Múdra žena

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 702 slov
Počet zobrazení: 1 095
Tlačení: 132
Uložení: 143
Múdra žena (Rozprávka)
Žili raz dvaja bratia. Jeden bol bohatý gazda, nemal detí a bol ukrutne skúpy. Druhý, chudobný domkár, mal jedinú dcéru a bol veľmi dobrý. Keď šlo dievčaťu na dvanásty rok, dal ju k bratovi za husiarku. Dva roky slúžila iba za jedlo, po dvoch rokoch zmocnela a šla za slúžku.

- Slúž len spravodlivo, Manka, - povedal jej strýko, - keď doslúžiš, dám ti namiesto pláce jalovicu. Mám práve štvortýždňové teľa, prichovám ho, a to ti bude iste milšie ako peniaze.

- Pravdaže, - prisvedčila Manka a od tej chvíle bola do roboty ako oheň, ani groša strýkovi nepremárnila. Ale strýc bol šelma. Manka slúžila tri roky spravodlivo a bez odvrávania, ale otec chorľavel a starnul, potreboval pomoc doma. Nuž Manka si pýtala jalovicu, z ktorej vyrástla už hodná krava. Tu milý strýko zmenil nôtu, vykrúcal kdesi-čosi, že jej toľko nedá, že jej to nesľúbil, a chcel neborkú Manku niekoľkými grošmi odpraviť. Dievča nebolo také hlúpe, aby peniaze vzalo, ale doma s plačom otcovi všetko rozpovedalo a nahováralo ho, aby šiel k sudcovi žalovať. Otca pochytila zlosť na nesvedomitého brata, šiel naskutku do mesta so žalobou. Pán sudca ho vypočul a poslal po gazdu. Ale gazda dobre tušil, že mu prichodí jalovicu dať, ak to pán sudca dajako nezaonačí, preto hľadel, ako by ho na svoju stranu získal. Pán sudca bol na rozpakoch. Bohatého by si nerád bol nahneval a chudobný mal predsa právo na svojej strane. Rozsúdil ich fígľom. Zavolal každého osve a dal im takúto hádanku: - Čo je najbystrejšie, čo najsladšie a čo najbohatšie? - aj s dodatkom, že jalovicu dostane ten, kto to uhádne.

Bratia odišli namrzení domov, celou cestou prehutovali, čo to asi je, ale ani jeden ani druhý nemohli pravdu uhádnuť.

- No ako? - opýtala sa žena bohatého gazdu, keď prišiel domov.

- Čert aby tie súdy vzal, teraz som v kaši, - povedal gazda a hodil baranicu na stôl.

- Nuž a prečo, čože sa ti stalo, prehral si?

- Čoby prehral! Neprehral, ale čochvíľa veru prehrám. Sudca mi dal hádanku: čo je najbystrejšie, čo najsladšie a čo najbohatšie? Ak to uhádnem, zachránim si jalovicu.

- No čože je to za hádanka! Ja ju sama uhádnem. Čo by mohlo byť bystrejšie od nášho čierneho psíka, čo sladšie ako náš sud medu, čo bohatšie ako naša truhlica toliarov?

- Pravdu máš, žena, ty si to uhádla, jalovica je naša. - Tak sa milý gazda upokojil a pochutnal si na všetkom, čo mu žena nachystala.

Domkár prišiel domov veľmi smutný, zavesil širák na klinec a sadol si za stôl.

- No, ako ste pochodili, tatuško? - opýtala sa Manka.

- Ba, pochodil! Sú to páni, tí by človeka div o rozum neobrali.

- No čo, vravte!

Otec povedal, čo mu pán sudca prikázal.

- No čože? To ja sama uhádnem, len nebuďte smutný, ráno vám to poviem.

Ale domkár predsa celú noc oka nezažmúril. Ráno príde Manka do izbice a vraví:

- Keď sa vás pán sudca opýta, povedzte, že najsladší je spánok, najbystrejšie oko a najbohatšia zem, z ktorej všetko pochádza. Ale to vám vravím, nepovedzte, od koho ste sa to dozvedeli. - Domkár šiel k sudcovi zvedavý, či tá odpoveď bude dobrá.

Najprv zavolal sudca gazdu a opýtal sa ho, ako rozlúštil hádanku.

