Múdry zlatník

Múdry zlatník (Rozprávka)
Radoš mal osemnásť rokov, keď mu umreli rodičia. Teraz mu nič iné neostávalo, iba ísť do služby. Nuž pomyslel si: „Ak už mám ísť slúžiť, pôjdem do veľkého mesta a tam sa dám do služby, veď viem spraviť kus roboty." Pobral si veci a šiel. Neďaleko mesta postretol múdre s rozumným a od tej chvíle bol vraj taký múdry a rozumný, akoby bol vychodil ktovieaké školy a všetko, čo do ruky chytil, dobre sa mu podarilo.

Chodí Radoš po pekných uliciach a tu mu padne do oka krásne, skvostné zlatníctvo a v ňom veľa tovarišov pri robote. Veľmi sa mu to zapáčilo a hneď si pomyslel, že nepôjde slúžiť, ale vyučí sa za zlatníka. Bez rozmýšľania vojde do dielne, pekne sa majstrovi pozdraví a popýta ho, aby ho do učenia vzal.

- Nuž, vezmem ťa, - odpovedal majster, - ale veď si vari už starý za učňa, kým sa vyučíš, budeš mať pomaly dvadsaťšesť rokov. Chceš sa učiť vari rok za rok?

- Pravda, pán majster, veď peňazí nemám, aby som za učenie platil. Ale budete iste so mnou spokojný a čas vám nepremárnim, - sľuboval Radoš.

- Tak zostaň, - pristal majster a ukázal mu miesto na veci aj lôžko. Len čo si Radoš všetko poukladal, hneď sa pribral do práce. Sprvu sa mu ostatní tovariši smiali, že je nešikovný učeň, ale onedlho začúchli, lebo čo vzal Radoš do ruky, to sa mu podarilo, a čomu sa ostatní dva roky učili, to vedel Radoš za týždeň. O dva týždne robil už prstene, náušnice a náramky tak pekne, že radosť bolo na ne pozrieť.

- Neviem, - povedal raz majster žene, - čo si mám o Radošovi myslieť, či sa už inde vyučil a zo mňa iba rozumy ťahá, alebo sa narodil na šťastnej planéte.

- Nie, never tomu, že by ťa Radoš klamal, od toho chlapca lož nevystane, - bránila majstrová učňa, ktorý i jej pomáhal.

Za štyri týždne vedel učeň už všetko a majster ho mal veľmi rád. Raz šiel s majstrom do mesta. Bolo veľké a býval v ňom i kráľ. Tu vidí na bráne napichnutú lebku. Radoš sa opýtal majstra, čo to má byť, a majster mu povedal:

- Náš kráľ má jedinú dcéru, takú krásnu pannu, že jej vari páru niet. Ale od dvanásteho roku slovka neprevravela. Dlho nikto nevedel, či je to vôľa božia a či jej vlastná. Chodilo sem veľa lekárov aj iných učených mužov, no nikto jej reč nenavrátil. Princezná číta, jazdí, chodí, vie robiť aj krásne práce, ale všetko robí mlčky. Pred tromi rokmi sem prišla múdra veštica a povedala, že princezná Libéna má porobené a čaro bude trvať tak dlho, kým sa tu neukáže mládenec, ktorý ju k reči privedie. Nuž kráľ vydal rozkaz, že kto jeho dcéru k reči privedie, tomu ju dá za ženu, či je z obyčajného alebo vznešeného rodu. Tu prišla sila ľudí, všetci sa kráľovi ohlásili a princeznú domŕzali, ale nevyliečili. Nuž nahnevalo to kráľa veľmi a princeznú ešte väčšmi, preto odišla do svojich svetlíc a ani stade vyjsť nechcela. Potom vydal kráľ ďalší rozkaz: kto sa vraj prihlási, že chce princeznú vyliečiť a do troch dní sa mu to nepodarí, bude o hlavu kratší. Bolo po stisku na kráľovom dvore, ale po čase prišiel akýsi driečny mladý pán. Kráľ mu dovolil, aby sproboval vyliečiť princeznú. Tri dni vraj kľačal pred Libénou a jednostaj prosil, aby mu povedala aspoň jediné slovko, ale ona sa ani nepohla, a tak prišiel mládenec na tretí deň o hlavu a pre výstrahu ju sem napichli. Od tých čias sa nikto neprihlásil a princezná už päť rokov neprehovorila.

