Šurina pán kráľ a Otolienka

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 897 slov
Počet zobrazení: 1 381
Tlačení: 154
Uložení: 194
Šurina pán kráľ a Otolienka (Rozprávka)
Žili raz na svete dvaja králi. Jeden bol Šurina pán kráľ, a to bol dobrý, spravodlivý kráľ. - Ale ten druhý bol strigôň zlý a bezbožný, a každý sa ho bál. A najväčšiu zlosť mal strigôň kráľ na Šurina kráľa, pretože bol dobrý a že dostal za ženu pannu, ktorú i on chcel mať. Nuž pomstil sa mu, kde len mohol, a čo najhoršieho mohol, to mu robil. Šurina pán kráľ mal utešeného synka, volali ho tiež Šurinom, po tom strigôň dávno pásol, ako by ho skántril. Jedného dňa vyšiel si mladý Šurina na poľovačku, a ako tak celý rozjašený na jednu srnu poľoval, zabehol sa do hustých ďalekých hôr a stratil sa lovcom z očí. Len čo to spozoroval ten strigôň, ktorý vždy po ňom pásol, urobil sa šarkanom, schytil Šurina mladého kráľa popod pazuchy a odniesol si ho do svojho kráľovstva. Darmo Šurina kričal a vzpieral sa, nikto ho nepočul a strigôň na neho nedbal. - Neďaleko svojho zámku spustil sa s ním na zem a potom si ho dnu doviedol. - Celá družina i rodina sa zbehla, vysmievali sa mladému Šurinovi, i dve strigôňove princky mu mená nachodili a pokrikovali naň, iba tá najmladšia, Otolienka, útrpne naň pozerala. Šurina to všetko dobre pozoroval. Strigôň kráľ dal ho hneď do temnice odviesť a prísne nakázal, aby mu okrem vody a chleba ničoho" nedávali, a i to len raz za deň. Ale Otolienka mu vždy večer doniesla kus mäsa a pohár vína, lebo si ho od prvej chvíle obľúbila. Ale jej otec, ten zlostný strigôň kráľ, aby ho ešte väčšmi mohol mučiť, rozkázal si ho vyviesť z temnice. Keď ho predviedli, povedal mu hnevlivo: „Vieš ty čo, pôjdeš tu poniže domu, tam nájdeš jednu cúdenicu, tú okopeš, stromovia nasadíš, ale tak, aby do rána i rástlo, i skvitlo, i malo ovocie, a ovocinu mi donesieš. Hybaj!" Otolienka bola prítomná pri tom otcovom rozkaze, pozrela na Šurinu bystrým okom, ale on nerozumel jej pohľadu a utrápený odišiel. - Akože by mohol spraviť takú robotu? Videl, že je to nemožné a že on život stratí. Šiel na tú čistinu, i kopať začal, ale čím ďalej kopal, tým viac bol presvedčený, že z jeho roboty nebude nič. Rozmrzený odhodil motyku a sadol na medzu. „Darmo ja tu robím," vraví sám sebe, „veď toto nikdy človek neslýchal, takú robotu za taký krátky čas spraviť!" Položil si hlavu do dlaní a sedel celý strápený.

Otolienka sa tiež nad mládencom rozžialila. Kráľova žena navarila Šurinovi k obedu žiab a dala ich do hrnca, potom kázala Otolienke, aby mu ich zaniesla. Otolienka dobre vedela, v čom je vec, ustriehla si čas, keď matka z izby vyšla, a vzala jej prútik, ktorý tam mala schovaný, lebo tá tiež bola striga. Nevidelo sa jej, že mu má niesť žaby k obedu, a vzala mu radšej svoj obed. Tak sa vybrala k Šurinovi a našla ho strápeného na zemi sedieť. „Ej, duša moja, veď sa mi netráp," volala na neho zďaleka. „Poslala ti, pravda, kráľovná žaby k obedu, ale ja som ich vykydla na zem a dobrý obed som ti doniesla."

Šurina kráľ ukázal dievčaťu, koľko spravil. „Eh, o tú robotu sa neboj - hľaďže, tuto mám prútik, ak ním pošibem túto zem, všetko do rána narastie, skvitne a ovocie donesie, ako to otec prikázal."

