Ružový púčok

Ružový púčok (Rozprávka)
Bol jeden otec a mal tri dcéry, pekné ako tri ruže, ale tá najmladšia bola najdriečnejšia, najúprimnejšia, najrobotnejšia.

Raz išiel otec do hlavného mesta na jarmok. Kým odišiel z domu, opýtal sa dcér, čo by si ktorá priala, aby im z jarmoku priniesol.

Staršie dve dcéry si pýtali šaty, ozdoby, pletky, najmladšia si nepýtala nič, iba keď sa jej otec po druhý raz opýtal, čo by si priala, aby jej doniesol, povedala:

- Ja si nič inšie nežiadam, milý otec, len jeden ružový púčok, ale aby taký pekný bol ako nijaký na svete!

- Budeš ho mať! - sľúbil otec, rozlúčil sa od milých dcér a na cestu sa vybral.

Zdravý na jarmok došiel. Peňazí mal dosť, nuž nakúpil viac, ako bolo treba. Keď už všetko nakúpil dcéram, šaty, ozdoby, rôzne pletky, šiel sa poobzerať po ružovom puku. Ale koľkokoľvek chodil po celom jarmoku, po všetkých záhradách sa obzeral, ruže nikde nezazrel. Čas ruží sa už minul, a hoci by bol za ne zlatom platil, predsa ich nikde nedostal. Veľmi ho zarmútilo, že nemôže svojmu najmilšiemu dieťaťu takú skromnú žiadosť splniť, a smutný sa vracal domov - i cestou sa ešte vypytoval na ružový púčik. Ľudia samu smiali, že sa mal včaššie ohlásiť, keď chce ruže.

Už sa blížil pomaly domov, keď mal ešte prejsť cez horu. Ako tak šiel zamyslený a nehľadel na cestu, zablúdil a prišiel do húštiny. Vidí, že nie je na dobrej ceste, prediera sa z húštiny a tu príde do dolinky. Naprostred doliny vidí ružový krík a na kríku jediný, prekrásny púčok. Zhíkol od radosti, popošiel ku kríku a odtrhol púčok.

Vtom zahučal les, akoby sa hrmavica hnala, zem sa zatriasla a spoza kríka sa vyrútila na človeka ozrutná zvieracia ohava.

- Ako si sa opovážil odtrhnúť tento ružový puk, môj najmilší kvietok, pekný ako nijaký na svete! - zahrmela potvora hromovým hlasom, až sa človeku od strachu kolená podlamovali. Trasúc sa porozprával, pre koho ten puk odtrhol, a ponúkol ohave všetky svoje peniaze alebo hocičo iné, čo by si za púčik zažiadala.

- Ja za ten puk nič inšieho nežiadam, iba to, čo ti najprv v ústrety pôjde, keď sa domov vrátiš, - tak mu to ozrutné zvieratisko povedalo, hrozný pohľad naňho upierajúc. Čo si mal neborák počať? Sľúbil, čo ohava žiadala, aby živý vyviazol.

- No dobre, - pristalo zviera, - o tri dni mi to sem na toto miesto pošleš, ak nie, zle sa ti povodí.

Potom zviera zmizlo a človek sa smutný poberal domov. Keď sa už blížil k domu, neprial si nič iné, len aby mu nikto v ústrety nešiel. Ale čože, najmladšia dcéra ho zďaleka videla prichádzať, otca si spoznala, hneď všetko stáť nechala a v ústrety sa mu ponáhľala! Mačku, psa by bol radšej videl, keby ho prví vítali, ako svoje najmladšie dieťa. Ale čo sa stalo, už sa neodstane!

- A či ste mi, tatuško, doniesli ružový púčok? - opýtala sa dcéra, keď si otca pobozkala.

- Doniesol, doniesol, pekný ako nijaký na svete, ale, dieťa moje, drahý je! - povedal otec a dal sa do plaču.

Preľakla sa dcéra a dohovárala otcovi, prečo ho kúpil, ale otec pokrútil hlavou.

- Ech, dieťa moje, veď by ja bol rád všetko svoje bohatstvo zaň dal, keby som si len teba bol zachoval! - odpovedal jej otec a potom porozprával, ako obišiel a prečo musí na tretí deň k tej ohave.

Dcéra sa, pravdaže, preľakla, keď počula otcove slová, ale mala dobré i smelé srdce a riekla:

- Už sa preto netrápte, tatuško, keď je tak, poručeno pánubohu, pôjdem, a čo ma čaká, to azda už pretrpím, - takto otca potešovala a krásny púčok si za opasok dala. Potom s otcom vošla do domu.

Na tretí deň rozlúčila sa za rána so všetkými doma a len s nariekajúcim otcom vybrala sa do hory. Pod horou sa rozlúčila i s otcom a chodníčkom, ktorý jej ukázal, sama sa ďalej poberala. Cestička ju zaviedla rovno do dolinky, kde rástol ružový krík. Keď ta prišla, obzerala sa dovôkol, ale nikoho nevidela.

Nuž s púčikom v ruke smelo podišla ku kríku a dotknúc sa ho, zvolala:

- Tu som!

