O Širokom, Dlhom a Žiarookom

O Širokom, Dlhom a Žiarookom (Rozprávka)
Bolo to za tých čias, keď mačky črievičky nosili, žaby v čepcoch chodili, osly ostrohami po ulici štrngali a zajace psov naháňali. Vtedy žil v jednej zemi kráľ a ten mal dcéru utešenej krásy, a vedela toho moc. Prichádzali kniežatá a králi z ďalekých zemí k nej na vohľady, ale ona žiadneho nechcela a nakoniec vyhlásila, že si len toho vezme, kto dokáže po tri noci pri nej vartovať a nedá jej utiecť. Ten chýr sa rozniesol široko-ďaleko a prichádzali kniežatá a králi, aby si ju zaslúžili; ale žiadny ju nemohol ustriezť a každý musel svoju smelosť smrťou zaplatiť. Povesť o tej panne doniesla sa ďaleko, až kamsi za hranice do hradu kráľovského, do uší mladého Matiáša kráľoviča, šuhaja pekného ako jeleň, bystrého ako sokol. Keď Matiáš počul o krásnej princeznej, podskočil si na bystrých nôžkach, a že ju on pôjde vartovať. Darmo otec zbraňoval, darmo prosil, zakazoval, Matiáš si nedal vôľu zlomiť; po čase musel ho otec predsa len pustiť. - Nabral si teda Matiáš peňazí, ostrú šabľu si pripäl k boku a tak samojediný pustil sa do sveta skúsiť šťastie junácke. Na druhý deň dohonil na hradskej človeka, ktorý akosi osuhlo napred kráčal; i pridružil sa k nemu Matiáš a opýtal sa ho, kde ide. - „Do sveta šťastie skúsiť!" odpovedal pocestný.

„A akéhože si remesla?" opýtal sa ho Matiáš.

„Remeslo nemám žiadne, ale viem, čo nikto nevie. Ja som Široký a môžem brucho svoje tak rozšíriť, že sa v ňom celá čata vojska skryje," a ako to doriekol, tak sa rozšíril, že mu hradská nestačila.

„Nuž, ty si chlap! A či by si nešiel so mnou? Aj ja idem do sveta šťastie skúsiť," vraví Matiáš, lebo sa mu ten človek zapáčil.

„Prečo by som nešiel, pôjdem," odpovedal Široký a šli ďalej. Tu o kus ďalej stretnú človeka, vyziabnutého, vysokého ako žrď.

„Kdeže ideš, človeče?" pýtal sa ho Matiáš, lebo mu bol nápadný.

„Do sveta," odpovedal mu ten.

„A akého si remesla?"

„Remeslo nemám žiadne, ale viem, čo nikto nevie. Ja som Dlhý a môžem sa vytiahnuť až do oblakov, a keď idem, na každý krok míľu cesty urobím," vravel človek a hneď sa začal vyťahovať a vytiahol sa do samých oblakov, a ako krok urobil, míľu cesty urazil.

„No, veru si chlap!" zvolal Matiáš, „či by si nešiel s nami?"

„Prečo by som nešiel, veru pôjdem," odpovedal Dlhý a šli ďalej. - Prišli k lesu a pri lese videli človeka klásť drevo do hranice. Pridružili sa k nemu a Matiáš sa ho pýta, kto je a načo mu je to drevo.

„Ja som Žiarooký a to drevo kladiem si na oheň!" odpovedal človek a uprel oči na hranicu. Vo chvíli chytilo sa drevo od jeho žeravých očí a hranica stála v plameni. - „No, veru si chlap. A či by si nešiel s nami do sveta šťastie skúsiť?"

-„Ej, veru idem," odpovedal Žiarooký a pridal sa k ostatným. Matiáš bol rád, že našiel takých kamarátov, a preto ich cestou aj dobre choval, ale Širokého nemohol dosýtiť. - Šli niekoľko dní a prišli do mesta, kde bývala krásna princezná.

