Uliša Krut - kľakanica

Uliša Krut - kľakanica (Rozprávka)
V Kútoch na Záhorí žil človek, ktorého poznali široko-ďaleko, lebo v dávnych časoch neustále meral cesty a chodníky. Krut sa volal a mal dievku Júliu. Ľudia ju však nemali tak radi ako otca, lebo sa jej pýcha chytala. Aj zlostná bola, preto ju radšej kdekto obišiel, než by sa jej mal prihovoriť. Ani ju nevolali rúčim menom, len ho všakovak prekrúcali. Nakoniec jej prischlo meno Uliša Krut ...

Jej mater tiež nebola lepšia. Jedného dňa sa o nej roznieslo, že je bosorka a že ju v noci videli tancovať na krížnych cestách. A keď sa jej muž náhle pominul, začalo sa povrávať:

„Iba ona, tá zlostnica ho zniesla zo sveta, nikto iný." A mysleli na jeho ženu.

Od toho dňa žila už potom iba so svojou dievkou Ulišou. Ale zle-nedobre, z ich domu bolo jednostaj počuť iba krik. Preto rodičia deťom prikazovali, aby radšej nechodili popred ich dom, že sa tam ničomu dobrému nepriučia, len mrzké reči začujú z toho dvora.

Nikto však nevedel dobre povedať, z čoho žijú, keď ich bolo málokedy vidieť pri poriadnej robote. Jednu kozu mali, ale ani tú nepásli od jari do jesene. Samú ju pustili na pole a viac sa o ňu nestarali. Vari nebolo dňa, aby im voľakto nedovrával:

„Škodu nám kozisko robí... Kde chce, tam si vojde, nikoho sa nebojí."

Ale Krutove ženy si z toho nerobili starosti ani za máčny mak. Iba sa uškrnuli a kozu zhľadúvali vždy až po večernom zvonení.

Raz večer, keď už bolo všade tma a koza nebola doma, povie mať svojej dcére Uliši:

„Vezmi si šechtár a ber sa podojiť tú rohaňu!" Uliša čosi s hnevom zamrmlala, potom voľky-nevoľky pochytila nádobu a hybaj hľadať kozu.

Dlho za ňou nemusela chodiť, lebo dobre vedela, kde sa najradšej utúlila. Preto šla za ňou rovnou cestou.

Lenže Uliša sa v ten večer domov nevracala. Nevedno, kde sa vtedy pristavila a či aj vykonala to, čo jej mater prikázala. Keď mať zistila, že dcéra sa akosi nenáhli domov, vybehla na koniec ulice a začala kričať:

„Dievčisko akési, hybaj s tým mliekom! Dokedy naň budem čakať?"

Uliša sa neohlásila a neprišla ani potom, keď mať s čoraz väčším krikom pobehovala poza domy, či ju predsa nestretne. Nezazrela ju však ani vtedy, keď večerný zvon už dávno odzvonil.

„Ech, veď ti ja ukážem, ak ťa raz dolapím!" zastrájala sa zlostnica, keď utekala na koniec Pastýrovie uličky. A ako tak upaľovala, že ju dostane sama do rúk, zazdalo sa jej, že Uliša na rázcestí kohosi vyčkáva. Z celej sily zjačala:

„Tak ideš domov, či nie! Kde si nechala šechtár s mliekom?"

Dcéra neprišla ani teraz, iba čo mať začula ozvenu svojho hlasu. A hneď nato aj akýsi smiech. Mater to náramne dopálilo. Cítila sa vtedy, akoby ju dakto oblial vedrom vody. Schytila ju zlosť i skríkla vo veľkom hneve:

„Bodaj si sa radšej ustavične tadiaľto túlala, než ťa mám ešte naďalej čakať doma!"

A to nemala povedať, lebo jej slová sa naskutku vyplnili. Uliša sa nevrátila k materi nielen v ten večer, ale jakživ ju už nevidela. A dosť sa jej kde-kade nahľadala.

Od toho dňa Uliša blúdila poľami, pobehúvala po hájoch a na krížnych cestách miatla ľuďom cestu. Každého plašila, kto chcel ísť po večernom zvonení z Kútov do Borského Jura alebo do Kuklova. Kľakanica sa z nej stala. Deti sa jej báli najviac, lebo tie zaraz plašila, ak ich dolapila, ako behajú poza humná, keď dozvonil večerný zvon.

Dlhé roky sa takto ponevierala okolo Kútov. Ešte aj potom, keď sa jej rovesníčky jedna za druhou povydávali. Neraz ju začuli večer ujúkať, plakať a tichulinko kvíliť, ako keď vietor fičí pomedzi suché konáre. A nebol to nikto iný, len Uliša Krut, kľakanica. Nehodno ju bolo stretnúť.