Nočnica

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 859 slov
Počet zobrazení: 854
Tlačení: 82
Uložení: 111
Nočnica (Rozprávka)
Starší ľudia zo Skalistého na Kysuciach neraz pripomínali mladším, aby sa v noci pre nič za nič netúlali cez hory a doliny. A keď by dakto predsa len musel nocou cestu merať, nech si kráča potichu. Bohchráň vtedy kričať, vravieť nahlas alebo čo len zapískať. Taký človek by mohol privolať nočnicu, čo chráni za tmy pokoj v kysuckých vrchoch i po poli. Bolo by tomu beda, z jej rúk by sa ľahko nevyslobodil.

V dedine najprv neverili, že by sa v ich chotári dakto taký ponevieral. Ale dvaja bratia zo Skalistého sa o tom presvedčili na vlastné oči, Adam a Anton sa volali. Tí sa raz pred večerom pobrali popásť kravy ďalej od dediny. Zvieratá sa im kdesi pod horou s chuťou zahryzli do trávy a tak sa na nej dobre pásli, že ani nezbadali, ako ich prikvačila tma. A tá priam pred ich očami zhustla, zastrela čiernou záclonou všetko dookola, že nakoniec ani len seba nevideli. Odrazu starší brat Adam povie Antonovi:

„Pozri, bratku, ktosi svieti, alebo hádam oheň kladie na Grape!" A ten hneď pokrúti hlavou:

„Ej, to je akési čudné svetlo... Ale aspoň zahvizdnem, azda sa nám dakto ozve." Adam ho chcel zavrátiť, ale prv ako čosi vyslovil, Anton zapískal na prstoch tak silno, že sa to ozývalo po celom chotári. Starší Adam stŕpol, potom sa pozorne zahľadel na svetlo a odrazu šepkal:

„Svetlo sa pohlo... A k nám letí ako človek, čo má najrýchlejšie nohy. Beda nám, ak nás tu nájde!"

Našťastie bratia vedeli o chlievoch pre ovce. A veru sa ta zaraz rozbehli najkratšou cestou. A hneď sa aj hodili dovnútra, aj dvere za sebou zaraz prichlopili, len aby ich dačo nedolapilo. Keď však vykukli von skulinou, tu zazreli svetlo rovno pod odkvapom. Obidvaja parobci ledva dýchali od strachu, keď videli, že si ktosi na nich zuby brúsi. Mladší Anton iba zakvílil:

„Brat môj, zle je s nami! Neviem veru, či sa tohto čuda dajako zbavíme ..." Ale aj starší brat Adam drkotal vtedy zubami a myslel si:

„Len aby sme aspoň živí ostali!"

A keď videli, v akom sú položení, chytili sa za ruky, aby si dodali vedno trochu odvahy. Hneď nato sa ešte oblapili okolo krku, tak veľmi sa báli. A potom tam už iba tichulinko čupeli, neopovážili sa ani hláska vydať zo seba. Len sa ešte mocnejšie o dvere opreli, aby ich nebodaj nevyvalila tá potvora, čo za stenou stála pod odkvapom. Zreteľne ju obidvaja videli. Na sebe mala tmavé háby a hlavu si zakrútila do šatky, ani čo by chodila krajom, kde vystrájajú metelice. Ale do tváre jej nedovideli. Iba lampáš a v ňom belavé svetlo, ktoré im stále oslepovalo oči. Vtedy sa obom všetko rozjasnilo a hneď vedeli, koho k sebe privolali.

„Nočnica, čo nočný pokoj chráni! Tá blízko nás za stenou stojí!" Preto potom jeden i druhý zatvorili oči, len aby radšej nič nevideli. I ešte viac sa im srdce rozbúchalo od ľaku, čo sa bude ďalej robiť. No svetlo dlho nestálo na jednom mieste. Keď sa jeden z nich predsa len osmelil aspoň trocha otvoriť oči a pozrel sa na stenu, zrazu videl, že sa svetlo mihá okolo chlieva. A zrazu fuk! Odbehlo od chlieva a hybaj preč, ani sa nedalo zistiť, kde sa podelo.

Adam s Antonom sa v chlieve túlili k sebe aj potom, keď sa už svetlo nemihotalo za stenou. Neopovážili sa však ani len dvere odchýliť.

Radšej ich držali oboma rukami, len aby k nim dakto nevtrielil. Veď čo ak nebodaj za stenou ešte stojí dakto iný?

Medzitým sa doma začali strachovať, keď ani statok, ani čeľadníci neprichádzali. Otec i mať šípili, že sa ich synom muselo dačo prihodiť, že sa domov nevracali iba tak pre nič za nič. Pobrali sa ich hľadať hneď za horúca. Na dve strany sa rozdelili. Otec sa pobral dolu dedinou a mať zabočila pod horu, kde mládenci najradšej pásavali. Volala nahlas:

„Adam, Anton, kde ste?" vykrikovala cestou, ako stúpala napred. Tí dvaja sa jej dlho neohlásili, ale po čase sa jej zdalo, že počula kravu zabučať. Nuž sa pobrala tým smerom. A zas len zakričala, vyvolávala za každým krokom:

„Adam, Anton, kde ste? Veď sa aspoň ozvite!"

Starší Adam nakoniec poznal materin hlas a s radosťou sa ozval:

„Tu! V chlieve..."

„A čože tam robíte?" mať na to.

„Vedno sa jeden druhého držíme," opovážil sa povedať čosi mladší Anton.

Mať prišla k chlievu, otvorila na ňom dvere a hybaj sa chytro vyzvedať:

„Však ste sa dačoho zľakli, keď ste nedošli domov?"

Adam sa priznával:

„Ej, veru, tak je! Ešte nikdy sme taký strach nezažili ako teraz v noci."

Potom začali vykladať, čo videli na vlastné oči. Ale z chlieva sa báli vyjsť, hoci im mať povedala, aby statok zajali a šli domov. Ani nevyšli z neho, kým ich mať za ruku nevyviedla von. Dlho o tom v dedine rozprávali. A ľudia im verili. Preto v noci nik ani nemukol v poli, keď zazrel dajaké svetlo.

Skúsenejší ľudia poúčali mladších, že najlepšie je vtedy ticho stáť a nehýbať sa. Aj dýchať by sa malo iba tak, aby to nikto nezačul. Kričať, ujúkať a hvízdať - to ani pomyslieť... V starších časoch muselo byť v noci všade ticho ako v najhlbšom hrobe.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#nočnica

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014