Smelý Mikeš

Smelý Mikeš (Rozprávka)
Mikeš bol kováčov syn. Matka ho osemnásť rokov nadájala a potom ho otec začal remeslu učiť. Keď sa vyučil, nechcel doma zostať a povedal otcovi:

- Otec, dajte mi železa, spravím si bakuľu na cestu. Otec mu dal päťadvadsať libier železa na bakuľu.

- Ale, otec, - ohlásil sa Mikeš, - čo by som robil s takou trstinou, dajte mi aspoň sedem centov železa.

- Prepánakráľa, veď taký sochor ani neunesieš!

- Uvidíte, ako sa budem oháňať, - odpovedal silný Mikeš, a keď si bakuľu ukul, dokázal otcovi, že pravdu vravel.

Otec mu dal peňazí, matka napiekla bielučkých koláčov a Mikeš sa vybral na cestu.

Ktorýsi deň prišiel pred mlyn a vidí, ako tovariš nesie na pleci okresaný mlynský kameň do mlynice, i pomyslel si: ,,To je silný chlap, keby šiel so mnou, bol by som rád," a dočkal, kým tovariš zasa vyšiel z mlyna. Hneď ho prehováral, aby šiel s ním do sveta. Tovariš sa nedal dlho prosiť, vypovedal službu a šiel. V hore postretli vandrovníka.

- Kdeže ideš? - opýtal sa ho Mikeš.

- Do sveta na skusy.

- Aké máš remeslo?

- Som stolár.

- A si mocný?

- Veru som, - prisvedčil stolár, chytil jedľu a vytrhol ju i s koreňmi.

- Chlap si, - uznal Mikeš. - Akože sa voláš?

- Bobeš.

- Poď s nami, Bobeš. Čo minieme, zaplatím, kým peniaze stačia. Keď uletia, zarobíme si.

- A kto ste vy ?

- Ja som kováč a volám sa Mikeš a tuná môj kamarát je mlynár a volá sa Kubo. Obaja sme mocní ako ty, ak nie mocnejší.

- Nuž pôjdem s vami, - sľúbil Bobeš a podal novým kamarátom ruku.

Chodili po svete, dobre jedli, pili, na pánov sa hrali. Vari je div, že Mikešov mešec chytro spľasol?

- Chlapci, - vravel ktorýsi deň Mikeš, keď sa blížili k veľkému mestu, - mám už len tri zlatky, - ale nech ich čert vezme, pôjdeme do mesta a rozkážeme si dobrú večeru, azda sa potom pánboh o nás postará.

Chlapci prisvedčili a veselo kráčali do mesta.

- Pán hostinský! Po krčahu vína každému a dobrú večeru, ale chytro, sme hladní!

Tak si rozkazovali, keď prišli do hostinca, akoby mali plné vrecká peňazí. Krčmár prinášal, kde čo našiel, a chlapci jedli a pili, čo hrdlo ráčilo.

- A čo tu máte nového, pán krčmár? - opýtal sa Mikeš, lebo sa vždy na všetko prezvedal.

- Neveľa dobrého, vzácni páni. Nepočuli ste nikde o našom kráľovi a o jeho nešťastných dcérach?

- Ani slova! My sme z ďalekých krajín.

- Nuž tak vám to poviem. Náš kráľ mal tri dcéry, jednu vždy o rok mladšiu od druhej. Keď mala najstaršia osemnásť rokov, stratila sa zo zámku a nikto nevedel kam. Všetci nariekali a bedákali a rodičia sa od žiaľu div neutrápili. Ale predstavte si, čo sa potom stalo! O rok mala mladšia princezná osemnásť rokov a v ten istý deň sa i ona stratila a nikto ju už nevidel. Od tej chvíle stáli stráže po všetkých kútoch zámku a najmladšia princezná sa z izby ani hnúť nesmela. Len povážte! V ten deň, keď sa i ona osemnásteho roku dožila, bola večer hostina, a do rána zmizla i tretia princezná. Kráľ prisľúbil, že tomu, kto by vyzvedel, kam sa podeli jeho dcéry, a živé mu ich privedie, dá hociktorú z nich za ženu a k tomu polovicu kráľovstva.

- Chlapci! - ohlásil sa Mikeš, len čo krčmár dovravel. - Nepovedal som na ceste, že sa o nás pánboh postará? No vidíte!

- Akože sa postaral? - spýtal sa Kubo.