Radoš sa veľmi čudoval a ľutoval krásnu Libénu. Bol už rok u majstra a ten si ho vážil ako oko v hlave a už sa i so ženou radili, že by si Radoša vzali za vlastného, ak ostane vždy taký dobrý, lebo sami deti nemali.

Raz prišiel kráľovský dvoran a objednal u majstra skvosty pre princeznú. Mali byť také krásne, aké dosiaľ ešte nikto nikdy nevidel, a z najdrahších kameňov. Majster všetko sľúbil, ale keď dvoran odišiel, vŕtalo mu to v hlave a nevedel, čo a ako spraví a komu prácu oddá.

- Čože sa vám prihodilo, pán majster, že ste taký smutný ? - dozvedal sa Radoš.

Majster mu všetko povedal.

- Len nesmúťte, veď ja tú prácu spravím a kráľ bude istotne spokojný.

- Radoš, vari si myslíš, že vieš spraviť prácu, do akej sa sám neopovážim pribrať? Ako by som ti mohol dať skaziť toľko zlata a drahých kameňov?

- Nuž dajte mi spraviť niečo na skúšku a keby sa vám to zapáčilo, potom spravím aj ostatné.

Majster pristal, dal zlato i kamene a Radoš sa hneď dal do roboty. Ale ako sa začudoval starý majster, keď mu Radoš priniesol hotový prsteň! V celom zlatníctve nemal krajšieho. Vďačne mu dal potom zlata i diamantov, koľko len potreboval, aby spravil skvosty pre princeznú. Radošovi na práci veľmi záležalo, a keď všetko skončil, spravil i striebornú skrinku na skvosty, všetko do nej poukladal a zaniesol majstrovi.

Keď sa majster na skvosty pozrel, objal Radoša a povedal mu:

- Synak môj, odo dneška si ty majstrom, ja ti viac rozkazovať nemôžem, lebo vieš oveľa viac ako ja.

Radošova práca bola taká krásna, že by ju máloktorý majster vedel spraviť. Človek nevedel, čo má skôr obdivovať, či kráľovskú čelenku, či jemný náhrdelník, skvostné náušnice, náramky alebo iné drobnosti. Boli v nich nitky, akoby ich pavúky spriadali, a lupienky aj kvety akoby zo zeme vyrástli.

- Chlapče, ako sa ti za to odmením? - opýtal sa šťastný majster svojho tovariša.

- Nič iné nechcem, len mi dovoľte, aby som to sám smel kráľovi zaniesť.

Majster mu to vďačne dovolil a Radoš sa vybral do kráľovského hradu. Keď sa ohlásil, že nesie kráľovi objednané skvosty, hneď ho pred kráľa zaviedli. Hlboko sa poklonil a kráľovi striebornú skrinku podal. Sotva kráľ veko otvoril, rozjasnila sa mu tvár a s úľubou na skvosty hľadel.

- Šuhaj, môžeš mi povedať, kto tú prácu robil? - opýtal sa kráľ vľúdne.

- Ja sám, najmilostivejší pán kráľ! - odpovedal Radoš.

- Nuž, potom si taký šikovný umelec, akého ani nepoznám. Ak ti môžem nejakú milosť preukázať, tak si to len smelo zažiadaj, - povedal kráľ Radošovi a šuhaj div od radosti nezaplakal.

- Najmilostivejší pán kráľ, počul som, že každý smie ísť k princeznej, kto sa chce pokúsiť reč jej prinavrátiť. I ja by som to rád sproboval, a preto vás prosím, pán kráľ, aby som smel k nej ísť. - Tak prosil Radoš kráľa a so strachom čakal na odpoveď.

- Pravdaže smieš ísť k nej a pokúsiť sa prinavrátiť jej zdravie, ale bolo by mi ľúto, keby sa ti to nepošťastilo. Veď vieš, čo ťa potom čaká.

- Viem, pán kráľ, a vďačne na smrť pôjdem, ak sa mi to nepodarí.

Kráľ zavolal dvorana a prikázal mu, aby zaviedol Radoša do princezninej izby a nechal ho tam samého. Ale dvoran rozumel i kráľovo tajné znamenie, aby načúval, čo sa bude robiť. Dvoran viedol Radoša cez mnohé svetlice do siene, kde bolo ako v raji, všade samé kvety, stromy, zlato, striebro a koberce. A všetko zalieval jemný slnečný svit padajúci cez farebné obloky na mramorovú dlážku. Konca siene viseli od povaly ťažké závesy, dvoran ich poľahučky rozhrnul a Radošovi kývol, aby vošiel.

