Braček jelenček

Braček jelenček (Rozprávka)

KDE BOLO, tam bolo, za pieskovou horou, za kamenným morom, voľakde len bolo, bol raz jeden horár. Žena mu umrela, nuž býval v horárni sám s dvoma svojimi sirôtkami. Chlapček sa volal Janko, dievčatko Hanička.

Aby deti nerástli bez matky, oženil sa horár druhý raz. No hneď sa ukázalo, že im našiel nie matku, ale najhoršiu macochu. Hnala deti z roboty do roboty, za všetko ich bila a chlieb i jedlo pred nimi do komory kryla.

Keď už deti od hladu a bitky vydržať nemohli, povedali si, že ujdú. Do batôžka zaviazali hábočky, do nich zakrútili zo dva posúšky, zo dve plánočky a chytro bežali do hory. Boli dosť ďaleko od horárne, keď ich macocha predsa len zazrela. Hneď vedela, čo je, a veľmi sa napajedila.

Zlostne za nimi zvolala:

- Bodaj ste sa premenili na to, z čej stupaje sa napijete!

Hanička bola staršia. Počula zlé macochine slová a povedala si, že bude dávať pozor i za Janka.

Idú deti, idú - a pred nimi šíry svet. Na hlávku im slnko praží, horúci vetrík im slinky suší. Janka začal trápiť smäd.

Odrazu prídu k medvedej stupaji. Po okraj je plná dažďovej vodičky.

- Hanička-sestrička, pil by som! - zastenal Janko.

- Ach, nepiže, Janko, nepi! - povie Hanička.

- Veď je to medvedia stupaj, ostal by si medvedíkom. Na, pohryz túto plánočku!

Pohrýzol Janko plánočku a smäd mu pominul. Idú deti, ďalej idú. Na hlávky im slnko väčšmi praží a vetrík im slinky väčšmi suší. Janka trápi väčší smäd.

Tu prídu k vlčej stupaji plnej vody a Janko povie:

- Sestrička Hanička, ja by som veľmi pil! Napijem sa z tejto mláčky.

- Jaj, nepiže, nepi, Janko! - zadrží ho sestrička.

- Veď je to vlčia stupaj, ostal by si vĺčkom. Na radšej túto plánočku, azda ti smäd prejde.

Pohrýzol Janko plánočku a bolo mu ľahšie. Idú ďalej, idú - je práve poludnie. Slniečko už hrozne pripeká, vetrík je horúci. Janko temer omdlieva.

Tu prídu k jelenej stupaji. Je po okraj plná vodičky. A Janko zaplače:

- Hanička-sestrička, už umriem od smädu! Napijem sa z tejto mláčky.

- Preboha, nie, Janko! - zvolá Hanička, - veď je to jelenia stupaj, ostal by si jelenčekom.

- Tak mi daj, prosím ťa, daj ešte plánočku!

- Ach, braček môj premilený, akože ti dám, keď nemám viacej. Potrp ešte malú chvíľu a prídeme ku studničke.

Rád by Janko spravil Haničke po vôli, ale už nevládze. Keď sa chrbtom obrátila, zohol sa chytro k mláčke. No len čo si z mláčky upil, ostal jelenčekom.

Obzrie sa Hanička za bratom a vidí, aké veľké nešťastie sa stalo. Zalomila rukami, zaliala sa slzami a začala vykladať:

Ach, braček môj, neborák,

čo si počnem s tebou tak?

Zlí psi ťa mi dotrhajú,

poľovníci dostrieľajú!

A jelenček smutný len ovesil hlávku a pomaly stúpa po jej pravom boku.

Nespravili dobre ani tridsať krokov - už ti tu hlboká studnička! Voda v nej studená a čistá. Napila sa Hanička, i jelenček sa napil. A v jarku, čo zo studničky vytekal, umyla si Hanička uplakanú tvár. Hneď sa jej spravila zlatá hviezda na čele a vlasy jej ostali zlaté.

Keď slnko prestalo páliť, pobrali sa deti ďalej. Už sa večerilo, keď prišli na čistinku. Naprostriedku stála kopa sena.

