Zakliati svatovia

Zakliati svatovia (Rozprávka)
Zemanova tetka z Lupoča bola vdova už od pár rokov, ale dobre sa držala. A gazdovala ako také ženy, čo mali chlapa v dome. Iba dcéra Hanka jej pri robote pomáhala. Do každej lopoty ju však ešte nemohla zaťahovať, keď to bola skôr nedorastená dievčica ako naozajstná dievka.

Mať s Hankou si kadečo samy porobili, ale s daktorými chlapskými robotami si nevedeli rady, nech sa akokoľvek chlapili. Na ťažké práce si voľky-nevoľky museli vždy dajakú pomoc volať.

V jedno leto, dva dni pred Jánom, keď sa večerami po dedinách pália ohne, istý mládenec im pokosil lučenskú lúku. Najkrajšia tráva na nej rástla, preto tam každý rok nahrabali sena za veľký voz.

„Keby sa ešte našiel dakto, čo by nám ho doviezol do dvora. Škoda by ho bola, keby ho malo zaliať dáždisko," robila si starosti tetka. Hanka ju hneď potešila:

„Jožko od susedov sľúbil, že sa poň vyberie na koni, vraj pôjde zaraz popoludní, aby sa domov mohol vrátiť ešte za vidna."

A naozaj zapriahol kone i hybaj ta, kde mu kázali. Tetka Čemanová potom poupratovala dvor, aj na jedenie čosi pripravila, a celé popoludnie už len čakala, kedy budú so senom vo dvore. Lučenská lúka však bola ďaleko od dediny. Vedela to aj tetka, preto si sadla, že si oddýchne.

Sotva si však oprela hlavu o stenu, oči sa jej zlepili od únavy, vari ani sama nevedela, že sa jej začína snívať, no Hanka ju zobudila. Pribehla k dverám a zavolala na ňu takým hlasom, že sa z driemot musela prebrať.

„Mama, mama, spíte?" A tetka vraví ešte zo sna:

„Už ste tu s vozom? Len počkajte, zaraz prídem!" Hanka ju však zavrátila:

„Kdeže tam voz, ani slychu o ňom. Teraz radšej chytro poďte a počúvajte, aký krásny spev sa nesie od Hája! Ešte nikdy u nás takto nespievali."

„Veď to vari mládenci. Kladú jánske ohne, odjakživa si mládež vtedy vyspevuje v poli," zašepkala mat skôr potichu ako celkom nahlas.

Hanka zavrtela hlavou, nevidelo sa jej, že by to spieval dakto z blízkej či vzdialenej dediny.

„Nie, mama! Chlapci a dievčatá celkom inakšie vyspevujú. Nože dobre počúvajte!" A nedala materi pokoj, kým sa nepostavila na nohy.

Tetka vyšla predo dvere, zastala si pred nimi a nachýlila hlavu, či sa jej dačo nedonesie do uší. Najprv sa jej zdalo, že je všade ticho, iba zacítila, ako z jednej strany povieva vetrík. Ako sa však zahľadela kdesi do diaľky, tvár sa jej vyjasnila a začala trasľavým hlasom:

„Tak je, dievka moja! Nie sú to ani naši parobci ani dievčatá a mládenci z inej dediny. Tí by istotne takto nespievali. Nikto z našich ľudí nevie tak krásne nôtiť. Dakto iný to musí byť."

Potom obidve utíchli a len počúvali nôty, čo sa niesli kdesi od Hája až k nim ponad Prielom. V tú chvíľu na všetko zabudli, nežiadalo sa im myslieť na nič, len počúvať krásny spev. Hanka sa medzitým nezdržala, aby sa matere nevyzvedala:

„Kto to môže byť? Odkiaľ sú tí ľudia?" Zdalo sa jej, že tie hlasy silnejú. Materi sa práve teraz nevidelo dievčaťu vykladať, že to nespievajú mládenci. Aj ona bola rada, že môže počuť prekrásny spev. Potom však začala potichučky šepkať, akoby sa bála, že by mohla kohosi odplašiť.

„Máme veľké šťastie, že ich počujeme. To zakliati svatovia spievajú. Tam od tých hôr spod zeme..."

Hanka sa už ďalej na nič nevypytovala, aj dýchať vtedy takmer prestala. Najradšej by bola, keby sa jej spev vryl navždy do pamäti, aby naň nezabudla. Ale hlasy v diaľke začali tíchnuť, zreteľne slabli, ako keď hasne vatra. Nakoniec celkom zanikli, nebolo už počuť vôbec nič.

Dievčaťu bolo veľmi ľúto, keď spev celkom utíchol. Smutne sa začala spytovať matere:

„Ešte ich dakedy začujeme?" A mať nato s vážnou tvárou:

„Ech, sotva... Iba ak o sedem rokov, ak by sme mali šťastie a ak budeme pri živote..."

Hanka zosmutnela, keď sa dozvedela, že už asi nikdy nezačuje svatov spievať. Ustavične na nich myslela, nedali jej pokoj. Nešlo jej do hlavy, prečo nevyspevujú aj inokedy. Mať to vycítila a začala jej vykladať, kde sa tie hlasy vzali. Na vine bol vraj istý ženích, čo sa chystal na sobáš so svojou nevestou. Už sa aj vyobliekal a vítal svadobčanov, čo prichodili na svadobné veselie. Všetci do jedného prišli načas, iba svatovia meškali, nechcelo sa im poberať od plných stolov. Sedeli v nevestinom dome a veselili sa i popíjali, akoby už bolo po sobáši.

Ženícha nahnevalo, že si ho nectia, a vtedy z neho vyhŕklo:

„Och, bodaj ste sa radšej prepadli, keď sa vám nechce prísť na svadbu!"

Mať potom ešte spomenula, že svati už boli na ceste, keď im ženích takto zle zažičil. A to bolo v časoch, keď sa každé slovíčko, čo ľudia vyriekli, splnilo. Svatovia sa naozaj na ceste prepadli a teraz pre tú kliatbu trpia.

„Iba každý siedmy rok si môžu zaspievať, preto sme ich dnes aj my počuli," rozprávala Hankina mater.

Keď to dopovedala, obidve začuli, ako na ceste zahrkotal voz so senom. Veľmi sa mu zaradovali, lebo to už Jožko prichádzal. Hanka mu vybehla oproti a zadychčaným hlasom sa ho pýtala:

„Počul si, ako spievali zakliati svati?" Jožko sa najprv schuti zasmial, pokrútil hlavou a nakoniec ju presviedčal:

„Nie veru! Všade bolo ticho, ani len pes nezabrechal."

Hanka sa na druhý deň kdekoho vypytovala, či dakto počul večer ten spev. Ale nenašiel sa nikto, čo by bol povedal, že mal šťastie svatov počuť. Iba ona s materou . . . Ale ani jedna z nich už nikdy viac taký krásny spev nezačula, akokoľvek nocami načúvali. Len zabudnúť naň nikdy nemohli. Jednostaj sa im vracal do uší.