Tri výslužky

Tri výslužky (Rozprávka)
BOL JEDEN chudobný človek. Gazdovstvo mal len také, aby sa nepovedalo, že nemá celkom nič. A jednako vládal z neho vychovať troch synov. Dvaja starší sa zdali súci chlapci, vedeli si oni v núdzi všelijako pomôcť. Ale najmladší celý deň zväčša premlčal, otcovu jedinú kozu opatroval, všetko, čo mu rozkázali, statočne vykonal, slovíčkom nikdy neodvravel.

Žili takto traja synovia po matkinej smrti dlhé roky. Odrástli na mocných mládencov a otec ošedivel a nachýlil sa. A vtedy prišla na otca najväčšia starosť, ako deti s malým gazdovstvom podeliť.

Dať všetko jednému bolo by nespravodlivé. Urobiť tri diely znamenalo by dať každému tak málo, že by z toho ani mačku nevychoval. I rozmyslel si starý otec a poslal synov do sveta, aby si niečo nahonobili.

Vybrali sa traja synovia, putovali spolu, až prišli na krížne cesty. Napravo i naľavo boli cesty vychodené, nuž podelili sa o ne dvaja starší, Mišo a Juro. Najmladšiemu neborákovi, Janovi, ostal akýsi chodník-nechodník, celý burinou a tŕním zarastený. Pri rozlúčke dohovorili sa bratia, že sa o rok na tom istom mieste stretnú - a pobrali sa každý svojou cestou.

Mišo prišiel do mesta. Našiel si službu u bohatých ľudí a ostal tam. Juro prišiel do pekného paláca a za dobrú plácu ostal tiež slúžiť.

Najmladší, Jano, putoval horko-ťažko neschodnými cestami, kde ho oči viedli. Živil sa len tým, čo mu prišlo pod zuby. Znášal horúčosť i zimu, ale nereptal. Oddal sa do vôle božej a myslel si, že raz jednako len kdesi prísť musí.

Naveľa vydriapal sa na vysoký vrch. Odtiaľ uvidel na vŕšku oproti starý ošarpaný zámok. V núdzi potešil sa i tomu a obzeral sa, ako by sa ta dostal. Cesty nikde nevidno a v údolí tečie široká voda. Jednako sa pobral ďalej v nádeji, že nájde dáky most alebo brod.

Voda bola hlboká, a mosta ani brodu nikde! Dlho sa potĺkal po brehu. Keď sa už chcel vrátiť, počul ľudskú reč:

- Darmo ty hľadáš priechod, dobrý človeče! Ostatné brvno z mosta už dávno zhnilo a brodu tu nikdy nebolo. Len si ty pekne staň každou nohou na jednu z nás a my ťa bezpečne prenesieme na druhý breh.

Prekvapený šuhaj zobzeral sa okolo, ale nezazrel nikoho.

Pozrel sa dolu do vody a pri samom brehu zbadal dve veľké rybiská.

- Rybičky-sestričky, vari z vás niektorá ľudskou rečou vraví? - prihovoril sa im.

- Nerozmýšľaj dlho, ale urob, ako ti radíme, - odpovedala jedna z rýb.

Stal si teda šuhaj na ryby a ani sa nenazdal, už bol na druhom brehu. Poďakoval sa pekne za tú službu a pobral sa hľadať cestu do zámku. Ale horkýže cesta, keď azda od nepamäti nik po nej nechodil. Horko-ťažko sa predral cez tŕnie.

A aká cesta, taký zámok. Ošarpaný, neoriadený. Pre burinu ledva našiel bránu. A dvor taký istý. Vošiel cez hnilé dvere do hlavného paláca, prešiel cez mnohé svetlice. Všade prach, všade pavučiny a všade hvízda vietor.

- Ej, v tomto zámku si ja veľa nevyslúžim,

- pokýval hlavou náš Janko. - Tu by bolo skôr pridať ako niečo odtiaľto odniesť.

A zarmútil sa veľmi. Ako tak smúti nad svojou biedou, počuje akýsi šumot. Po svetlici skákala veľká škaredá žaba. Potešil sa, že aspoň jedného živého tvora vidí. Oproti mrzkému stvoreniu odporu necíti, ba ešte sa naň aj usmeje.

Len ti naraz žaba vyskočí na spráchnivenú stoličku a takto sa mládencovi prihovorí:

- Vidím, ty si dobrý človek. Povedzže mi, čo tu vlastne hľadáš?

- Vybral som sa do sveta službu hľadať. Prišiel som na toto miesto, kde veru nebude komu slúžiť, ani z čoho plácu brať.