- Tu vyjavil Matiáš kamarátom, čo zamýšľa urobiť, nahováral ich, aby mu pomáhali, a sľuboval im dobrú odmenu, keby sa mu podarilo princeznú dostať. Všetci traja mu vďačne dali slovo, že mu pomôžu. Nuž kúpil im slušný odev, a keď ich zaodial, šiel s nimi do zámku ohlásiť sa u kráľa, že chce so svojimi služobníkmi princeznú po tri noci strážiť; ale z akého je stavu, nevyjavil. - Kráľ ho privítal, vypočul jeho žiadosť a povedal: „No, ale si to dobre rozvážte; keď vám princezná zuteká, budete všetci štyria o hlavu menší."

„Zuteká, nezuteká, už len budeme vartovať!" odpovedal Matiáš.

„No dobre, keď tak chcete, dovediem vás k mojej dcére," povedal kráľ, usmial sa potajme a viedol ich k princeznej. - Tu žasol Matiáš nad krásou kráľovskej panny a ona tiež milo vítala švárneho šuhaja. A keď kráľ odišiel, zaľahol Široký dvere, Dlhý a Žiarooký sadli si k obloku a Matiáš sa posadil ku krásnej panne a začal sa s ňou zhovárať, a pritom striehol na každé jej hnutie. I držala sa ticho a po chvíli vraví: „Len čo si zamak oči oklamem!" sadla na lôžko a zdriemla. Matiáš, keď videl, že drieme, oprel lakeť o stôl, hlavou o dlaň a po chvíli sa i jemu viečka sklopili. Žiarooký a Dlhý tiež zaspali a Široký medzi dvermi chrápal, ako keby orechy presýpal. Ledvaže to princezná, ktorá sa spiacou len robila, pobadala, spravila sa červeným jabĺčkom, prekĺzla Širokému popod ucho, kotúľala sa zo zámku na dvor a ďalej von z dvora. - Ale v tej chvíli sa Matiáš prebudil, keď nevidel princeznú, zvolal chytro kamarátov, a že je princezná preč. - Žiarooký hneď hlavu von oblokom vystrčil, a pretože mal nielen pálčivý, ale i bystrý zrak, videl hneď červené jabĺčko, ako sa ďaleko od zámku po zelenej lúke kotúľa. - I ukázal ho Dlhému, ten sa natiahol von oblokom zodvihol jabĺčko a vtiahol sa zase do izby. Podával ho Matiášovi, ale kým ho ten zachytil, premenilo sa na princeznú.

Veru sa dosť kráľ divil, keď ráno do izby vošiel a videl princeznú s Matiášom sedieť. Nebolo mu to po chuti, ale čo sa dalo robiť, musel mlčať a mládencov ešte i pohostiť. A to nebola maličkosť, lebo Široký zjedol na jedno posedenie dva voly, štyri okovy vína vypil, a ešte bol lačný i smädný a zakaždým musel ešte trochu kamenia preglgnúť, aby sa dojedol.

Keď nastal druhý večer, pobral sa zase Matiáš s kamarátmi do princezninej izby, ale kráľ tajne dcéru napomenul, aby tie svoje chytré vedomosti lepšie nastrojila a nedala sa chytiť. - Ako v prvú noc tak i na druhú kamaráti sa uložili, Široký k dverám, Dlhý a Žiarooký k obloku a Matiáš si prisadol k panne. Zabávali sa spolu dlho do noci a kráľovič z nej oka nespustil - nepobadal nič podozrivého. - Keď bolo okolo polnoci, vraví princezná: „Len čo si zamak oči oklamem," sadla na lôžko a zdriemla. - Matiáš zatíchol, a keď videl, že princezná drieme, oprel lakeť o stôl, hlavu o dlaň a po chvíli sa i jemu viečka sklopili. Ledvaže princezná pobadala, že Matiáš zaspal, i jeho služobníci, spravila sa holubičkou a hybaj oknom von; ale začiahla krídelkom Dlhému do štice a ten sa hneď prebudil; no nebol by holubičku dostal, keby nebolo Žiarookého. Ten hneď po nej jastril bystrým okom, a ako mu do oka padla, pustil na ňu páľu, že jej hneď krídelká ovisli a musela na strom sadnúť. - Tu sa Dlhý natiahol, chytil ju a Matiášovi, ktorý sa medzitým prebudil, podával. Ale kým ju Matiáš zachytil, premenila sa na princeznú.