Šurina nevedel ani, ako má ďakovať dobrému dievčaťu. - Sadli si spolu na zem, rozprávali sa a jedli spolu, a Otolienka, prv ako odišla, pošibla prútikom zem, a tu hneď všelijaké stromovie zo zeme vyrastalo, dorastúc zakvitlo a napokon ovocie rodilo. - Potom Otolienka odišla a Šurina premýšľal, aké je to dievča dobré a krásne. - Na druhý deň ráno doniesol zlostnému strigôňovi ovocie, čomu sa ten náramne zadivil, nebol by myslel, že to Šurina dokáže. „Nuž, a na dnes akú mi robotu dáte?" spýtal sa ho mladík. „Choď tam a tam na ten briežok, vyklčuj ho, vysaď vínnym kmeňom a zajtra ráno dones mi hrozno," kázal mu rozsršený kráľ strigôň. Šurina sa pobral do roboty, ako mal rozkázané, trochu začal klčovať, ale si myslel: „Eh, darmo sa ustávam, hrozno do rána vystanoviť nemôžem, ak mi to krásne dievča nebude pomáhať." Sadol si na zem a čakal ju, ale predsa sa obával, keď dlho nechodila, či príde; bolo by sa mu zle povodilo.

- Ale Šurina mladý kráľ bol šuhaj pekný a Otolienka ho mala rada; ako v prvý deň, prišla i na druhý a zďaleka volala na šuhaja, aby sa len netrápil. „Kráľovná ti uvarila hady k obedu, ale som ich ja na zem vykydla; či by bolo hodno jesť hady! Nuž, ten prútik som tiež doniesla a tú vinicu spravíme, len sa mi netráp, duša moja."

Podala Šurinovi obed, pošibla zem, a hneď zmizli staré kmene, vínna loza vyrastala zo zeme, zelenala sa, rástla, kvitla, a keď Otolienka odchodila, viseli už na nej ťažké strapce hrozna.

„Ach, krásne dievča, čímže sa ja tebe odslúžim, čo ty pre mňa robíš!" vraví jej Šurina. Ale Otolienka sa len usmiala, zobrala hrnček a prútik a odišla domov.

- Šurina zase myslel na Otolienku.

Ráno doniesol strigôňovi hrozno; ten ani neveril očiam, že by to bolo možné, aby to niekto dokázal okrem neho. - Šurina čakal na nový rozkaz. „Pôjdeš dolu dolinou a nájdeš tam hromadu skál, tie skaly zomelieš a zajtra dones napečeného chleba," rozkázal kráľ, domnievajúc sa, že to už iste nedokáže. - Šurina odišiel.

Ale to ovocie a to hrozno vŕtalo kráľovnej v hlave. „Mužu, to nejde po pravde. To naše dievča je v porozumení so Šurinom, lebo by on to sám od seba nebol vykonal. Musím ja to vystriezť, a potom obidvoch vyplatím. Pôjdem ja sama s obedom, mňa veru nik neoklame." - „Jaj!" skríkol zlostný kráľ, „čože máš rozprávať, Otoliena je dobré dieťa, nieto na nej pochyby. Daj ty tomu pokoj, čo máš za nimi sliediť!"

„No, no, starý blázon, veď uvidíš," riekla stará striga a zatíchla. - Navarila Šurinovi k obedu jašteríc a vystrojila Otolienku s obedom. Ale to opatrné dievča pobadalo, že sa starí pre niečo dohadovali a že starý kráľ dudral, preto prútik dobre ukryla a s obedom sa ponáhľala zo zámku.

Šurina kráľ nalámal skál - ale kdeže múka a chlieb! Čakal žiadostivo na Otolienku, a ako ju zďaleka zazrel, šiel jej v ústrety.

„Mala som ti jašterice k obedu doniesť, ale nepadli by ti dobre, doniesla som ti lepší obed. Moja mať má nás v podozrení, že ti ja pomáham; málo chybelo, že ti sama obed nedoniesla, ale ju kráľ predsa na lepšie myšlienky priviedol. Keby bola ona šla, boli by sme oba aj o život prišli."

„Ale ja by som to za celý svet nedal, že si ty tu, moje krásne sladké dievča," zvolal Šurina a chytil ju za ruky. - Ale ona mu podala obed, aby sa najedol; Šurinovi sa jesť nechcelo, chcel sa s ňou len zhovárať.

„Ej, my sa tu rozprávame, a treba múku mlieť a chlieb piecť," spomenula si Otolienka, a hneď vzala prútik, udrela na skaly, a tie sa hneď začali drviť. Pošibla zem - a vybudoval sa mlyn a múka sama sa mlela, cesto sa samo miesilo, chlieb sa váľal, do pece sádzal a z pece sa vyvalil. Keď sa to spravilo, vraví Otolienka: „My nemôžeme v tom dome dlho bývať, lebo nás naisto kráľovná, mať moja, dopáči a potom nám bude beda."