- Nie je to celkom tak, - odpovedala žaba.

- Ak chceš, môžeš ostať slúžiť u mňa a za svoju prácu dostaneš i tu dobrú odmenu. Veľa roboty mať nebudeš. Opatríš seba a nakŕmiš každý deň ryby v potoku. Vyplatím ťa, keď si vyslúžiš rok.

Uveril šuhaj žabe - pristal do služby. Svedomite vykonával povinnosť a rok ubehol ako nič.

V predostatný deň zašiel k rieke rozlúčiť sa s rybami. Ryby boli veľmi zarmútené, že stratia takého dobrého opatrovníka a že budú musieť znova živoriť len o tom, čo si samy zoženú.

I opýtali sa ho, čím by sa mu mohli odmeniť.

- Mňa odmení pani žaba, a vy ste ma odmenili už dosť, keď ma prenášate cez vodu. Prosím vás iba o radu, čo si mám vypýtať za službu. S prázdnymi rukami domov prísť mi nijako nepochodí, a v celom zámku niet ničoho, čo by stálo za odnesenie, - hovoril mládenec.

- O to sa ty nestaraj, lebo nevieš, komu slúžiš.

V zámku jesto zlata i bohatstva ukrytého dosť. Ale keď sa ťa žaba opýta, čo za svoju službu chceš, pýtaj si len pero, čo je zastoknuté za zaprášeným zrkadlom v jej izbe. Keď ho budeš mať za klobúkom, budeš si vedieť so všetkým na svete poradiť, - povedala jedna z rýb.

Prijal šuhaj radu a išiel na zámok. Sotva ráno vstal, prišla za ním žaba. Spytovala sa ho, čo žiada za službu.

- Pero z tvojej izby, - odvetil jej šuhaj.

- Poď za mnou, - vyzvala ho žaba a poskočila napred. Tak ho zaviedla do svojej izby a ukázala mu, aby si pero sňal.

I sňal Janko pero, oprášil ho, pekne sa poďakoval a vybral sa domov. Ryby ho preniesli cez vodu. Nevedeli sa mu dosť naďakovať za opateru a želali mu všetko najlepšie.

A napodiv! Čo sa len nablúdil, kým k tej vode prišiel - a teraz bez rozmýšľania vedel, kade je cesta najkrajšia a najlepšia. Nebolo ešte ani poludnie, už bol na krížnych cestách. Ba i na bratov musel čakať, lebo mesto i kaštieľ boli ďaleko. Prenocoval Janko na krížnych cestách dva razy, kým tí prišli.



Obaja bratia opreteky ukazovali vyslúžené peniaze. Tešili sa, že si k otcovskému podielu budú môcť prikúpiť toľko, aby mali dosť na živobytie. Len najmladší stále mlčal. Ale vedel, že jeho výplata je najlepšia.

- Veď už raz ukáž aj ty, čo si si vyslúžil! - dobiedzali doň obidvaja.

- Ja som si vyslúžil toto pero, - ukázal Janko na pero za klobúkom. Aj vyrozprával im všetko, ako sa mu vodilo. Zamlčal len to, že pero pýtať kázali mu ryby a akú má ono moc. Vedel, že tak má hovoriť.

Obaja bratia pustili sa do veľkého smiechu a nadávali mu do bláznov.

- Aký človek, taká služba, a aká služba, taká odmena! - hovorili. Chválili sami seba, čo všetko museli zdolať, akých veľkých pánov obsluhovali a koľko bohatstva videli. A keď sa už brata nadostač naposmechovali, dali sa všetci na cestu domov.

Dvaja starší počínali si cestou ako bohvieakí páni. Zastavovali sa v každom hostinci. Jedli, pili, veselo si po ceste vyspevovali.

Najmladší kráčal mlčky popri nich. Keď sa oni za peniaze išli hostiť, on bez ťažkostí našiel dobrých ľudí. Poprosil a dostal jedla i dobrého slova, lebo každému vedel dať užitočnú radu.

Keď to jeho bratia videli, veľmi sa zlostili. Napokon mu povedali: - Robíš nám iba hanbu. S takým žobrákom chodiť nebudeme! Pôjdeme vopred, a ty sa staraj, aby si nás nedohonil!

Urobil im po vôli. Počkal, kým odišli hodný kus, a potom pomaly sa pustil za nimi. Neboli už ďaleko od otcovskej chalupy, keď ich našiel smutných a vyhladovených sedieť v priekope.

- Čo sa vám stalo? - opýtal sa ich. A najstarší rozprával:

- Zašli sme do krčmy a chvastali sme sa peniazmi. Sotva sme zašli do hory, prepadli nás dvaja zbojníci a obrali nás o všetko.

