O klbkárovi pod Veľkou Račou

O klbkárovi pod Veľkou Račou (Rozprávka)
Na salaš pod Veľkú Raču si jedno leto došikoval istý bača dvoch valachov a honelníka. Prvý raz mali vedno žiť, lebo dovtedy každý inde salašil. Preto ich bača najprv aj poúčal, ako sa treba pri ňom správať, žeby neprišli do hnevu. A keď si líhali, napokon im radil:

„Chlapci, keby ste sa v noci zobudili, vždy dobre počúvajte, čo sa vonku robí. A keď v noci za kolibou počujete hlas, za nič na svete neotvárajte dvere! Neviete, koho by ste medzi nás pustili!"

Valasi s honelníkom prisľúbili, že budú dodržiavať salašnícke poriadky. Ale na to, že v noci nikoho nesmú vpúšťať do koliby, o pár dní celkom zabudli. Všetci si boli istí, že na salaš v takýto čas nijaký človek nepríde. Veď kto by sa opovážil chodiť horami neskoro v noci? Ešte sa tomu aj smiali. Lenže sa preveľmi zmýlili.

Raz po jánskej noci sa honelník do úmoru ubehal za jahňatami. Cez horúci deň ich pásol a nevedel si dať s nimi rady. Do koliby prišiel taký ustatý, že sa nevládal ani vystrieť. Ani spať nemohol ako inokedy, o polnoci sa zobudil, a potom už nie a nie oka zažmúriť. Počúval, ako hora zavše zašumela, keď sa rozdul vietor. Aj potôčik akosi hlasnejšie žblnkotal v doline, lebo deň predtým lialo a bolo v ňom veľa vody.

Odrazu zbystril sluch. Viac ako šum lesa a žblnkot bystriny sa predieralo do jeho uší čosi ako ľudský hlas. Keď prestal na chvíľu dýchať a ešte viac zbystril sluch, počul nielen šepkať, ale aj rozumel slová:

„Poď von! Poď, poď! Neobanuješ, poď!" tak ho ktosi vyvolával. A ustavične opakoval tie isté slová.

„Ech, nie, nejdem! Načože by som mal vyjsť!" zaťal sa honelník. Možno aj preto, že mu práve teraz prišli na um slová, čo im povedal bača v prvý deň. Keď ho však ktosi jednostaj vyvolával, premohla ho zvedavosť a postavil sa na nohy. Ale tak potichučky, aby ho bača a valasi nepočuli. A pomyslel si pritom:

„Dvere neotvorím, ale sa aspoň pozriem, kto nám to nedá spať."

Keď bol na nohách, podišiel do stredu koliby a potichu odchýlil dymník na streche, kadiaľ dym odchádzal. Odtiaľ hľadel, kto mu nedá v noci spať. Vtom vidí, že sa hneď pri stene kníše ozrutné chlapisko a šepká:

„Poď von! Poď! Dobre ti chcem... Neobanuješ, poď!"

Honelníkovi od strachu zabúchalo srdce, keď si začal človeka lepšie prezerať. V prvej chvíli si pomyslel, že to môže byť aj medveď, lebo mal strapatú hlavu, akoby si ešte nikdy nečesal vlasy. Ani šaty na ňom nevidel, iba samé klbká. Od hlavy po päty sa mu okolo tela lepila priadza vo veľkých i malých klbkách, ako keď sa ženy vyberú priadzu na krosná navíjať. Aj na chrbte mal veľký batoh a v ňom tiež len samé klbká nití.

Chlapec stál pri dymníku, akoby k zemi primrzol, pohnúť sa nevládal od ľaku i od zvedavosti. Aj hrdlo mu stislo, preto nemohol ani len zhíknuť.

Najviac sa čudoval, že sa ani psy neozvali. Veď keď sa k nim blížil cudzí človek, od zlosti sa skoro odtrhli z reťaze, vždy brechali do zachrípnutia, a teraz vôbec nič, ani hláska nevydali, ani sa nepohli.

Keď sa potom ešte raz zahľadel na čudáka, veľmi sa zaradoval, že už nestál a že urobil aspoň krok. Hneď ho aj strach popustil, ale predsa sa neozval, ani nikoho nezobudil. A keď sa mu chlap v tme celkom stratil z očí, ľahol si na svoje miesto. Ešte chvíľu čakal, či nezačuje dajaké slová, ale všade bolo ticho.

Potom tvrdo zaspal, bača ho ráno nemohol zobudiť, tak sa ho spánok držal. Iba zavše dačo zakričal, lenže nikto mu nerozumel.

Keď ho bača nakoniec tak podrmal, dobre z neho dušu nevytriasol, otvoril oči.

„A čože ty drichmeš, akoby si už ani nemal vstať?" pustil sa doň bača. „Aj zo sna vykrikuješ. Vari ťa v spánku dakto naháňal?" Nato honelník ustrašene vraví:

„Chlapisko bolo v noci pred kolibou. Samé klbká mal na sebe a ešte aj na chrbte plný batoh. Volal ma, žeby som išiel s ním. Vraj by som neobanoval."

Bača nespustil oči z honelníka a len počúval. Nakoniec povedal s vážnou tvárou:

„To bol klbkár . . . Dobre, že si mu dvere neotvoril, alebo nevyšiel von, keď ťa volal. Keby si mu bol vyhovel, bol by k tebe priskočil a všetky klbká na teba hodil. Aj ten batoh by ti bol na krk uviazal. Do nití by ťa tak zamotal, že by si sa z nich sotva vyslobodil."

„A prečo teraz takto chodí?" zastarel sa jeden z valachov.

„Lebo je pokútnikom, stihol ho trest za to, že ľuďom robil zle. Za živa kradol pradivo, klbká, všetko, čo mu prišlo do rúk. Teraz sa túla zo salaša na sálaš a chce sa toho zbaviť. Kto mu otvorí, všetko hodí na neho a zamotá ho do priadze. Potom je už v jeho moci. Čokoľvek s ním môže urobiť, ba ho aj zadusiť. Ani sa mu z rúk ľahko nevyslobodí."

Honelník bol rád, že klbkára neposlúchol a že mu ani len dvere neotvoril. Teraz by už možno ani živý nebol, alebo by sa musel namiesto klbkára trápiť s klbkami.

V ten rok začuli klbkára šepkať aj na iných salašoch. Kdekade vábil ľudí, aby mu otvorili. Našťastie sa mu nedali zviesť, každý si dával pred ním pozor. Ani nevedno, či ten batoh dakomu pohodil a či sa ho zbavil, lebo ho neskôr už nevídali chodiť. Ale istotne si veľa vytrpel za to, že kedysi kradol.