Chytrý syn

Chytrý syn (Rozprávka)
Mal chudobný otec jediného synka, mladého, bystrého. Povedal mu otec jedného dňa: „Dosť som sa ťa, synku, nachoval, narástol si ako buk v hore, teraz sa už chovaj sám. Choď čím skorej do sveta a uč sa voľáke remeslo, nech je, čo je, keď len z neho vyžiješ."

„No, veď ja idem, tatko, a budem sa učiť voľáke remeslo," riekol syn; volali ho Ondro. A hneď sa aj vybral na cestu. Keď tak sem-tam po horách blúdiac chodil, stretol ho zbojník.

„Kdeže ideš?" pýtal sa chlapca.

„Idem sa učiť voľáke remeslo," odpovedal mu.

„A či by si sa nechcel učiť za zbojníka?"

„A prečo by som sa neučil, veru sa budem učiť, nech je, čo je, keď len z toho vyžijem."

„Ej, veru vyžiješ, keď sa vyučíš. Poď so mnou!" Syn šiel do hory a učil sa zbojníctvu. Po nejakom čase povedal mu vodca: „No, dneska sa preukáž, či z teba vystane chlap, či nie!" Mal Ondro lakomému sedliakovi vola od pluhu ukradnúť. Tú robotu mu dal vodca, ako na prvú skúšku.

Blízko poľa, kde oráč s jedným volom a s jedným koňom oral, bol les; na kraj lesa v húštine skryl sa Ondro a čakal, kým bude oráč dolu brázdou orať. - Keď došiel oráč nahor a zasa nadol obrátil, tu on opatrne vyliezol z úkrytu, na koniec brázdy rozhodil niekoľko červenákov a roztrúsil ich od poľa až na kus do lesa. Oráč ho nezbadal, a tak sa zase ukryl. - Keď oráč znovu na horný koniec došiel, zazrel hneď rozhádzané peniaze. „I kýho paroma!" myslel si, zbierajúc peniaze, „či som ja vyoral poklad!" - Hľadá a nájde tu peniaz, tam peniaz, ide ďalej a ďalej, zájde až do lesa, dúfajúc, že tam ten domnelý poklad nájde. Ako ho Ondro uvidel do lesa zachádzať, chytro vyliezol z húštiny a vola vypriahol; ale prv ako s ním do lesa zašiel, odsekol mu kus chvosta a vopchal ho koňovi do huby. - Oráč keď hlbšie v lese už žiadnych peňazí nenašiel, vrátil sa naspäť. Ale - počúvajte len - ako ho prehradilo, keď uvidel koňa samotného, a vola nikde. ,Či mi ho vlk schytil, či čo!' myslel si, vracajúc sa ku koňovi, a hľa - kus volského chvosta visí koňovi z huby. „Ej, bodaj ťa zrádnik metal, či to kto slýchal, aby kôň vola zožral!" divil sa oráč; vytiahol koňovi z huby chvost a poriadne ním koňa vymlátil.

Medzitým Ondro doviedol vola k vodcovi a vyrozprával mu, ako ten kúsok vyviedol. „No veru si ty chlap obratný, a netreba sa ti už učiť," pochválil ho vodca, „ale ešte musíš naostatok svoju silu preukázať!" A povedal mu zbojník, že sa musí s jeho chlapcami staviť, či dohodí kameňom tak ďaleko ako každý jeden z nich a či bude môcť kameň v dlani na prach rozmrviť. Ondro sa tomu podvolil. - Na druhý deň ráno zašiel do mesta a kúpil si tam homôľku syra a vtáka škovránka. Niesol si to domov, keď naň chlapci volali, aby si šiel s nimi hádzať. S chuťou sa k nim pridal, a keď si všetci kameňov nabrali a stavili sa, kto vyššie vyhodí, tu si on vzal tiež do ruky kameň; ale pravou rukou siahol do kapsy po škovránka, rozohnal sa a vyhodil. Miesto kameňa vyletel škovránok tak vysoko, že chasa videla len čiernu guľôčku mihnúť sa v povetrí. Vysoko letel kameň z nejednej ruky, ale chytrému Ondrovi prisúdili víťazstvo, jeho kameň letel tak vysoko, že ktovie kde a kedy dopadol na zem. - Ešte šlo o to, kto v ruke kameň rozmrví na prach. Tu sa Ondro ozve: „Eh, veď je to nie ťažko kameň rozmrviť, ale tak ho rozmliaždiť, čo by z neho srvátka tiekla, to je ťažko!"