- Tebe aby všetko na lopate podával. Myslím, ak nám dá kráľ na cestu dosť peňazí, pôjdeme princezné hľadať.

- Ľahko povedať, ale kam! - utrúsil Bobeš.

- Nuž pôjdeme, kam nás oči povedú, - zasmial sa Mikeš, - keď obídeme celý svet, predsa ich dakde nájdeme, aj keby sme sa pre ne mali do pekla odvážiť. Len choďte, pán hostinský, ohláste nás kráľovi a povedzte, že pôjdeme princezné hľadať, ak nám dá na cestu dosť peňazí.

Tak prikázal Mikeš a naradovaný hostinský sa ponáhľal ku kráľovi. O chvíľočku pribehol sluha do hostinca s posolstvom, aby tí traja vandrovníci prišli do zámku. Nuž pobrali sa a šli. Kráľ sa ich na všetko povypytoval a potom kázal, aby im dali peňazí, koľko budú chcieť. Chlapci sa kráľovi poďakovali, nemeškali ani chvíľu, hneď sa vybrali na cestu.

Veľa týždňov už chodili, keď prišli ktorýsi deň do hory a nedajbože sa z nej vymotať.

- Tak to nejde, chlapci, - riekol Mikeš, hlava silnej trojice. - Vari budeme ustavične chodiť dookola a nakoniec sa z tohto prekliateho lesa nedostaneme? Tu zapichnem bakuľu a každý z nás pôjde iným smerom a dôjde alebo na koniec lesa alebo do dajakého stavania. Kto najskôr niečo nájde, nech sa vráti sem k tejto bakuli a zapíska na píšťalke, čo tu visí, potom sa zasa zídeme.

Chlapci pristali a každý šiel iným smerom. Onedlho zapískal Bobeš.

- No, čo si našiel? - opýtal sa Mikeš, keď sa zišli.

- Len poďte za mnou, našiel som večeru, prichystanú ako pre kniežatá.

- Mne sa vidí, Kubo, že si z nás Bobeš bláznov robí, - zahundral Mikeš a obidvaja akosi nedôverčivo šli za milým Bobešom. Ale Bobeš si z nich bláznov nerobil. Keď prešli kus cesty, zazreli jaskyňu, vošli do nej a videli na stole dobrú večeru, tri krčahy vína a pre troch odostlané lôžka. Chlapcom sa to páčilo, sadli si za stôl, jedli a pili. Len čo sa dosýta najedli, poobzerali sa po jaskyni. Ale už sa stmievalo a oni svetla nemali, nuž nevideli, či ešte z jaskyne vedie ďalší východ. Boli ukonaní, preto prestali hľadať a chceli si ľahnúť. No Mikeš im rečie:

- Počúvajte, chlapci, mne sa vidí, že toto je skrýša zlodejov. Ak príde banda domov a nenájde večeru, bude zle s nami. Ja sa ani tridsiatich chlapov nebojím, ale myslím, že by sme si pre istotu neľahli ako doma na pec, ale jeden by mal strážiť. Dnes nech stráži Bobeš.

- Ty si mi múdry, prečo nechceš sám strážiť?

- Čuš len a stráž, veď i na mňa dôjde!

Bobeš privolil a druhí dvaja šli spať. Ale čochvíľa sa mu oči zatvárali a ťažká hlava mu klesla na prsia. Tu mu ktosi takú tresol poza uši, až sa mu v očiach zaiskrilo, a keď vyskočil, zazrel pred sebou mužíčka v červenom kabátci. Čierne fúzy a bradu mal po samé prsia a Bobešovi ledva po kolená siahal. Bobeš sa chcel do mužíčka pustiť, ale keď zazrel jeho čierne pálčivé oko, nemohol zo seba vysúkať ani slovo a na čelo mu od úzkosti vystúpil chladný pot. Chvíľu hľadel mužík na Bobeša, potom sa obrátil a šiel k spiacim, zhodil z nich hune a odišiel. Ráno, keď sa kamaráti zobudili, vadili sa s Bobešom, prečo ich odokryl, ale on zapieral a vravel, že o ničom nevie. Nepriznal sa, kto pri ňom v noci bol, aby sa mu Mikeš neposmieval.

- Či nám zasa ktosi donesie raňajky? - nadhodil Kubo.