- Braček jelenček, - povie Hanička, - ostaňme na tejto lúčke. Tu nás ani macocha, ani zlí ľudia nenájdu.

I ostali teda tam. Do sennej kopy vyhrabali dieru a to bola ich izba. Keď slniečko ráno vstalo, vyšla von i Hanička. Sadla si na kopu, prečesávala si zlaté vlasy a s plačom vykladala:

- Ach, mamička moja, keby ste vedeli, ako sa ja tu na kope trasiem a zlaté-prezlaté vlásky svoje češem!

A tak to robila každé ráno. Keď sa učesala, zavolala jelenčeka a šla s ním do hory. Jelenček sa pásol a ona jedla sladké bobuľky a korienky. Tým sa živili.

Do tej hory chodieval na poľovačku mladý kráľ. Jedného rána sedí Hanička na sene a prečesáva si vlásky. Naraz len bez dychu dobehne jelenček a za ním pes. A jelenček šuch chytro do sena! Pes pobadá krásne dievča, poobsmieta sa okolo neho a hybaj nazad k pánovi. Pán mu hodil kus pečienky. Pes pečienku chytí a zanesie dievčaťu.

Potom zas beží k pánovi, a tak ešte raz.

- Kde len môj pes tú pečienku nosí? - divil sa kráľ. Hodí psovi ešte kus a hneď sa aj poberie za ním. Tak ho pes doviedol k Haničke.

- Čo tu robíš, krásne dieťa? - opýtal sa kráľ.

- My sme nevoľné siroty a ušli sme od macochy, - odpovie Hanička. I porozprávala kráľovi všetko, čo sa im odvtedy stalo.

Kráľ, pohnutý ľútosťou, povedal:

- Nešla by si so mnou do môjho zámku?

- Ach, veru nie, - odpovie Hanička. - Ja svojho bračeka jelenčeka nemôžem nechať samého. Zastrelili by mi ho.

- Neboj sa, - povie kráľ, - len ho pojmi so sebou. Ja ti ho nedám zastreliť. Poď, pri mne vám bude obom dobre.

Nuž Hanička teda šla. Kráľ ju vysadil na koňa a onedlho vstúpili do zámku kráľ, Hanička i jelenček.

Hanička v kráľovskom zámku našla všetko: krásne izby, krásne šaty. Mladý kráľ ju dal vyučiť všetkému, čo má kráľovná vedieť. A keď dorástla, pýtal ju za ženu.

Bračeka jelenčeka jej dobre opatrovali. No Hanička sa dotiaľ za kráľa nevydala, kým jej sväto-sväte neprisahal, že jelenčekovi nikdy nedá ublížiť.

V zámku bývala oddávna stará baba. Mala dcéru a veľmi ju škrelo, keď si kráľ vzal Haničku.

Ešte ani rok od svadby nepominul, už kráľ musel do vojny. Keď mal odísť, povedal starej žene:

- Dobre mi kráľovnú opatruj, pokým sa vrátim!

Onedlho narodil sa kráľovnej utešený chlapček. Mal zlatú hviezdu i zlaté vlásky. Bol zdravý a mocný, no jeho matka nemohla k sebe prísť. Lenže ako aj, keď mala takú opateru! Raz pýtala trochu vody,, a zlá baba jej odpovedala:

- Popod oblok Dunaj tečie. Nachýľ sa a pi!

- Jaj, akože sa mám nachýliť, keď ma všetko bolí.

- Ty sa nenachýliš a ja ti vody nepodám, - zadudre babisko.

No kráľovná nemohla ďalej od smädu, nuž sa nachýlila cez oblok. A ako tak bola nachýlená - bác ju baba do Dunaja!

Chlapčeka so zlatou hviezdou nezmárnila. Dosť jej bolo, keď na miesto jeho matky svoju dcéru uložila.

Kráľovná sa v Dunaji neutopila. Premenila sa na zlatú kačku a teraz si s druhými kačkami po Dunaji pláva.