A Janko, akoby sa nič nebolo stalo, bratom jedlo opatril, a keď sa posilnili, kázal im, aby šli za ním. Zaviedol ich do hustej hory a ukázal na bútľavý peň:

- Hľaďte, tamto sú vaše peniaze ukryté! Ponáhľajte sa zobrať ich, dokiaľ sa zbojníci nevrátia! Bratia utekali k stromu. Prekvapení vybrali peniaze a všetci traja ponáhľali sa na cestu. Ale najstaršiemu začalo vŕtať v hlave, ako brat mohol vedieť, kde sú peniaze ukryté. A namiesto vďaky začal brata osočovať:

- Ľahko tebe robiť také kúsky, keď si so zbojníkmi dohovorený! To si sa len pred nami chcel vychvaľovať. Veď rozumu si ty jakživ nemal
a tvoja žaba, u ktorej si slúžil, ti ho veru nepridala ...

A v takejto vôli prišli všetci traja domov.

Len čo sa s otcom zvítali, hneď bolo na najmladšieho plno žalôb. Akú hlúposť si vyslúžil, ako ich dal najprv okradnúť, aby sa im potom zaliečal...

A ešte všeličo iné navymýšľali.

Otca takýmito rečami celkom utrápili. Najprv im nechcel veriť. Ale keď videl, že starší naozaj peniaze doniesli a najmladší má iba akési podivné vyblednuté pero - napokon uveril.

I podelil teraz otec synov malým gazdovstvom tak, že najmladšiemu nedal nič. Mišo i Juro kúpili za vyslúžené peniaze poľa i statku. Sľúbili si vedno gazdovať a so všetkým sa deliť na polovicu. Načo vraj majú medzi seba ploty stavať, keď ich doteraz nepotrebovali!

Najmladší brat neukázal nijakého hnevu a ponúkol sa im:

- Aspoň za pastiera ma vezmite. Budem vám statočne slúžiť.

Ale bratia nechceli o tom ani počuť a odbavili ho slovami:

- Načo by sme živili daromníka ako ty, keď gazdovstvo poľahky si obrobíme sami. Dosť je na tom, že musíme živiť šedivého otca, ktorý už len na prípecku sedáva a nijakého osohu nespraví.

Za krátky čas pobadal i otec svoj omyl a začal ľutovať svoje delenie. Ale neskoro bolo naprávať, čo sa už napraviť nedalo. Starší synovia mu závideli každý okruch chleba, ktorý vzal do ruky. Ba pomaly v lakomosti začali mu pohadzovať iba samé odpadky.

Nezdôveril sa otec so svojím trápením, keď najmladšiemu požehnanie dával na cestu.

- Otec môj, vidím, že potulovať sa bez práce a v neláske nikomu neosoží. Pôjdem si radšej do sveta hľadať lepšie bydlo, - povedal Janko ustaranému otcovi.

Poprosil bratov, aby len s otcom dobre zaobchodili, že sa im on za to ešte dobre odslúži. Bratia sa mu vysmiali do vôle - čím sa im vraj taký bedár môže odsluhovať! - a s posmechom ho vyprevadili z domu.

Bez hnevu pustil sa mládenec druhý raz do sveta. Ešte i všetko dobré bratom zaželal. Až na krížnych cestách, keď mu poschodilo na um, ako sa tam s bratmi lúčil a zas stretol - vyplakal sa trochu. A potom sa pobral rovno do žabinho zámku.

Ryby v rieke od radosti div z vody nevyskočili, keď sa zjavil. Hneď ho preniesli na druhý breh.

A keď sa šuhaj stretol v zámku so žabou, vedel aj bez rečí, ako je rada jeho príchodu.

- Dobre si urobil, že si prišiel. Robotu budeš mať takú istú ako vlani. A po roku dostaneš zas svoju plácu.

Šuhaj konal i druhý rok svedomite svoju povinnosť. Aj si myslel, že sa z toho ošarpaného zámku ani domov nevráti. Začal sa preto obzerať, čo by kde ponaprával. Chcel, aby sa zámok aspoň trochu podobal ľudskému bývaniu. Ale márna bola jeho námaha! Čo vo dne napravil, to sa v noci skazilo.

I pobadal, že je v zámku čosi nedobré, a vyhľadal žabu. Chcel sa s ňou poradiť, lebo sa mu zdalo, že sám tejto veci nepríde na koreň, ani keď má pero na hlave.

Ale žaba na jeho otázky vôbec neodpovedala.