„I ja som už na tom myslel," povedal Šurina, „azda by bolo dobre, keby sme nočnou hodinou zutekali. Čože ty myslíš?"

„Naisto, lepšie nemôžeme urobiť," odpovedala Otolienka; len buď trpezlivý, ešte si to rozvážim." - S tým sa rozlúčili. Ráno doniesol Šurina kráľovi chleba napečeného zo skál. Kráľ sa rozpálil od jedu, ale nič nepovedal. - „No, vidím, že si všetko urobil, čo som ti rozkázal; dnes si odpočiň, zajtra ti zase robotu dám," povedal mu a Šurina odišiel. Ale kráľ bol celý rozzúrený a dohovoril sa so ženou, že Šurinu mladého kráľa uvaria v kotle. Otolienka to všetko počula a Šurinovi povedala, čo sa v dome robí, nuž sa dohovorili, že v noci utečú. „Keď budem umývať riad a tri razy tanierom cingnem, hotov sa." Také mu dala znamenie.

A tak sa stalo. Polnoc sa blížila, voda zovierala a Otolienka mala otca zobudiť, ale ona zobudila Šurinu. - „No len ticho," šepotala mu, „a ešte mi sľúb, že ma nikdy nezabudneš!" - Šurina jej to s radosťou sľúbil, lebo ju mal veľmi rád. Potom vzala Otolienka prútik, šla k ohnisku, kde voda vrela, na jednej dlaždičke spravila prútikom krúžok, a do toho krúžku napľula. - Potom seba urobila holubičkou, Šurinu holubom a von oknom uleteli. - Onedlho zatým prebudil sa i strigôň kráľ. „Otoliena," volá, „či tá voda vrie?" „Vrie, vrie," odpovedá slina na dlaždičke. - Po chvíli zase volá otec: „Otoliena, či vstávaš?" - „Vstávam, vstávam," odpovedala zase slinka. - Vtom sa prebrala i kráľovná. „Otoliena, podaj mi kabátec a sukňu," volala na dcéru a slinka z dlaždice odpovedala: „Hneď, hneď."

„Jaj, čože je to, že sa tak dlho obliekaš a my toľko musíme čakať," po chvíli sa zase ozvala kráľovná a v netrpezlivosti vstala z postele. Díva sa, a pri ohnisku nikto: lôžko Otolienky prázdne i komora prázdna. - „Veď tých dvoch na moju vieru tu niet. Vidíš, starý blázon, tí zutekali," volala stará. „Aby ich paromova strela," skríkol starý strigôň a z lôžka sa strhol.

„To tá tvoja dievka, len jej ver druhý raz, ty starý truľo!" - Starý sa upokoril, lebo videl, že chybil.

„No, a teraz hybaj, sprav sa na biely oblak, a ako vládzeš, ich doháňaj!" Strigôň sa chytro premenil a odletel.

V ten čas práve vraví Otolienka Šurinovi: „Ej, či mňa ľavé líčko páli, obzriže sa, obzri, či dakoho nevidíš?"

„Nevidím, nevidím, iba jeden biely obláčik," odpovedá Šurina.

„No, veď to je dajeden z nich. Postoj!" I udrela prútikom na zem, a hneď bola tá roľa zoraná, ona sa spravila na pšenicu a on ju strážil premenený na sprostáčka. Obláčik sa spustil dolu, starý strigôň pristúpil k sprostáčkovi a opýtal sa ho: „Človeče, či ste nevideli tu dvoch pocestných ísť, jedného šuhaja s jedným dievčaťom? - „Ba veru som videl," vraví mu Šurina, „ale len vtedy, keď som hen túto pšenicu sial, vtedy práve tadiaľto takých pár ľudí šlo, akých hľadáte!" Starý kráľ zlostne sebou trhol, prevrátil sa na oblak a späť odletel.

„Čože si vykonal, ty hlava mužská, že si sa tak skoro vrátil?" divila sa striga.

„Ktovie, kde sú tí, ja som živej duše nevidel, iba jedného varovčíka pri pšenici," odpovedal starý. - „Nuž a čože myslíš, veď to boli oni! Eh, takto sa dať oklamať! Či si nevedel vziať jeden klas z tej pšenice, ty starý trubiroh, ty!" zlostila sa kráľovná a starý hneď sa musel premeniť na čierny oblak a zase naháňať utečencov.

Otolienka práve v ten čas napomenula Šurina, aby sa obrátil, či neuvidí niekoho za nimi ísť, že ju pravé líčko páli. „Vidím tamhľa čierny oblak letieť," odpovedal Šurina.

