo Jána do vinice. Chceli ju čo najlepšie vyčistiť od buriny, aby bola dobrá úroda. Kopali v nej od samého rána až do popoludnia, kým ich nezmoril hlad. Vtedy starší Tomáš povedal mladšiemu Ondrejovi:

„Brat môj, prestaňme, musíme si zajesť! Istotne si aj ty hladný." Ondrej prikývol a dodal:

„Trochu si aj zdriemneme... Keď si oddýchneme, robota nám pôjde skôr od ruky."

Obidvaja bratia odložili motyky a pustili sa s chuťou do jedenia, čo si so sebou priniesli. Keď sa ako-tak posilnili, utiahli sa do tône, že si na chvíľku pospia. Únava ich však tak premohla, že sa zobudili iba kedysi pred večerom. Celé popoludnie prespali.

Prvý sa prebral Ondrej, pretrel si oči a čudoval sa, čo sa s ním robí. Slnko už bolo dávno za horami, navidomoči sa stmievalo. Podišiel bližšie k Tomášovi, zatriasol ním z celej sily a keď sa horko-ťažko prebral, spýtal sa ho:

„Ideme domov, alebo ešte dačo porobíme?" Tomáš rozhodol:

„Radšej ostaňme a budeme kopať, kým sa celkom nezotmí. Vo vinici prenocujeme a zavčas ráno ľahko dokončíme, čo sme načali."

Ondro pristal a chytili sa motyky. Ale dlho burinu netrhali, ani kry nečistili, lebo na vinice už sadla tma. Iba škody by si narobili, keby sa ešte usilovali ďalej kopať.

„Len kde budeme spať? V búde na doskách alebo na zemi medzi viničmi?" nadhodil Ondrej.

„Ech, najlepšie bude tuto na kope sena, čo sme včera nasušili," radil Tomáš.

Ondrej pristal, lebo v poli sa lepšie údy vystrú na mäkkej krmovine ako kdesi na dreve. Hneď vyzliekol veľkú halenu, aby sa mali čím prikryť, a už si aj vedno líhali na kopu sena. Najprv ho však trochu roztiahli, aby ich neomínali kríže a chrbty. A naskutku sa obom oči znova pozaliepali.

Spali ako zabití, iba keď nadchodila polnoc, Tomáš sa začal na sene všelijako mrviť. Bolo na ňom vidieť, že ho v snách čosi budí a nedá mu spať. Zrazu otvorí oči a pred ním je svetlo . . . Konca vinice bol akýsi jas a v ňom sa čosi hýbalo. Keď sa Tomáš lepšie rozhľadel, začal šepkať:

„Vidím malého gajdoša a okolo neho krásne mačičky. Gajdošík hrá na gajdách a mačky si zas okolo neho hopkajú, tancujú, vykrúcajú chvostami."

Mačičky boli utešené. Všetky mali bielu srsť a oči červenučké ako rozpálené uhlíky. Ešte aj mašličky mali na krku. A gajdošík len hral, nadúval sa, dobre mu líca nepraskli. Tomáš zreteľne počul, ako tie gajdy dudali:

„Du-dú-dú, duduludu du-du..." Pekný zvuk mali. O chvíľu sa prihrnul ešte väčší kŕdlik mačiek, tie zas boli čierne, ale aj im oči svietili červenou farbou. Tomáš ich začal rátať, vraj ich napočítal šesťdesiat. Gajdošíkove gajdy medzitým neprestali dudať, Tomášovi sa jednostaj nieslo až do uší:

„Du-du-du, duduludu du-du..."

A mačičky sa aj naďalej vykrúcali. Tomáš si odrazu všimol, že už nedudá iba jeden muzikant, ale že k nemu pribudol druhý i tretí. Sotva dohrali jednu nôtu, prišiel k nim štvrtý s paličkou v ruke. Ten však nehral, len pred nimi kýval rukou, ukazoval, kedy majú začať a kedy zas prestať. Pod nosom sa mu černeli veľké fúziská a vedľa neho stáli dva psy. Jeden biely, ako bývajú na salaši, a druhý čierny a veľký.