Ostala len smutná, až to šuhajovi prišlo veľmi ľúto. Nechal teda všetko pri starom a rozhodol sa vyčkať, čo sa bude robiť ďalej.

Takto ubehol rok ako voda. Mládenec pocítil, že mu bude treba zámok zas opustiť. Musel sa ísť pozrieť na bratov, na otca, lebo tam bude veľmi treba jeho pomoci.

Sám nevedel, ako na to prišiel, ale keď sa ho žaba spytovala, čo si za svoju službu želá, povedal:

- Nechcem nič, len vyblednutú a ostrapenú šatku, čo sa povaľuje v tvojej izbe na spráchnivenom stole.

Keď šatku dostal, uviazal si ju na hrdlo. Rozlúčil sa so žabou, pekne sa jej poďakoval za všetko a vybral sa zo zámku.

Keď ho ryby prenášali cez vodu, opýtal sa ich:

- Rybičky-estričky, povedzte mi, čo som si vyslúžil tohto roku?

- Ej, veľa si si vyslúžil, - povedala jedna z rýb.

- Keď vo veľkej núdzi vystrieš túto šatku a zažiadaš si, čo nevyhnutne potrebuješ, všetko sa ti na nej zjaví. Ale nesmieš to urobiť bez vážnej príčiny. Preto si ty dávaj ukrutánsky pozor a nevystieraj šatku len tak podaromnici, aby si ukázal, čo ty môžeš! Šatka by priam stratila svoju moc a ostala by obyčajnou handrou. Dobre si ty zakaždým rozmysli! Iba ak budeš istý, že chceš dobrú vec - vtedy vystri šatku!

Vypočul mládenec rybu pozorne, poďakoval sa za dobrú radu a rozlúčil sa. Rezko vykročil k svojmu starému domovu a dovtedy nemal pokoja, kým nestál na prahu rodnej chalupy.

Ale potešiť sa tu veru nebolo nad čím. Na dvore samá nečistota, dnu plno smetí a nikde živej duše. V stajni smutno hľadel na neho vychudnutý statok. Všetko bolo zanedbané, neobriadené. Vidno, bratov niet doma. Ale kde je otec?

Zamrazila šuhaja zlá predtucha. Zašiel pozrieť do chlievca, kde kedysi bývala ich jediná koza. A tam na starej slame vzdychá starý chorý človek bez opatery a bez pomoci.

Keď spoznal starký svojho syna, ktorého už dávno oplakal, začal mu pohládzať ruky a prosiť o odpustenie. Veď toľko biedy už pretrpel! Starší synovia sa skoro rozvadili. Závideli si navzájom, robote sa vyhýbali a dali sa na pijatiku. Už prehajdákali temer všetko a iné nerobili, iba sa preklínali.

Mládenec videl, že najlepšie by sa tu pomohlo vtedy, keby otec zas prišiel ku svojej vláde, aby synov mohol držať na uzde. I zavrel sa do spustnutej izby. Utrel zaprášený stôl a odviazal si z hrdla šedivú šatku. Šatku prestrel na stôl a zašeptal:

- Z celého srdca si želám taký liek, od ktorého by môj otec vyzdravel a zmocnel tak, aby sa ho jeho synovia báli ako kedysi a poslúchali ho na slovo ako vtedy, keď ešte nemali nič.

I splnila sa prosba synova a na šatôčke sa zjavila guľka ako malý hráštek.

Len čo otec guľku užil, vyskočil na rovné nohy, vystískal syna a temer si od radosti poplakal. Hneď sa dali riadiť dom a hladnému statku krm zháňať.

A keď sa zvečerilo, všetko bolo ako vymenené.

Takto očakávali návrat dvoch nepodarených gazdov. Otec cítil v sebe toľko sily ako nikdy predtým. Dobre vedel, čo môže osožiť jeho zlajdáčeným synom. I nachystal si poriadnu lieskovicu a naširoko si zastal na dvore.

Keď syn Janko videl, že si otec už sám bude môcť spraviť v dome poriadok, nechcel naďalej ostať v otcovskom dome. Aby nového hriechu nenarobil, pekne sa s otcom rozlúčil a že on veru pôjde.

Prehovoriť sa nijako nedal, až i otec musel pristať. Len si ešte na chvíľočku zastal do stajňových dverí, aby videl otcove nové poriadky so synmi.

O krátky čas prišiel najstarší, Mišo, z roboty-neroboty.

Bratia už dávno spolu nechodili. - Ó, ako ten vypleštil oči, keď uvidel otca stáť na dvore! A jednako bol z neho už taký zlostník, že praštil motyku o zem a podľa zvyku začal otcovi grobiani!