Ale chlapča neboža! To ako matku necítilo už pri sebe, začalo plakať. A plakalo a nijako sa nedalo učičíkať. Na plač vbehne jelenček do izby a kníše, kníše rožkami.

- Čo tu chceš, obluda? - vyháňa ho stará.

Ale jelenček sa nedá. Chlapček plače - a on nastavuje rožky. Tu povie dcéra materi:

- Dajte mu ho, mamo, nech ho pokolíše.

Stará baba si už s deckom nevedela rady. Položila ho teda jelenčekovi na rohy a zahundrala:

- Choďte a oba zlomte krky!

Jelenček s dieťatkom vybehol zo zámku a rovno k Dunaju, kde plávali kačičky. Ako ich jelenček zazrel, smutne zavolal:

- Kačičky-sestričky, či ste nevideli matku tohto dieťatka?

A kačičky mu odpovedali:

- Videli, videli, tam je v druhom kŕdli! Pobehne jelenček k druhému kŕdľu a volá:

- Kačičky-sestričky, či ste nevideli matku tohto dieťatka?

A kačičky mu odpovedali:

- Videli, videli, tam je v treťom kŕdli!

Pobehne jelenček k tretiemu kŕdľu. V prostriedku kŕdľa vidí zlatú kačku, jasnú ako hviezda. Hneď vedel, že to je jeho sestrička, i začal na ňu volať:

Ach, sestrička, hľadáme ťa,

z Dunaj-vody vyjď!

Tu je tvoje krásne dieťa,

uspať si ho príď!

Ako jelenčeka zlatá kačka počula, doletela na breh. Tu sa otriasla a premenila v krásnu paničku. Vzala svoje dieťatko na ruky a spievala:

Neplač, synček, hajda-hoja,

pri tebe je mati tvoja.

V Dunaj-vode okúpe ťa,

nakŕmi aj previje ťa -

ticho, ticho, moje dieťa!

A dieťatko hneď zatíchlo. Matka si ho okúpala, nachovala i previla. A keď sa s ním lúčiť šla, vyobjímala ho, vybozkávala a len potom položila jelenčekovi na rožky. Sama sa zas premenila na zlatú kačku a odletela do Dunaja.

Takto to šlo dlhý čas. Vždy, keď dieťatko plakalo, jelenček ho nosil k Dunaju. Tu ho matka obriadila, srdce si s ním potešila. A chlapček rástol a bol ako ruža.

Naveľa sa aj vojna skončila a kráľ napísal, že sa vráti. Beží baba k svojej dievke, radia sa, čo robiť. Strachu majú teraz obe veľa.

- Ľahni si ty do postele, - povie stará, - a rob sa chorou. Keď kráľ k tebe príde, povedz, že ti iné nespomôže, iba mäso z jelenčeka.

Kráľ sa šťastne vrátil domov a veľmi sa zaradoval krásnemu dieťatku. Ale nad ženou len stál a očiam si neveril.

- Kde sa ti podeli zlaté vlasy a kde zmizla zlatá hviezda z tvojho čela? - spýtal sa nakoniec.

Ale stará baba bola na stráži a tá hneď vykrútila:

- Hja, choroba nikomu krásy nepridá. A zlaté vlasy aj zlatá hviezda prešli z kráľovnej na dieťa. A jej dievka na posteli začne falošne vrieskať:

- Jaj, umieram! Daj mi mäso z jelenčeka! Mňa nič nevylieči, iba mäso z jelenčeka! Daj ho zarezať!

- Čo to vravíš? - diví sa kráľ. - Veď som sa ti musel zaprisahať, že mu nedám ublížiť. Čo sa stalo, že ho sama kážeš zarezať?

A tá špata na posteli len sa zvíja a len kričí:

- Keď ja viem, že len od toho ozdraviem. Daj ho zarezať!

Pokrútil kráľ hlavou a chcel odísť. Vtom dieťatko sa prebudí a začne plakať. Na plač hneď pribehne jelenček a kníše rožkami. Čičíka dieťatko stará baba, tuľká ho tá špata na posteli, a ono nie a nie stíchnuť. A jelencek len kníše rožkami.