- Nuž, ja si myslím, - odpovedal gazda, - že nič nemôže byť bystrejšie ako môj čierny psík, ktorý všetko vyňuchá a vysliedi, nič sladšie ako môj sud medu, ktorý už štyri roky plný leží, nič bohatšie od mojej truhlice toliarov.

- Milý gazda, - odsekol pán sudca a hodil plecami, - to sa mi veru nevidí, ale vypočujem, s čím prišiel brat.

- Milostivý pán sudca. Ja si myslím, že najbystrejšie je oko, lebo mihom všetko vidí, najsladší je spánok, lebo hocako je človek zarmútený a ukonaný, keď spí, nevie o ničom a niekedy sa vo sne i poteší, a najbohatšia je zem, lebo z nej všetko naše bohatstvo pochodí.

- Ty si uhádol a jalovica je tvoja. Ale prezraď mi, kto ti to povedal, lebo viem, že sa to v tvojej hlave nezrodilo.

Dlho nechcel domkár nič vyjaviť, ale keď pán naliehal, poplietol sa a všetko prezradil.

- No dobre, keď je tvoja dcéra taká múdra, nech príde zajtra ku mne, ale nech nepríde ani vo dne ani v noci, ani oblečená ani nahá, ani pešky ani vozky.

Domkár mal zasa kameň na srdci.

- Milá Manka, - povedal, keď prišiel domov, - pekne si to spravila, sudca nechcel veriť, že to vyšlo z mojej hlavy, voľky-nevoľky som mu prezradil, čo som vedel, a teraz máš k nemu sama prísť, ale nemá to byť ani vo dne ani v noci, nemáš byť ani nahá ani oblečená a nemáš prísť ani pešky ani vozky.

- No čože, len sa netrápte, veď to spravím.

O druhej hodine po polnoci Manka vstala, vzala zrebné, veľmi riedke vrece, obliekla sa doň, na jednu nohu si obula pančuchu, na druhú naboso črievicu, a keď sa blížila tretia hodina, medzi dňom a nocou, sadla si na kozu a napoly pešky, napoly jazdiac do mesta prišla. Pán sudca hľadel z obloka a bystré dievča už čakal. Keď videl, že Manka tak dobre svoju úlohu splnila, vyšiel jej naproti a vravel:

- Teraz vidím, že si bystré dievča, vezmem si ťa za ženu, ak chceš.

- Prečo nie, chcem, - odpovedala Manka a premerala si pána sudcu od hlavy po päty. Ženích chytil peknú mladuchu pod pazuchu a viedol si ju do izby. Potom poslal po otca i po krajčíra a dal ušiť šaty pre budúcu pani sudcovú.

Deň pred svadbou prikázal ženích svojej verenici, aby sa nikdy do jeho vecí neplietla, ani do súdu ani do ničoho iného, inak že sa musí v tú chvíľu k otcovi vrátiť.

- I na to pristanem, - odpovedala mladucha.

Na druhý deň bola svadba a z Manky sa stala veľká pani. Bola do všetkého súca, ku každému milá a muža si ľúbila, zato si ju každý veľmi vážil. Raz prišli k pánu sudcovi dvaja gazdovia, jeden mal žrebca, druhý kobylu. Ale kone mali spolu. Keď sa kobyla ožrebila, škriepili sa, čie je žriebä. Gazda, čo mal žrebca, škriepil sa, že podľa práva žriebä patrí jemu, gazda, ktorému patrila kobyla, dokazoval, že má na žriebä väčšie právo. Tak sa hádali, kým sa dostali pred sudcu. Gazda, ktorý mal žrebca, bol veľmi bohatý i šepol pánu sudcovi dobré slovo - a žrebec dostal žriebä.

Ale medzitým pani sudcová všetko vo vedľajšej izbe počula - i nepáčil sa jej mužov nespravodlivý rozsudok. Keď vyšiel chudobnejší gazda, kývla mu a povedala:

- Vy hlúpy, prečo ste sa dali tak prekabátiť. Ktože to kedy slýchal, aby sa žrebec ožrebil?

- Nuž, i ja si myslím, že sa mi veľká krivda stala, ale keď to milostivý pán tak rozsúdil, čo mám robiť?

