Martinko Kinkaš

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 960 slov
Počet zobrazení: 1 346
Tlačení: 134
Uložení: 128
Martinko Kinkaš (Rozprávka)
Bola jedna matka a mala dcéru Helenu. Tá bola veľmi lenivá. Raz, keď sa zase len tak pánubohu do oblokov dívala a nič nerobila, vzala ju matka na potôčik a začala jej prsty kamením vyklepávať. Dievča veľmi plakalo. Išiel tade pán knieža z Červeného zámku. Keď videl, že matka dcéru vyklepáva, opýtal sa jej, prečo dcéru trestá.

- Ech, ako by som ju nemala biť, keď vie iba z konopí zlaté nitky priasť, - odpovedala matka.

- Ech, keď vie z konopí zlaté nitky priasť, nože mi ju dajte, - riekol knieža.

- Vďačne, čože mi za ňu dáte?

- Pol merice zlata.

- Nože si ju vezmite, - pristala matka a dcéru mu dala.

Pán knieža si dievča posadil za seba na koňa a do Červeného zámku si ho vzal. Keď ta prišli, zišli z koňa, pán pojal Helenku za ruku a do jednej izby ju zaviedol, kde bolo konopí od dlážky až po povalu.

Knieža podal Helenke praslicu i vretienko, ukázal na konope a riekol:

- Keď mi to všetko na zlaté nitky popradieš, budeš mi ženou. Knieža po týchto slovách odišiel z izby a dievča tam zavrel. Helenka sa dala do plaču a plakala, div jej srdce nepuklo. Tu sa na obloku zjaví maličký mužíček v červenej čiapočke, na nohách mal črievice z čudnej kože.

- Čože tak nariekaš? - opýtal sa Helenky.

- Ach, ja nešťastnica! - vzdychala Helenka, - akože nemám nariekať, keď mi kážu tieto konope na zlaté nitky spriasť! Veď ja neviem zlaté nitky priasť.

- No, keď mi do tretieho dňa meno uhádneš, aj z čoho črievice mám, popradiem ti to všetko, aj ťa naučím zlaté nitky priasť, - riekol mužíček. Helenka vďačne pristala. Mužíček sa zaškľabil, vzal vretienko a hneď sa dal do roboty. Vretienko sa celý deň po izbe vrtelo, konopí navidomoči ubúdalo a zlatých nití pribúdalo. Mužíček priadol, priadol celý deň a Helenku učil zlaté nitky priasť. Keď sa stmievalo, položil priadzu a opýtal sa Helenky, či vie, ako sa volá a z čoho črievice má. A keď mu povedala, že nevie, vyfučal oblokom.

Helenka si sadla k obloku, ruky spustila do lona a premýšľala, ako sa asi ten mužíček volá a z čoho črievičky má. Lámala si hlavu, že by mohli byť z takej alebo onakej kože, z lyka alebo zo slamy pletené, zo železa liate, ale mužíčkove črievice sa jej také nezdali. A čo meno? Myslela si, že sa iste nevolá inak ako Janko alebo Imro, ale mohol sa volať i Jožko alebo Paľko! Nevedela si rady - i na jedlo zabudla. Tu ju z premýšľania vytrhne hlasné vzdychanie i nárek:

- Ach, beda mi! Hladný som, smädný som, a nik ma, starého, nepoľutuje!

Helenka vykukla z obloka a videla pod oblôčikom sedieť starého žobráka. Vzala jedlo i nápoj, čo mala, a žobráčikovi to všetko podala. Žobráčik sa posilnil a Helenke veľmi ďakoval. Dievčina mu povedala, aby prišiel zas i na druhý deň, potom si ľahla na konope a zaspala.

Na druhé ráno prišiel zasa mužíček do izby, chytil vretienko a priadol celý deň ako divý. Dosť si ho Helenka cez deň obzerala, no keď sa jej večer opýtal, či vie jeho meno, veru nevedela. Mužíček sa zarehotal a zmizol. Helenka si zasa k obloku sadla a premýšľala, ako sa asi to chlápä volá a z čoho črievice má, ale jej to veru na um nezišlo.

Žobráčik prišiel zas ako predošlý deň pod oblok a Helenka mu opäť svoju večeru dala, ale bola smutná a plakala, lebo na druhý deň mala mužíčkovi povedať jeho meno, a ona ho nevedela. Trápil ju strach i úzkosť, čo s ňou bude, keď to neuhádne. Keď sa žobráčik posilnil, povedá:

- A čože si taká zarmútená, dievčička?

Helenka mu nechcela vyjaviť, myslela si, že jej aj tak nepomôže. Ale keď sa jej žobráčik po druhý raz opýtal, čo jej je, že by jej azda rady vedel, tak mu porozprávala o mužíčkovi, ako jej spriada konope na zlaté nitky a učí ju zlaté nitky priasť, ale že mu má meno uhádnuť i z čoho črievice má. Zajtra lehota končí, a ona to uhádnuť nevie.

Keď to žobráčikovi povedala, pokýval hlavou a riekol:

- Nuž, bol som dnes v hore a tu zrazu prídem k ohnisku. Okolo ohniska deväť hrnčekov. Okolo hrnčekov obskakovalo chlapčisko v červenej čiapočke a spievalo si: „Mám ja frajerku, v Červenom zámku Helenku, už dva večery, čo mi meno háda, už tretí bude, už moja bude! A moje meno Kinkaš Martinko, zo všej kože črievice moje!" Veruže mi to čudné bolo, ale ty si to dobre zapamätaj ! - riekol žobráčik a zmizol.

I Helenke to bolo veľmi čudné, ale dobre si zapamätala, čo jej žobráčik povedal, a s ľahším srdcom šla spať.

Na tretí deň mužíček zasa prišiel a chytro sa hnal do roboty, lebo všetko konope malo byť podľa jeho sľubu do večera spradené. Do roboty bol veru súci, lebo do večera bolo konope spradené a zlatá priadza v izbe svietila. Keď si prácu zavŕšil, zastal pred Helenkou a kázal jej, aby mu hádala meno i z čoho črievice má. Poskakoval i vyškieral sa, lebo si myslel, že to Helenka nikdy neuhádne. Ale Helenka mu vraví bez hádania:

- Tvoje meno Martinko Kinkaš a zo všej kože črievice máš!

Keď to chlápä počulo, zavrtelo sa ako vreteno, trhalo si vlasy, metalo sa a tak sa rehotalo, že sa celá izba triasla.

- Tvoje šťastie, že si uhádla, inak by som ťa bol rozdrapil! - skríkol napokon a vyfučal z obloka ako zlý vietor.

Helenka v duchu žobrákovi ďakovala a chcela sa mu odslúžiť, ale viac neprišiel. Keď sa knieža presvedčil o Helenkinej usilovnosti a videl, aké krásne zlaté nite pradie, vďačne si v slove stál a zlatú priadku si za ženu vzal. Ale mala už toľko zlatej priadze napradenej, že do smrti nemusela viacej priasť - čomu bola veľmi rada.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.024