- No, pravda, - ohlásil sa Mikeš, - nášmu Kubovi sa vždy len o zasľúbenej zemi sníva, kde pečené holuby do úst lietajú, ale kto nerobí, nemá, vravieval môj otec, preto si myslím, že by sme tu nemali lenivo vysedávať, ale obzrieť sa po jaskyni.

Nuž hľadali a našli v kúte dvere, hneď ich vyvalili. Za nimi bola druhá jaskyňa, ale menšia. Naprostriedku ohnisko a na ňom kotlíky, misky a iný kuchynský riad, ale o jedle ani chýru.

- Vidíte, chlapci, - vraví Mikeš, - povedal som vám, že sa tu skrývajú zlodeji. Azda ich ktosi zrazu vyplašil od dobrej večere, čo sme včera našli. No tak či onak, teraz sme tu my páni a hospodári. Najprv pôjdeme na poľovačku, ale jeden nech ostane doma, aby nakládol ohňa a všetko prichystal. Bobeš, ty si dnes v noci málo spal, nuž ostaň tuná, a keď všetko prichystáš, môžeš si zdriemnuť.

- A mne sa veru vôbec nechce spať. Nech tu ostane Kubo.

- Vari sa nebojíš, Bobeš? Keby som to vedel, do smrti by som ťa viac nepoznal.

Bobeš sa zahanbil, čušal a ostal doma. Mikeš a Kubo šli na poľovačku. Keď vychádzali z jaskyne, zazrel Mikeš pred sebou na zemi kus popísaného pergamenu. Stálo na ňom, že kto tieto slová prečíta nad mŕtvym, v tej chvíli ho vzkriesi. Mikeš si vopchal list do vrecka a obaja šli ďalej.

Medzitým Bobeš nanosil vody, umyl všetok riad a nakládol oheň. Vtom vidí pred sebou mužíčka v červenom kabátci.

- Čože budeš dobrého variť? - opýtal sa mužík Bobeša.

- Veru sám neviem, čo kamaráti donesú.

- Nečakaj na nich, pozri do komína, koľko tam visí údeného mäsa. Vyjdi hore, vezmi kus pleca a uvar ho.

- Akože sa vyškriabem tak vysoko? - opýtal sa Bobeš. Hneď trocha okrial, keď počul mužíčka tak prívetivo hovoriť.

- Tu máš rebrík, pristav si ho ku komínu a ja ti ho pridržím.

Bobeš poslúchol, pristavil rebrík a liezol hore. Keď bol na posledných Šteblíkoch a už sa načahoval po mase, tu mužík zrazu rebrík podtrhol. Bobeš spadol a zabil sa.

- Bodajže ho aj s nedbajom! - skríkol Mikeš, keď vošiel do jaskyne a videl oheň vyhasnutý a Bobeša ležať za ohniskom.

- Tu si chrápe a večeru nechá vychladnúť. Bobeš, vstávaj ! Ale Bobeš nevstával, hoci ho triasli ako rešeto.

- Vari len nie je mŕtvy? - nadhodil Kubo, keď ho už dlho darmo budili.

- Ak je mŕtvy, čochvíľa mu pomôžem, - riekol Mikeš. Vytiahol z vrecka pergamen a dal sa čítať. V polovici sa začal Bobeš preberať a kým Mikeš list dočítal, stál už na nohách.

- Čo sa ti porobilo? - opýtali sa ho kamaráti.

- Ale prišli na mňa akési mrákoty, - odpovedal Bobeš, lebo sa hanbil za to, že sa dal oklamať.

Ostatní to uverili a bez slova prichystali večeru, najedli sa a šli spať.

Keď ráno vstali, mali prikrývky ďaleko odhodené, nevedeli, čo sa to porobilo, a začudovane hľadeli jeden na druhého. Bobeš by im to mohol prezradiť, ale on si myslel: „Keď som si ja vytrpel, vytrpte si aj vy!" a čušal. Na druhý deň strážil Kubo. Len čo podkúril a postavil vodu, zazrel pred sebou neznámeho mužíčka v červenom kabátci:

- Kde si sa tu vzal? Čo tu hľadáš? - opýtal sa ho Kubo akosi zarazene.

- Idem sa pozrieť, čo dobrého varíš na obed, - a uprel čierne oči na Kuba.

- Neviem. Čo kamaráti donesú.

- Ach, čože budeš na nich čakať, tamto visí mäso, vyjdi hore, vezmi ho a uvar.

- Vysoko je.