Ak sa kráľ divil v prvé ráno, divil sa druhého rána ešte väčšmi, keď videl princeznú sedieť vedľa Matiáša. - Ale čože, musel mlčať, keď už tak bolo, a musel i v druhý deň hostí nachovať. Keď nastala tretia noc, dovrával kráľ dcére, aby všetku svoju vedomosť vynaložila a nedala sa od takých obyčajných mládencov prekabátiť. Matiáš idúcky zvečera k princeznej tiež napomínal svojich pomocníkov: „Nože mi dnes dobrý pozor dajte, bračekovci, lebo keď nám to krásne dievča zuteká, budeme zajtra - či viete - všetci štyria o hlavu menší!"

„Neboj sa, pane, však ju my dovartujeme," ubezpečovali ho kamaráti. - Keď vošli k princeznej, každý zaujal svoje stanovisko a Matiáš si sadol k princeznej. - Veď on bol pri nej najradšej a zabával sa s ňou, a aj naveky bol by rád s ňou býval, keby nebola utekala. - „No, veď ja ju dovartujem a potom bude moja," myslel si v duchu a tvrdo si umienil, že nezaspí. - Keď bolo okolo polnoci, princezná vraví, že jej spánok oči tlačí, a už viac neprehovorila, len si ticho na lôžko ľahla a krásne oči zavrela, akoby spala. - Matiáš oprel lakeť o stôl, hlavu o dlaň a díval sa na princeznú; ale čože, dlho sa na ňu nedíval - napokon spánok i jeho sokolie oči oklamal, a zaspal i on i jeho kamaráti. - Len princezná nespala a ukradomky na všetko pozor dávala; keď videla, že varta spí, vstala, spravila sa muškou, vyletela oknom na dvor, tam sa urobila rybkou a ponorila sa do studne na samý spodok. Možnože by ju tentoraz ani neboli našli, keby ako muška nebola preletela Žiarookému okolo nosa; na to sa zobudil, rozhliadol sa vôkol a uvidel, kde sa princezná ukryla. Spravil krik a hneď sa všetci štyria hnali na dvor. Studňa bola veľmi hlboká, ale Dlhý sa natiahol, dosiahol dna, po rybke kutal, ale nemohol ju nájsť, ako keby jej tam nebolo. Potom zišiel Široký do studne, ale ani ten ju nenašiel.

„Nuž, vyjdi von, ja ju priam vydurím," zavolal Žiarooký na Širokého. I vytiahol sa Široký zo studne, voda opadla, Žiarooký sa nahol a pustil do studne žeravú páľu z očí. V tom okamžení zovrela voda silným varom od samého spodku - ako vrie, dvíha sa vyššie a vyššie, kypí, a tu jeden var sa vyhodí ponad zrub studne a z neho vypadne rybka. - Sotva na zem dopadla, na princeznú sa premenila; svižko Matiáš k nej priskočil, vzal ju do náručia, k srdcu si ju tisol a tovarišom za pomoc ďakoval.

Veru sa dosť otec zadivil a rozhneval, keď ráno do izby vkročil a v náručí Matiášovom dcéru uvidel. - Ale dcéra mu hovorí: „Už ma dovartoval, už som jeho, po práve i po mojej vôli." Švárny šuhaj i so všetkým činom veľmi sa jej zapáčil.- Ale kráľovi to nebolo po vôli, aby on dcéru dostal, a nechcel ju živou mocou pustiť. Ale čože - šuhaj stál v práve, nepýtal sa kráľa, ale vzal si nevestu a pod ochranou svojich pomocníkov opustil zámok. Ako to kráľ počul, hneď za nimi vyslal čatu vojska a prísne rozkázal, aby sa bez princeznej nevracali, ak nechcú prísť o hlavy.