Šuhaj prišiel do malej izbietky, ale všetko v nej bolo také pohodlné a krásne, až milo bolo do nej vkročiť. Ale najkrajšia bola princezná Libéna. Sedela pri obloku a zlatom vyšívala. Ani žilka sa v jej peknej tvári nepohla, keď Radoš vošiel, ani okom po ňom nemihla, akoby bola bez života, ani obraz v zlatom ráme na stene. Bola na ňom ona sama ako malé dieťa. Radoš pozrel na princeznú jasným okom, poklonil sa jej, stal si pred jej obraz a ozval sa:

- Nože rozsúď ty, krásny obraz, ukrutný boj, čo sa v tomto hrade vedie. Rezbár spravil paničku, krajčír jej ušil šaty, ale vravko jej dal reč. Čia je teraz panna?

- Čiaže by bola, iba vravkova, čo jej dal reč, - ozvala sa princezná a opäť tíško šila ďalej.

Radoš sa poklonil, vyšiel z izby, ale závistlivý dvoran, oznámil kráľovi, že princezná sa ani slovkom neozvala, a Radoša zadržali v zámku. Ale inak mu tam dobre bolo. Majster nevedel, čo si má myslieť, keď mu sluha priniesol peniaze za skvosty a oznámil, že tovariš sa na tretí deň vráti.

Na druhý deň zaviedli Radoša do princezninej izby a on takisto ako včera zastal pred obrazom a opýtal sa:

- Nože rozsúď ty, krásny obraz, ukrutný boj, čo sa v tomto hrade vedie. Rezbár spravil paničku, krajčír jej ušil šaty, ale vravko jej dal reč. Teraz ju chce každý, nuž čia je?

- Včera som ti povedala, že je vravkova, - odpovedala zasa princezná.

Dvoran, čo načúval, závidel Radošovi, že by sa mal stať kráľom, a zasa povedal starému kráľovi, že princezná neprehovorila. Radoša znova len zadržali na hrade. Ale na tretí deň išiel sám kráľ načúvať. Radoš vošiel do izby a zasa sa opýtal obrazu:

- Nože rozsúď, krásny obraz, ukrutný boj, čo sa v tomto hrade vedie. Rezbár spravil paničku, krajčír jej ušil šaty, ale vravko jej dal reč. Čia je teraz panna?

- Veď som ti už dva razy povedala, že vravkova, prečo nie si s tým spokojný? - povedala Liběna a vstala od stola. Tu vbehol kráľ do izby a s plačom bozkával dcéru.

- Milý šuhaj, teraz som zasa šťastným otcom a ty si mi všetku radosť prinavrátil. Nuž buď mojím synom a kráľom, lebo uznávam, že si múdrejší od ostatných.

- Milostivý pán kráľ, - odpovedal Radoš, - ako môžem byť kráľom, veď som ja len z nízkeho rodu, neviem, ako sa držať na kráľovskom dvore, a krásna princezná sotva bude chcieť ísť za mňa.

- Ty si ma svojou múdrosťou vyslobodil z kliatby a ja nikoho iného za muža nechcem, iba teba, - ozvala sa zas Libéna, podala Radošovi ruku a on ju vrúcne pobozkal.

Hneď sa po celom svete rozchýrilo, že princezná ozdravela a jej vysloboditeľom je obyčajný zlatnícky tovariš. Tu sa starý majster ponáhľal do hradu, aby sa presvedčil, či je to ozajstná pravda, a keď ho naradovaný Radoš kráľovi ako svojho dobrého majstra predstavoval, ďakoval starec bohu, že mu takého učňa poslal.

Onedlho bola svadba a kráľovská mladucha sa jagala od skvostov, ktoré jej ženích vlastnou rukou spravil. Radoš panoval tak múdro ako nijaký kráľ pred ním, a ľud sa zaňho za rána i večerom modlil. Mal niekoľko synov a každý sa musel za mladi nejakému remeslu vyučiť a ani jeden nedostal panstvo bez zásluhy. Ale ktovie, či aj oni postretli múdre s rozumným.