- Tu máš rebrík, ja ti ho pridržím.

Aj Kubo sadol na lep! Vyšiel hore, mužík zrazu podtrhol rebrík a Kubo sa strepal a zabil.

- Máte vari motolice ako ovce, - zhíkol Mikeš, keď sa vrátil z poľovačky a zazrel mŕtveho Kuba. Kriesili ho, ale Kubo skôr nevstal, len keď nad ním Mikeš čítal. Bál sa Mikešovho posmechu a vyhovoril sa tiež na mrákoty.

Na tretie ráno prišiel rad na Mikeša. Kubo chcel, aby mu Mikeš pred odchodom dal pergamen, ktorý by mu v nebezpečenstve mohol pomôcť.

- Nebojte sa, ja nie som takej slabej nátury ako vy, - odpovedal Mikeš a dal sa schuti do roboty.

Keď nakládol ohňa, prišiel zasa mužík v červenom kabátci. Ale Mikeš sa ho vôbec nezľakol a hneď si pomyslel, prečo asi kamaráti zamdleli.

- Čo tu chceš, škrčko? - osopil sa na piadimužíka.

- Idem sa len podívať, čo dobrého varíš na obed!

- Čo ťa do toho ?

- Vidím, že čakáš na kamarátov, čo ti donesú, a nevidíš, že v komíne visí údené mäso.

- Aha, veď ťa ja dobre rozumiem, ty škrčko krátky, ak sa už aj stadeto nepopraceš, zavesím ťa za fúzy a nechám ťa údiť v komíne, aby si už ľudí nešudil.

Mužíček neposlúchol a obul sa do Mikeša.

- No pozrimeže, škrčka, vari by si sa nechcel do mňa pustiť? Počkaj, škrčko, veď ti ja ukážem!

Vyskočí spoza ohniska, chytí mužíčka za fúzy a tak tuho ho o múr šibne, že mu celá brada v ruke ostala. V tej chvíli sa premenil mužíček na škaredú babu, pohrozil Mikešovi a zmizol z jaskyne.

- Pre mňa sa môžeš premeniť hoc aj na ancikrista, ja sa ťa predsa nebojím, - zahundral Mikeš a vopchal fúzy do vrecka.

Keď prišli kamaráti domov, náramne sa čudovali, že je Mikeš nažive. Ale on sa do nich pustil:

- Vy falošníci, vy baby! Prečo ste neotvorili ústa? Máte preto silné hnáty, aby ste si ich dali od takého škrčka rozdrúzgať? Veru, najradšej by som vás tuná nechal a sám odišiel do sveta.

- Nerob to, braček, a nehnevaj sa. My za to nemôžeme. Ten prekliaty krpáň sa na nás pozrel a nám nebolo inak, len akoby nám bol počaril. My sme ho nevoľky počúvli. A prečo si ho nezabil ?

- A načo by som ho bol zabil ? Dal som mu iba príučku, aby si nabudúce zo mňa nerobil žarty. Poznáte ich? - spýtal sa kamarátov a ukázal im fúzy. Držal ich v ruke a druhou ich pričesával a hladkal.

Vtom sa pred ním zjaví baba a úpenlivo ho prosí, aby fúzy nehladkal, že jej robí nesmierne muky. Múdry Mikeš si zaumienil, že to využije vo svoj prospech.

- Niečo za niečo, nič za nič, - povedá babe, - zapamätaj si to. Ak nechceš, aby som ťa trápil, tak mi spravíš, čo budem chcieť.

- Všetko spravím, čo je v mojej moci.

- Najprv nás už aj obslúžiš pri večeri a potom ti poviem, čo ďalej. Chlapci si posadali za stôl a baba ich obsluhovala. Po dobrom jedle

Mikeš povedal:

- Také strigy, ako si ty, vedia aj tak, čo sa na celom svete robí. Nuž iste vieš, kam sa podeli dcéry kráľa zo susednej krajiny.

- Veru neviem, šuhajko zlatý!

- Veď ty povieš, - riekol Mikeš a siahol do vrecka po fúzy.

- Ach, netráp ma, - prosila baba, keď spozorovala jeho pohyb. - Dcéry susedného kráľa uniesol mocný drak a schoval ich tuná pod túto jaskyňu.

- A ako sa k nim dostaneme?