V tej chvíli zahučala hora a dievča sa skoro strmhlav dolu pod zem rútilo. Keď sa spamätala a poobzerala dovôkola, videla, že je pred čiernym mramorovým hradom v peknej záhrade a pri jej pravom boku stála zvieracia ohava. Zachvela sa, ale zviera prehovorilo veľmi milým hlasom:

- Nič sa ma neboj, krásne dievča, nič ti neurobím. Prechádzaj sa po záhrade, choď i do hradu, nájdeš tam jedlá aj lôžko, ale ani slova tam nepreriekni, čo by ti aj všakové na oči prichodilo a čo by ťa aj trápilo, ty len čuš a buď trpezlivá! Keď všetko pretrpíš, budeš šťastná. - Po týchto slovách zviera zmizlo a prekvapené dievča chvíľu na jeho slová myslelo.

Potom sa poobzeralo po záhrade, a keď ho hlad omínal, vošlo do hradu. Ako zvonku, tak i znútra bol hrad celý čierny, aj všetok nábytok v ňom. Stolík v jednej izbe bol prikrytý pre jednu osobu i jedlo tam našla nachystané a bolo veľmi dobré, pomyslela si dievčina, keď ho ochutnala.

Najedia sa, šla sa k studničke napiť, a keď potom na oblohu vyšla zornička, šla si ľahnúť na odostlané lôžko. Asi o polnoci sa v celom zámku strhol náramný hrmot, dvere sa s treskotom rozleteli a do izby, kde spala dievčina, vbehol kŕdeľ všelijakej hávede a na ňu sa zosypal, štípal ju a trhal, pichal, až bolo dievča celkom zmučené, ale mlčalo. Zrazu, ako kŕdeľ prišiel, tak odišiel, dievča zaspalo a ráno, keď vstalo, videlo, že tretina hradu zbelela.

Keď prišla do záhrady, zviera sa jej hneď opytovalo, čo bolo v noci, a ona mu všetko porozprávala, ako ju tá háveď trápila.

Vôbec sa zvieraťa nebála, ba už sa jej nezdalo také škaredé ako na prvý pohľad. Keď dievčina všetko vyrozprávala, napomenulo ju zviera milým hlasom, aby bola trpezlivá a slovka nepreriekla, keby aj horšie bolo ako v tú prvú noc. Potom zasa zmizlo a nechalo dievča samo. Chodilo zasa pekne po záhrade, a keď bolo hladné, zašlo do zámku najesť sa i napiť k studničke a večer na lôžko.

Dievčina už trochu zaspávala, keď sa o polnoci zasa strhol hurt a krik, ešte väčší ako minulú noc, a kŕdeľ rôznych potvor sa do izby vrútil a okolo nej sa zhŕkol ako kobylky na lúku. Štípali ju, bili, za vlasy kvákali, pichali, a čo najhoršie vedeli, to jej robili, ale dievča ostalo nemé ako ryba. No keď ho opustili, už sa ani hnúť od bolesti nevládalo.

Ráno sa dievčina sotva dovliekla do záhrady, kde ju zviera už čakalo. Ľutovalo ju, ale predsa vrúcne prosilo, aby len tú tretiu noc bola ešte trpezlivá a slovka neprevravela, aj keby jej o život šlo. Dievčina veru nebola rada, keď ju zviera opustilo, a cnelo sa jej po ňom, už sa jej vôbec nevidelo škaredé a vďačne ho počúvala. Keď pozrela na zámok, videla, že zasa o tretinu zbelel.

Chodila cez deň po záhrade, do zámku sa šla najesť, k studničke napiť, a tak sa jej pomaly minul deň a blížila sa noc. So strachom si líhala na lôžko a nemohla zaspať, ale si zaumienila, že slovko neprerečie, čo by sa čo robilo. O polnoci sa prirútila divá háveď, ešte divšia a odpornejšia ako predtým. Začala ju mučiť, štípať, z postele ju stiahli, za vlasy ťahali, pichali. Dievča mlčalo ako ryba, ale keď jej mäso z tela trhať počali, nevládalo už bolesť zniesť - a skríklo:

- Jaj!

V tej chvíli sa zámok zatriasol, háveď zmizla a pri dievčine stál driečny šuhaj a ruky jej bozkával. Keď si trocha oddýchla, prezradil jej krásny mládenec, že je kniežací syn a pán tohto zámku i celej krajiny, ale že ho už pred mnohými rokmi jedna zlá ježibaba zakliala na odporné zviera na tak dlho, kým by ho smelá panna nevyslobodila. Dievča malo preňho - ohavné zviera - trpezlivo a mlčky znášať trápenie i bolesti. Keď to mladý knieža všetko vyrozprával, doložil:

- Ty, krásne dievča, si ma vyslobodilo a za to budeš mojou ženou a paňou v mojom zámku.

Dievčina vďačne pristala ísť za driečneho mládenca a byť paňou v zámku - oveľa radšej, než by mala žiť s ohavným zvieraťom. Zasnúbili sa a ráno, keď mladucha vošla do záhrady, videla, že všade v zámku je plno služobníctva a všetko sa od krásy jagá.

Po niekoľkých dňoch kázal knieža zapriahnuť do hrdých kočov a s celým sprievodom šli pozrieť otca i sestry. Akú radosť mal otec, keď videl svoje drahé oplakané dieťa v dobrých rukách a šťastné, to si každý ľahko domyslí!