- Verím vám, ale počúvajte, čo vám poviem, ale nech sa nikto nedozvie, kto vám tú radu dal. Zajtra okolo poludnia vezmite siete, vyjdite na vrch Skarman a robte, akoby ste ryby chytali. Môj muž tade o tom čase pôjde s niekoľkými pánmi. Až vás zazrú, budú sa vás opytovať, čo tam robíte, vy im odpovedzte: keď sa môžu žrebce žrebiť, môžu aj ryby na vrchu rásť.

Gazda sa panej pekne poďakoval a sľúbil, že sa podľa rady zachová. Na druhý deň išiel pán sudca s niekoľkými pánmi na poľovačku. Tu vidí zďaleka na Skarmane gazdu siete rozťahovať. Všetci sa dali do smiechu a keď prišli pod samý vrch, opýtali sa gazdu, čo tamhore robí?

- Chytám ryby.

- Ty blázon, - zakričal pán sudca, - kto to kedy slýchal, aby na vrchu ryby rástli?

- Keď sa môžu žrebce ožrebiť, môžu aj na vrchu ryby rásť, - odpovedal gazda.

Pán sudca bol ako pivónia, ale hneď si zavolal gazdu, vzal ho nabok a riekol:

- To žriebä je tvoje, ale najprv mi povieš, kto ti tú radu dal. Gazda zapieral do hrdla, ale naostatok predsa paniu vyzradil.

Podvečer príde sudca domov, ale na ženu ani nepozrie, chodí po izbe, neprerečie slova a na otázky vôbec neodpovie. Žena si hneď pomyslela, čo mu v hlave vŕta, ale trpezlivo vyčkávala, k akému koncu sa to schýli.

O hodnú chvíľu zastal pred ňou pán sudca so zamračenou tvárou a vraví:

- Či vieš, čo som ti pred svadbou prikazoval?

- Viem to, viem.

- Nuž prečo si gazdovi radila?

- Lebo nespravodlivosť nijako neznesiem. Úbohému gazdovi sa stala krivda.

- Stala, či nestala, teba do toho nič. Teraz sa vráť, skade si prišla, ale aby si nepovedala, že som k tebe nespravodlivý, dovolím ti z domu si vziať, čo ti je najmilšie.

- Ďakujem, milý môj muž, za tvoju dobrotu. A keď už inak nemôže byť, počúvnem ťa. Dovoľ, aby som sa ešte naposledy s tebou navečerala, a to tak veselo, akoby sa nič medzi nami nebolo stalo.

Manka bežala hneď do kuchyne, dala nachystať dobrú večeru a najlepšieho vína.

Keď boli jedlá na stole, sadli si obidvaja za stôl, jedli, pili, zabávali sa ako na hodoch. Pani znova a znova pripíjala pánu sudcovi, a keď videla, že je trochu spitý, rozkázala sluhovi, aby jej ešte plný pohár vína podal.

- Milý môj, tento pohár vypi ešte na moje zdravie a na rozlúčku. A potom už pôjdem domov.

Pán sudca vzal pohár a na dúšok víno vypil na ženino zdravie, ale už ledva jazykom hýbal. O chvíľku mu klesla hlava a on tvrdo zaspal. Pani všetko pozamykala, sluhovia pána položili do postele, potom ho zdvihli aj s posteľou na plecia a šli za paňou. Otec zalamoval rukami, keď videl neskoro v noci prichádzať čudný sprievod k chalupe. Ale keď mu dcéra všetko porozprávala, upokojil sa.

Slnko stálo už hodne vysoko, keď sa pán sudca zobudil. Díva sa, oči si pretiera a nemôže sa spamätať, čo sa to s ním porobilo. Tu vojde do dverí jeho žena v prostej, ale čistej sedliackej sukni, s čiernym čepcom na hlave.

- Ty si ešte tu? - opýta sa jej.

- A prečo by som nebola? Veď som doma.

- A čo ja tu robím ?

- Či si mi nedovolil vziať si so sebou, čo mi je najmilšie? Ty si mi najmilší, nuž som si vzala teba.
Pán sudca sa dal do smiechu a povedal:

- Odpúšťam ti! Ale vidím, že si múdrejšia ako ja, preto odo dneška budeš súdiť ty, a nie ja.

Pani sudcová bola rada a od toho dňa súdila ona, a všade bolo dobre.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#co chodi najprv do domu hadanka #čo je hádanka #husiarka


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016