- Poďte, ja vám cestu ukážem, - vravela baba a prešla cez dvere. Kubo a Bobeš zaostali. Za dverami bola diera a tade viedla cesta dolu.

- Čože si myslíš, ty jedovatá baba, že viem do dier liezť ako syseľ! Prines mi povraz, aby som sa po ňom spustil.
Baba vliezla do jamy a zápäť sa vrátila s povrazom.

- Poďte, vy medvedi, - skríkol teraz Mikeš na chlapcov. Nie ste na nič súci, tak mi aspoň podržte povraz, aby som sa po ňom dostal dolu.

Aby sa presvedčil, či dierou, kde bola tma ani v rohu, vyjde zasa na zem, hodil najprv svoju bakuľu, a iba keď ju počul spadnúť, spustil sa za ňou. Ale najprv ešte prikázal kamarátom, aby ho vytiahli hneď hore, keď zatiahne povraz. Potom sa chytil povrazu a rezko sa spustil na dno. Náramne sa začudoval, lebo všade dovôkol videl svetlo. Okrem toho zazrel krásnu záhradu a v nej skvostný zámok. Spýtal sa baby, kto v tom zámku býva.

- Tam sú tie dve kráľovské dcéry, - odpovedala baba, - len škoda, že sa k nim nedostaneš, kým nezabiješ dva levy a dve sane, čo pri bráne strážia.

- Vari to nebude také ťažké!

- Nemysli si, že je to ľahká vec, kým ich neoslepíš, ani bakuľou im neublížiš. Ale tu máš sviečku, choď a daj pozor, nech ti nezhasne! Keď prídeš k zvieratám, povedz: „Hor, svetielce, hor, zlé oči umor!" - a ony oslepnú, potom ich bakuľou zabiješ. Zatým vyveď princezné, ale pekne ticho, lebo neďaleko spí drak, keby ťa začul, bolo by po nás.

Mikeš vzal od baby sviečku a šiel. Prišiel rovno pred zámok, kde ležali dva levy a dve ukrutné sane. Z očí im plamene šľahali. Šuhaj riekol:

- Hor, svetielce, hor, zlé oči umor! - a v tej chvíli sa zavreli oči krvilačných strážcov a on ich sedemcentovou bakuľou zabil. Bez všetkého vošiel teraz do zámku. Všetky svetlice boli skvostné, ale v tej najskvostnejšej sedeli na hodvábnej kanape dve dievčiny a držali sa okolo hrdla, ako keby sa ruža k ruži skláňala. Keď videli v izbe takého pekného šuhaja, nemysleli inak, iba že je to dobrý duch, a padli na kolená.

- Len ma neokiadzajte, - pošepol im Mikeš, - a poďte chytro, ale tichučko so mnou, nech stadeto vyviazneme.
Tieto slová zneli dievčencom ako najsladšia hudba, nevypytovali sa viac a kráčali za svojím osloboditeľom. Prišli k povrazu a Mikeš im kázal:

- Teraz sa vyškriabte jedna po druhej hore, ja tu ostanem naostatok. Hore sú moji kamaráti, nebojte sa ich, keď k vám prídem, pôjdeme všetci k vašim rodičom. - Vtom šklbol povraz, prvá dievčina sa ho chytila a chlapci ju vytiahli, takisto i druhú, ale keď sa chcel povrazu chytiť i Mikeš, vezme ho baba za ruku a rečie:

- Ak pôjdeš hore, živý nedôjdeš, tvoji kamaráti ťa chcú spustiť z výšky, aby si si rozbil hlavu. Ak mi neveríš, priviaž palicu na povraz a presvedčíš sa hneď, že som ti pravdu povedala.

Mikeš poslúchol dobrú radu a priviazal bakuľu na povraz. Vytiahli ju skoro na povrch, no zrazu s hrozným treskom spadla na skálie v jame.

Teraz videl Mikeš, že stará neluhala a že by si bol kosti dodrúzgal, keby sa bol dal zákerným kamarátom vytiahnuť.

Väčšmi ako strata slobody ho mrzelo, že sa mu tak odvďačili kamaráti, ktorým toľko dobrého urobil, a pritom ešte i vyslobodil dve také pekné dievčence.

- Ak sa k vám ešte raz dostanem, vy falošníci, tak sa vám odmením, že by sa za to ani sám čert nepoďakoval, - skríkol a zahrozil sa zdvihnutou päsťou. Tak si vybíjal zlosť, ale potom si pomyslel na babu a zhurta sa na ňu osopil:

- Povedz mi teraz, ako sa stadeto dostanem?