„A či to ty vieš urobiť?" opýtal sa ho vodca.

„Veru viem, či chcete vidieť?" Pri tých slovách sa zohol akoby po kameň, ale pritom vytiahol homôľku z kapsy. „Ľaľa!" volal a mliaždil syr v hrsti, ukazujúc, ako mu srvátka pomedzi prsty vyteká. - Uznali ho za najsilnejšieho a peniaze, čo sa o ne stavili, dostal všetky on sám. Od tých čias už nebol učňom. - Bol vyučený i peniaze mal, nuž sa mu znechutilo byť medzi zbojníkmi, odišiel z hory a vrátil sa domov k otcovi. „Ej, synku," pýtal sa ho otec, „čomu si sa naučil vo svete?" „Chytrosti," odpovedal Ondro.

„A či z toho vyžiješ?"

„Ej, veru vyžijem, dokiaľ je dosť ľudí sprostých," smial sa Ondro.

V tej dedine bol pánom bohatý zeman a ten mal krásneho koňa, na ktorom si veľmi zakladal; museli naň pozor dávať, aby sa mu škoda nestala, aj v noci ho strážiť. Keď sa Ondro o tom dopočul, povedal: „Eh, predsa by som ho z konice vyviedol, a čo by na ňom aj sedeli!" A ľudia sa tomu smiali a hovorili, že nie, a on, že áno. Dopočul sa o tom i zeman, dal si Ondra zavolať a opýtal sa ho, či je on taký obratný, že by mu toho koňa z koniarne vyviedol, i keby na ňom sedeli! Ondro mu odpovedal, že áno. „No dobre, keď to dokážeš, dám ti sto zlatých!" povedal mu zeman. - Ondro na to, že dokáže, a odišiel z kaštieľa. Pán rozkázal čeľadi, aby po celý deň koňa prísne striehli, ani sa nehli od neho, a večer aby si na neho sám šafár sadol, jeden paholok nech mu stojí pri hlave, druhý pri chvoste, a keby sa niečo neobyčajného strhlo, aby volali o pomoc. Vo dne ani vtáčik nepreletel okolo koniarne, aby ho neboli uzreli; keď sa začalo zmrákať, sadol šafár na koňa, jeden strážca postavil sa mu k hlave, druhý k chvostu. Pán sám sa presvedčil, či jeho rozkaz splnili, a až potom, keď prísne prikázal, aby dávali pozor, inak že trestu neujdú, uspokojený šiel si ľahnúť s istotou, že sa chytrákovi jeho kúsok nemôže podariť. - Keď v kaštieli všetko stíchlo, zaklepal niekto na dvere koniarne a zvonku sa ozval hlas: „Otvorte! Či spíte?"

„Eh, horkýže spať - ale ktože to, čože chce?" pýtal sa šafár.

„Či ma nepoznáte, no bodaj vás hus kopla, veď som ja z kaštieľa kuchárka; nesiem vám od pána trocha pálenky, žeby ste vraj dobre vartovali."
Na tie slová šiel jeden zo strážcov otvoriť a do koniarne sa všuchla veľká zhrbená ženská postava s veľkým džbánom v ruke, ktorý v koniarni postavila. „Len za pohárik im daj, Zuza, vraj, rozkázal pán, ale som sa nazdala, že vám aj viac dobre padne. Veď ja viem, keď človek musí celú noc hore byť, že sa to zíde. No hľa, tu je za hodný črpák." Tak šeptajúc podala šafárovi džbán a ten si rád upil.

„Eh, prisámdušu, dobrá," pochvaľoval si šafár po dôkladnom dúšku a podával druhým. „No, aleže mi nezadriemajte."

„Eh, čo sa máte báť, veď ste traja; a či by sa smel opovážiť ten loptoš sem prísť? Len pite; uži, vraj, kým ti slúži, hovorieval môj nebohý otec - pánboh mu daj večnú slávu. Ej, bol to statočný človek a skúsil sveta."