Matiáš s nevestou a s kamarátmi urazili už koľko míľ cesty, keď tu naraz princezná káže Žiarookému, aby sa obzrel, či niekto nejde za nimi. Žiarooký sa obzrel a hneď oznamoval, že vidí na dve míle cesty čatu vojska prichádzať. „To je vojsko môjho otca!"' vraví princezná. Keď ich vojsko dohonilo na míľu cesty, strhla si šatku z hlavy, zahodila ju za seba do vetra a povedala: „Koľko v nej nitiek, toľko nech je dreva!" A v tom okamžení stál za nimi hustý les. - Kým sa vojsko lesom predralo, pocestní urazili kus cesty a oddychovali. - Tu zas vraví princezná Žiarookému, aby sa pozrel, či niekto nejde za nimi. Žiarooký sa obzrel a hneď panej zvestoval, že sa vojsko lesom predralo a že sa za nimi ponáhľa. „No, veď nás oni nedohonia!" odpovedala princezná, pustila na zem slzu a povedala:

„Staň sa riekou!" - V tej chvíli prúdila za nimi široká rieka. Kým sa vojsko prebrodilo, pocestní boli ďaleko.

„Obzriže sa, Žiarooký, či sa vojsko prebrodilo," vraví zase princezná, keď oddychovali.

„Eh, veď je tá zberba už za nami!" zvolal Žiarooký. „Keby tma bola!" priala si princezná, a sotva to doriekla, vytiahol sa Dlhý do oblakov a zakryl čiapkou polovicu slnca, takže hneď na tej strane, kde bolo vojsko, číra tma nastala. Ale Matiáš so svojimi v svetle ďalej kráčal. - Keď už boli koľko míľ ďaleko, odokryl Dlhý slnce, čiapku si dal na hlavu a kráčal za nimi, čo krok, to míľa. - Už boli blízko Matiášovho rodného mesta, keď sa tu vojsko cvalom za nimi ženie.

„No, len vy choďte do mesta, ja ich tu napravím na dobrú cestu," ozval sa Široký. Šli teda do mesta a Široký postavil sa pred bránu, rozšíril sa a hubu otvoril dokorán. - Vojsko sa nechcelo bez princeznej domov vrátiť, hnalo sa jedným prúdom k mestu, aby princeznú mocou dostalo. Otvorenú hubu Širokého mali za bránu a všetci do nej vbehli. - Široký zavrel hubu a valil sa za ostatnými do kráľovského zámku, až sa zem pod ním otriasala. - Zo zámku ozýval sa mu v ústrety radostný výskot a krik, že sa vrátil mladý kráľ Matiáš a doviedol si krásnu nevestu.

„No, braček, kdeže ti je vojsko?" pýtal sa Matiáš, keď Široký došiel do zámku.

„Nuž, kdeže mi je, tuto!" odpovedal Široký a potľapkával si ohromné brucho, „ale by som ich už rád vyhodiť, lebo je to nie ľahká strava!"

„No, taže vypusť ich z väzenia!" smial sa Matiáš a zvolal na diváky celý zámok. Široký postavil sa pred zámok, oprel ruky o boky, zakašlal a mali ste, ľudia boží, ten zhon vidieť, bolo to do popučenia! Jeden cez druhého skákali von a utekali, čo im para stačila. Jeden mu v hrdle uviazol, ten posledný; ale Široký kýchol, vojaka von vyhodilo a letel až za deviaty chotár.

A o niekoľko dní potom slávilo sa hrdé veselie a bol na ňom aj princeznin otec. Poslali k nemu Dlhého a že tam bol včaššie, ako sa vojaci domov vrátili, vyslobodil ich od smrti, čo im kráľ bol sľúbil. Otca potom udobril správou, že sa dcéra vydala za mocného kráľa. Matiáš sa kamarátom bohato odmenil a ostali pri ňom navždy.