- Niet stadeto vykúpenia, ak nevyslobodíš i mňa. Ja som najmladšia sestra tých dvoch dievok, ktorým si nedávno stadeto pomohol.

- A prečo si skôr nič nepovedala?

- Lebo som nesmela. Mňa i moje sestry zaklial strigôň, ale mňa toľme znenávidel, že ma premenil na škaredého mužíčka, kým by sa nenašiel ktosi, kto by mi fúzy vytrhol. Tomu potom môžem byť na pomoci, ak bude chcieť sestry vyslobodiť, ale ja tu musím ostať ako stará baba, kým by ten človek v mori neutopil draka, čo tamto spí. To by sa nikdy nebolo splnilo, keby si teraz náhodou nebol tuná zostal. Zmiluj sa i nado mnou a vysloboď i mňa!

- Ale akože môžem draka v mori utopiť?

- Poviem ti to. Choď do zámku, nájdeš tam pri dverách sud mäsa, zaves si ho na plece, vezmi bakuľu a sviečku do ruky, potom sa schovaj a čakaj. Len čo drak vylezie, pritoč sa k nemu a skoč mu na chrbát, on sa vznesie s tebou do povetria a bude revať. Daj mu zo suda kus mäsa, aby stíchol, a rob to tak dlho, kým zazrieš zďaleka more. Keď už budete nad ním, povedz, že ti spadlo mäso, vytiahni sviečku a odriekaj známe slová. Drak zletí, ty ho tresni po hlave, aby sa omráčený utopil v mori. Keď zahynie, budem zasa taká, ako som bola, a všetky poklady schované tu v zámku budú moje, lebo strigôň už nado mnou nebude mať moci. Aby si ma spoznal, keď sa vrátiš, vezmi tento prsteň, zlom ho napoly, jednu polovičku si nechaj a druhú mi daj. Len tomu budem veriť, kto mi tú polovičku prinesie. Teraz chod a sprav, ako som ti povedala!

Mikeš vzal polovičku prsteňa, rozlúčil sa s babou a šiel do zámku po sud, priviazal si ho na chrbát. Do jednej ruky vzal bakuľu, do druhej sviečku a tak čakal za stĺpom na draka. Onedlho sa drak s ukrutným štrkotom a revom priplazil. Ako sa priblížil k stĺpu, vyskočil Mikeš a sadol mu na chrbát. Tu sa začal drak vzpínať, no pretože sa jazdec nedal zhodiť, vzniesol sa s ním do povetria. Mikeš mu dal kus mäsa a tak ho jednostajne kŕmil, kým v sude neostalo už skoro nič. Vtom zazrel Mikeš pred sebou more a prázdny sud doň hodil. Chytro vyriekol slová:

- Hor, svetielce, hor, zlé oči umor! - a potom kázal drakovi, aby sa spustil nižšie, že mu spadlo jedlo. Pažravý, zázračným svetlom oslepený drak letel do vody a Mikeš ho tresol tak tuho do hlavy, že sa omráčený utopil. V tej chvíli ho na vode čakal čln, Mikeš doň skočil a priplával na breh. Ako vystúpil, čln zmizol, a on kráčal cestou, kade s ním letel drak. Šiel cez mestá a hory, po poliach i húštinách, ale jaskyňu a zámok už nenašiel.

Nechajme ho chodiť a pozrime, ako Kubo a Bobeš zaobchodili s princeznami. Vytiahli prvú, hneď sa jej na všetko vypytovali, a kým vyťahovali druhú, dohovorili sa, ako Mikeša zabijú a princeznám smrťou pohrozia, ak nepovedia rodičom, že ich oni vyslobodili.

Ako povedali, tak i spravili, iba nevedeli, ako šikovne to Mikeš narafičil, a mali ho za mŕtveho. Princezné by boli desať ráz radšej videli Mikeša ako jeho neokrôchaných, škaredných tovarišov, ale pretože im zahrozili, že ich zabijú, ak len škrknú, nuž čušali ako zarezané. Cestou popredali skvosty, ktoré si princezné pobrali so sebou, a bez nehody sa dostali k rodičom. Čo neminuli, to si nechali. Kráľ sa nevýslovne zaradoval, keď zazrel dcéry, a hneď ich osloboditeľov vyhlásil za svojich synov. Dozvedal sa na Mikeša, ale povedali mu, že sa na ceste od nich odlúčil. Azda šiel hľadať tretiu princeznú, o ktorej nikto nevedel. Kráľ chcel, aby sa čoskoro slávila svadba, lenže dcéry neprivolili skôr, iba o rok a deň, a tak sa im po vôli ustanovilo.