„Ej, veď som ho znal!" prisvedčil šafár a zase bral džbán a nachýlil a Zuza kuchárka vyprávala o svojom otcovi, čo on všetko videl a vedel, a šafár pil a strážcovia pili a nemohli si dosť vynachváliť dobrú pálenku. Zuza ich napomínala, aby chytro pili, akoby sa náhlila, ale pritom sa z miesta nehýbala. Konečne zbadala, že sú strážcovia opití do nemoty a že idú na nich driemoty, počkala ešte, kým celkom tvrdo zaspali. Keď videla, že spia ako drevá, vyšla z koniarne, doniesla trlicu a tú postavila namiesto koňa. Šafára položila pod ňu, jedného strážcu podoprela na jeden koniec, druhého na druhý, dala každému vecheť slamy do ruky, potom tíško z koniarne vyšla a krásneho koňa si odviedla.

Zavčas rána, sotva svitať začalo, pán už vstal, aby sa pozrel do koniarne, či čeľaď stráži. Všade bolo ticho; myslí si, že je všetko v poriadku, vojde do koniarne, ale ako ho prehradilo, keď tam uvidel miesto krásneho koňa drevenú trlicu a pri nej strážcov-spáčov. Čo ako sa zlostil, predsa Ondrovu chytrosť obdivoval a umienil si, že ho ešte vyskúša. - Ráno mu Ondro koňa sám doviedol a vyprával mu, ako ho dostal. Pán mu dal sľúbených sto zlatých a povedal mu: „Počuj, keď ty dnes v noci vezmeš mojej panej zlatý prsteň z prsta, dám ti k týmto ešte druhých sto zlatých, keď nie, dáš ty mne sto zlatých; či sa na to podoberieš?"

„Nuž veru sa na to podoberiem," privolil Ondro a odišiel z kaštieľa. Ale pán očakával noc netrpezlive. - Veď všetko poobzeral, každý kút, a potom šiel do spálne. Izbu zamkol, a prv ako si ľahli, ešte sa pozrel, či má pani prsteň na prste. Ľahli si, ale pán nemohol zaspať, zvedavosť mu nedala, a premýšľal, čo za chytráctvo Ondro nastroji; ale že by mohol vyhrať, to mu ani na um neprišlo, veď pani ležala vedľa, prsteň mala na prste a všade bolo pozamykané.

Keď takto v bdení na lôžku ležal a pozoroval každé hnutie, počul od obloka šuchot; obráti sa chytro k obloku a vidí v ňom hlavu, akoby chcela do izby nazrieť. „Eh, veď ti ja dám," rečie si pán v duchu, tíško vstane, schytí palicu, chytro oblok roztvorí a bác - palicou chlapovi po hlave, že sa ako klát dolu zvalil.

„Jaj, mužu, už si ho ty zabil!" zvolala pani, preberúc sa zo spánku.

„Veru sa nehýbe!" vraví pán, nadol pozerajúc. K obloku bol rebrík pristavený a dolu pod ním ležal chlap; ležal tam ako drúk, ani sa nehol. Keď zeman videl, že sa ani nehne, naľakal sa, aby naozaj nebol zabitý; povedal panej, že sa ide naň dolu pozrieť, a hneď sa aj ponáhľal zo dverí. Sotva vyšiel von, počula pani, že sa zase vracia; pristúpil k jej posteli a šepká jej: „Daj radšej mne ten prsteň, keby ten loptoš predsa prišiel, aby ti ho nevzal!" Pani mu prsteň dala a on zas odišiel.

O chvíľu prišiel pán naspäť a vypráva panej, že ten chlap nebol človek, len panák slamený, pristrojený a Ondro ho jemu na klam na rebrík vystrčil. „Ale mňa neoklame," dodal a pristúpiac k paninej posteli, hovorí jej: „Nože mi daj ten prsteň, keby predsa ten šibal prišiel, aby si ho ty na prste nemala!"

„Ej, veď som ti ho ja dala - len pred chvíľou!" tvrdila pani. Pán zostal ako omámený; ani sa nenazdal a už bol oklamaný.

Ráno Ondro doniesol pánovi prsteň a pán mu dal dvesto zlatých, čo si chytrosťou zarobil. Veselo sa domov vrátil k otcovi a potom sa už s ním spolu poctivo živil; ale chytrých šibalstiev vraj ešte dosť navystrájal.