- Čože ten jelenček robí? - čuduje sa kráľ.

- Ale nič, - povie stará, - len chce dieťa pokolísať.

- Tak mu ho teda dajte! - rozkáže kráľ.

Dali plačúce dieťa jelenčekovi na rožky, a ten zaraz vybehne von dvermi. Kráľ v strachu, aby dieťatku neublížil, vybehne za ním. Jelenček zamieri rovno k Dunaju. Kráľ sa drží kríčkov, ale ho nespúšťa z očú. Jelenček postoji a zavolá na prvý kŕdeľ kačiek:

- Kačičky-sestričky, či ste nevideli matku tohto dieťatka?

A kačičky odpovedali:

- Videli, videli, tam je v druhom kŕdli. Pobehne jelenček k druhému kŕdľu a zavolá:

- Kačičky-sestričky, či ste nevideli matku tohto dieťatka?

A kačičky odpovedali:

- Videli, videli, tam je v treťom kŕdli.

Pobehne jelenček k tretiemu kŕdľu. V prostriedku kŕdľa pláva zlatá kačka, jasná ako hviezda.

Jelenček začne volať:

Ach, sestrička, hľadáme ťa,

z Dunaj-vody vyjď!

Tu je tvoje krásne dieťa,

uspať si ho príď!

Len čo zlatá kačka začula tie slová, zdvihla sa na krídla a doletela na breh. Tu sa otriasla a premenila na krásnu paničku. Vzala svoje dieťatko na ruky a spievala:

Neplač, synček, hajda-hoja,

pri tebe je mati tvoja.

V Dunaj-vode okúpe ťa,

nakŕmi aj previje ťa -

ticho, ticho, moje dieťa!

A dieťatko hneď zatíchlo. Matka si ho okúpala, nachovala i previla. A keď sa s ním lúčiť mala, objímala ho, bozkávala a začala nariekať:

- Ach, sirôtka moja, kde je tvoj drahý otec! Keby vedel, keby vedel, čo s nami porobili!

- Tu som, moja žena! - vyskočí kráľ spoza kríčka a objíme ju. Tá sa mu však v rukách premenila na zlatú kačičku, na žabu, na jaštericu.

Ale on ju len drží a volá:

- Nepustím ťa, kým sa nespravíš zas takou peknou, ako si bývala predtým.

Len čo to kráľ vypovedal, už pri ňom stála krásna jeho zlatovlasá žena a namiesto jelenčeka dieťatko varuje švárny šuhaj.

V tej chvíli voľakde za horami zlá macocha umierala a v poslednú chvíľku pred smrťou Janka odkliala.

Bolože to radosti, bolo objímania, bolo rozprávania! Všetci šťastní pobrali sa späť do zámku. Na druhý deň rozkázal kráľ vystrojiť veľkú hostinu. Na hostinu zavolali mnoho hostí. Za vrchstolom, po kráľovom boku, sedela si pyšne nepravá kráľovná.

Keď všetci najlepšie hodovali, kráľ vstal a povedal:

- Milí hostia! Čo zaslúži ten, kto dvoch nevinných ľudí chcel pripraviť o život a tretieho o šťastie?

Stará baba šikovne sa ozve:

- A veru nič inšie, len aby ho s celou jeho perepúťou zadebnili do suda klincami vybitého a pustili dolu vrchom.

- Ako si sa odsúdila, tak sa ti stane. Lebo ty si chcela zničiť moju ženu i jej brata.

Nato otvorili sa dvere a do svetlice vstúpila zlatovlasá kráľovná s dieťatkom na rukách a švárny šuhaj po jej boku. Kráľ rozpovedal hosťom všetko. Starú babu i jej dcéru vyviedli von. Na druhý deň ich v sude skotúľali dolu vrchom. Každý im to žičil, lebo čo s takými, čo dobre ani nepomyslia?

Hanička a Janko v svojom šťastí nezabudli na otca. Doviezli si ho do zámku, kde najradšej vnuka kolísal.