Otec nepovedal slova, len pristúpil k synovi, pochytil ho jednou rukou za golier, prehol si ho v drieku a druhou začal ho vyplácať, koľko sa naň vmestilo. A tu sa ukázalo synovo plané chvastúnstvo! Keď v otcových rukách pocítil takú silu, o akej sa mu ani nesnívalo, razom začal jojčať, o zmilovanie prosiť a sľuboval hory-doly.

Medzitým vrátil sa i mladší, Juro. Keď videl, čo sa robí s jeho nepodareným bratom, najprv skamenel od divu a ľaku. Potom ani nepočkal, ako sa to s jeho bratom skončí, ale utekal do chyže.

Varil tam večeru. Varil, oháňal sa v robote s takou chuťou, akoby bol odjakživa tým najporiadnejším synom.

„Chvalabohu, s otcom je už dobre," pomyslel si Janko, keď nezbadaný prizeral sa na všetko. Známou cestou potom spokojne sa pobral do žabinho zámku. Všetka tá bieda tam i s mrzkou žabou a vďačnými rybami akosi prirástli mu k srdcu.

I slúžil on aj tretí rok verne ako predtým. Len sa čudoval, prečo je žaba taká smutná, taká nepokojná a prečo sú ryby také mĺkve. A keď sa mu predsa privraveli, to len preto, aby mu na srdce kládli, že by si za tretí rok služby vypýtal nevestu. Panebože, ako to! Veď o nijakej neveste na zámku nemôže byť ani reči!

Veľa sa šuhaj o tom nahútal, preveľa. Ale vždy mu vychodilo, že nemá koho pýtať za nevestu, iba tú škaredú žabu, ktorej slúži. Siahol si na svoje pero za klobúkom - ale iná rada mu neprišla. Odhodlal sa teda aspoň tak, že bude pýtať nevestu. A to už ponechá na žabu, akú nevestu mu dá.

Keď sa skončil tretí rok služby, spýtala sa žaba, akú plácu chce. Mládenec jej riekol:

- Pani moja dobrá! Nemám, kde by som šiel odtiaľto, i ťažko mi je už po tretí raz sa lúčiť. Veľa dobrého som ja mal z tejto služby, hoci bohatstva som nenahonobil. Ale ťažko mi tu žiť samému, nuž prosím si za svoju službu nevestu, aby mi nebolo smutno.

- Nemám ja pre teba inej nevesty, okrem samej seba. Lenže mňa by si chcel?... Povedz! - opýtala sa žaba a hľadela pozorne na mládenca. Ani šuhaj sám nevedel, ako sa to stalo, len celkom bez rozmýšľania povedal:

- Hej, pani moja, chcem ťa!

Vtom sa strhla prudká víchrica, hukot a rev, akoby sa skaliská váľali. V hustej tme šľahali blesky a hrmavica otriasala celým zámkom. Mládenec myslel, že už-už musí zahynúť, keď sa naraz všetko utíšilo. Kde sa podel ošarpaný zámok? Kde sa prepadla škaredá žaba? Všetko to spustnuté a škaredé sa stratilo. Pred šuhajom stála krásna panna a tak prehovorila:

- Vďaka ti, šuhajko, za tvoje ostatné slová! Ja som bola zakliata na žabu, moje kráľovstvo na spustošenú krajinu, moji rodičia na dve ryby v rieke, poddaní na všelijaký hmyz, kráľovská koruna na zaprášené pero a kráľovský plášť na ostrapenú šatku. Vyslúžil si si korunu, plášť i mňa za ženu. Bol si dobrý, statočný, nehľadel si na zisk a zamiloval si si aj také úbohé zviera, na aké som bola zakliata.

Kráľovská panna pojala mládenca za ruku a viedla ho k obloku. Oj, už to neboli zrúcaniny na spadnutie! Bol to prekrásny zámok a na jeho dvore schádzali sa ľudia radostní, veselí. Sotva sa Janko ukázal v obloku - začali mocne volať na slávu novému kráľovi. Až vtedy zbadal Janko, že namiesto pera má na hlave kráľovskú korunu a namiesto šatky má na sebe kráľovský plášť.

Vtom prišli princeznini rodičia a požehnali im. Bola potom slávna, nevídaná svadba. Mladý kráľ si pozval k sebe staručkého otca. Bratom dal majetky a poslal ich bývať každého na iný koniec krajiny, aby spolu v bratskej láske nažívali.

Žili potom všetci v pokoji a vo svornosti, až pokým nepomreli.