Sotva sa Tomáš na ne pozrel, psiská ho zbadali a rozbehli sa k nemu. Najprv sa pohol biely a potom priskočil aj čierny a leteli rovno na
Tomáša. Vtedy sa už nezdržal a začal kričať na ratu:

„Ondrej, beda mi! Psiská letia ku mne. Naisto ma roztrhajú!"

Jeho brat nič nepočul, spal ako zakliaty a nehýbal sa ani vtedy, keď mu psiská už-už skákali na chrbát. Našťastie však fúzatý kapelník pleskol dlaňou o stehno a zavolal na nich:

„Dunčo, Havran, sem!"

Nato sa oba psy rýchlo vrátili. Tomáš si vydýchol. Veď už skoro cítil ich zuby na sebe. Aj dýchať ich počul, chrčali mu rovno do uší. Tomáš bol teraz zvedavý, čo sa bude ďalej robiť.

Kapelník a traja gajdošíci sa pobrali do jednej búdy vo vinici. Všetky mačky a psiská cupkali za nimi. Tomáš ešte chvíľočku počúval, ako sa v tej búde veselili. No nie dlho. Naraz všetko utíchlo, akoby uťal, a potom už nikde nič... Iba lastovičky začali švitoriť. Lenže to sa už pomaly brieždilo, čoskoro malo vyjsť slnko, aj ľudia sa už zobúdzali.

Tomášovi sa uľavilo. Priskočil chytro k Ondrovi a začal ho budiť. Ale nadarmo sa ustával, darmo ho drmal z celej sily, ba nakoniec ho uštipol do pravej ruky. Ondrej spal, odfukoval, sťaby nechcel nič vedieť o svete. Jakživ ho tak ťažko nezobúdzal. Pomaly sa už bolo treba pustiť do roboty. Veď museli dohnať, čo včera zameškali.

Ako tak Tomáš hútal, čo by mal s bratom urobiť, vtom zazrel, že akýsi chlap uteká dolu vinicou. Keď sa im oči stretli, chlap zavolal na Tomáša:

„Neboj sa, Tomáško! To som ja, dedo Vlasák!" Bol to hájnik, čo nocami dozeral po poli. Tomáš ho pristavil a začal mu vykladať, čo videl pred chvíľou vo vinici. Hájnik iba prikyvoval, ale hlavou nekrútil, nečudoval sa tomu, o čom mu Tomáš rozprával. Nakoniec akoby nič vysypal zo seba:

„Tie mačky boli klúdy... Bosorky... Nejedna gazdiná z dediny je medzi nimi... V šurianskom Drobnom háji sa zídu a tam sa aj rozchodia.
Každá ide do svojej dediny."

Ale hájnik už nepovedal, kto bol ten kapelník a kde sa vzali traja gajdošíci. Len sa usmieval popod nos a potom hybaj preč. Tomáš začal znovu budiť Ondreja. A ten naskutku otvoril oči. Tomáš mu dohováral:

„Vari si necítil, ako som ťa drmal, ba i za nohy som ťa ťahal. A ty nič."

„Nie, veru vôbec nič som necítil. Spal som dobre. Nepamätám sa, že by sa mi dakedy oddychovalo lepšie ako túto noc," spokojne odvetil Ondrej.

Tomáš mu dopodrobna vyrozprával, čo zažil v noci. Ukázal mu aj miesto na ruke, kde ho uštipol, keď ho zobúdzal.
Obidvaja bratia boli radi, že sa im v noci nič nestalo a že znova môžu chytiť motyky do rúk. Potom sa už len ponáhľali, stoj čo stoj chceli dohnať, čo zameškali, keď spali popoludní i ráno na svitaní.

Najprv nevraveli o tom, čo Tomáš v noci zažil, lebo sa obávali, aby sa nebodaj dakto z dediny na nich nevyvŕšil. Ale keď sa ktorýsi raz predsa preriekol, nechceli mu ľudia veriť. Vraj sa im to iba v noci snívalo, po ťažkej robote ľahko človek zaspí a kadečo sa mu mätie v hlave.