Za celý rok prešiel Mikeš pekný kus sveta. Ktorýsi deň prišiel do akejsi krajiny a zrazu sa mu vidí známa. Ukonaný vošiel do hostinca, a keď sa najedol a napil, vypytoval sa, ako obyčajne, čo tu slýchať nové.

- Máme veľkú novinu, - odpovedal hostinský - v našom zámku už nestraší.

- A kde je ten zámok, čo v ňom strašilo ?

- Asi pol hodiny stadeto. čo v ňom strašilo, to nevieme, ale dlhé roky nesmel nikto doň vojsť, lebo ho to stálo život, preto sa mu zďaleka každý vyhýbal a po čase všetko okolo zámku spustlo.

Nedávno sa rozchýrilo, že tam býva krásna pani, ku ktorej môže každý prísť. Nikto nevie, ako sa to stalo. Od tej chvíle schádza sa tam každý deň sila ľudstva, ale pani je vždy smutná, zadumaná, a nikam nechodí. Veľa pytačov tam už bolo, a ona ich všetkých odpravila.

- A mňa veru neodpraví, - riekol Mikeš, lebo si hneď pomyslel, kto je tá pani. Vzal pol prsteňa od baby, hodil ho do kalicha, dolial vínom, podal ho krčmárovi so slovami:

- Zanes to víno do zámku krásnej panej a povedz, aby ho vypila na zdravie svojho osloboditeľa. Ak to spravíš, dobre ťa odmením.

Hostinský nemeškal, vzal kalich a šiel do zámku. Neminula ani hodina - a pred hostincom stál skvostný koč. Vyskočila z neho veľmi pekná pani. Bola to tá stará baba, sestra obidvoch vyslobodených princezien. Na dne kalicha, čo jej krčmár priniesol, našla si svoj prsteň a naradovaná sa ponáhľala, aby sa dozvedela o svojom milom, veď ho už tak dlho čakala! Ako sa potešila, keď vošla do hostinca a našla ho tam. Mikešovi sa od radosti hlava zakrútila, lebo ho krásna dievčina milo vítala, a v duchu požehnával zlomyseľnosť svojich druhov. Od radosti by bol skoro krčmárovi padol okolo hrdla.

Na druhý deň bola veľká hostina a na tretí svadba. Pozvali na ňu i hostinského. Po svadbe sa Mikeš i so svojou milou žienkou vybrali k jej rodičom, lebo ich trápili starosti, čo sa porobilo s oboma sestrami. A bol veru čas! Len čo prišli do hlavného mesta, kde panoval otec troch princezien, počuli po uliciach radostný jasot, hudba hrala a celý zámok bol vyzdobený kvetmi a obtiahnutý červeným súknom. Spýtali sa ľudí, čo sa tu robí, a tí im povedali, že obe kráľovské dcéry sa vydávajú za svojich osloboditeľov. Mladí manželia sa ponáhľali do zámku, aby prekazili nemilý sobáš. Rodičia i bledé mladuchy div neodpadli od radosti a ženísi od ľaku, keď za sluhom, čo ich ohlasoval, vošiel do dverí Mikeš s najmladšou princeznou.

- To je môj osloboditeľ a muž, - vravela princezná, keď si vyobjímala rodičov i sestry.

- On je náš osloboditeľa nie títo podvodníci, - kričali teraz i druhé dve princezné, lebo ich posmelila Mikešova prítomnosť. Všetci sa obzerali, ale ženíchov nikde. Dobre vedeli, čo ich čaká, nuž sadli na rýchle kone a ufujazdili. Nikto im nebránil, nikto ich neprenasledoval, ani neľutoval. Najprv bola iba hostina, ale onedlho i veselie oboch princezien. Chytro si našli seberovných ženíchov.

Potom si šiel Mikeš po svojich rodičov a vrátil sa s nimi i so ženou do svojho zámku, kde spokojne žili. Prvého syna nadájala dojka tak dlho, kým nezdvihol sedemcentovú bakuľu, a potom ju dali do zbrojnice na pamiatku.