Otolienka vedela hneď, že to je jeden z nich. „Postoj," kázala, „seba urobím kostolčekom a teba pustovníkom." I udrela prútikom a Šurina bol pustovníkom. Kráľ sa spustil dolu a pýta sa pustovníka: „Povedz mi, braček, či si nevidel dvoch pocestných, jedného šuhaja s jedným dievčaťom?" - „Ja tu od dávnych čias bývam, ale som nikdy človeka nevidel, iba keď sa tento kostolček budoval, videl som dvoch ľudí tadiaľto ísť." - Starého kráľa to hrozne dopálilo. „Bodaj ich porantalo, keď som sa daromne ustával," s tým sa vrátil naspäť. Stará kráľovná ho už čakala, a keď videla, že ide sám, zlosť v nej skypela. „Nuž ty starý blázon, zase nikoho nevedieš, čože sa nadarmo táraš? Čo si vykonal, čo si videl?" Kráľ jej vyprával, čo videl, a tu mu ona zase povedala, že ten pustovník a ten kostolík boli oni. „Ta idem ja len sama, však ich ja priženiem," povedala a rozprchlená bežala do kúta, obula si veľké čižmy, také, že kto ich obul, jedným krokom míľu cesty urazil. Tak bežala, až sa jej hlava natriasala.

„Ej," vraví v ten čas Otolienka, „či ma obe líčka pália, obzriže sa."

„No, veru už ide, lala, ako si vykračuje, pozri len, pozri!" Sotva zazrela Otolienka starú kráľovnú, kázala Šurinovi, aby dobehol kúsok cesty napred, potom sama prútikom na zem udrela a hneď sa spravilo jazierko a ona sa na ňom urobila kačicou. „Tu ste," zvolala matka. „Paromova strela do vás, už mi neujdete!" Vyzula čižmy a hybaj do vody za kačicou. Tá plávala ustavične k prostriedku, a keď stará kráľovná až ta za ňou došla, chytro ako strela odplávala k brehu, kde stáli čižmy, premenila sa na pannu, čižmy obula a chytro sa ponáhľala za Šurinom. Stará, oklamaná, ostala stáť v bahne. Z jedu zakliala Šurinu, aby hneď na Otolienku zabudol, ako by ho iná žena pobozkala, a Otolienku zakliala, aby so Šurinom za sedem rokov nebývala. I musela kráľovná ísť domov peši dvesto míľ, po ceste všetky kumšty utratila, a starý strigôň sa jej ešte k tomu všetkému vysmial, že sa dala oklamať.

Tí dvaja celí naradostení, že sa už vyslobodili, išli ďalej a cestou sa radili, kde sa najprv obrátiť. „Najlepšie bude," mienil Šurina, „keď pôjdeme prosto k mojim rodičom, tam si budeme dľa vôle žiť." „Ja pôjdem s tebou, kde chceš, alebo zostanem, kde ma necháš," rieklo dievča. Ale ešte mali ďalekú cestu pred sebou a prešli mnoho dolín i hôr i ciest, kým prišli k mestu, kde sídlil starý Šurina pán kráľ. Ale keď došli až ta, tu vraví pred bránou Šurina svojej milej: „Vieš ty čo, ja pôjdem do zámku, zjavím sa mojim poddaným, a keď ma prijmú, sem sa k tebe vrátim. Ty len tu pri tejto studničke zostaň, alebo vyjdi na tento hrubý strom a čakaj, kým sa vrátim."

„Ale ty na mňa zabudneš," zažialila Otolienka, lebo sa rozpamätala na matkinu kliatbu.

„Nikdy, moja duša drahá!" uisťoval Šurina a bozkával jej líčka, keď mu nechcela veriť. Zaprisahal sa jej, že na ňu nezabudne. Prosila ho ešte, aby sa nikomu nedal pobozkať, a potom ho prepustila.

Keď Šurina vošiel do mesta, opýtal sa jedného suseda, čo majú nového. „Ach, veľmi málo," odpovie sused, „starý kráľ Šurina umrel, a dediča nemáme, sú to samé pletky teraz."

I ľutoval Šurina otca a zarmútený tou správou šiel do zámku k matke. Matka ho hneď poznala, objímala ho a chcela ho i bozkať, ale to sa jej nedal. - Poznali ho i ostatní, hneď sa to po krajine rozhlásilo a Šurina, mladý princ, bol vyhlásený za skutočného kráľa. Šurina chcel si hneď zájsť po svoju ochrankyňu, ale mdlý od veľkej únavy sadol si, aby si odpočinul - a vtom zadriemal. Tu matka k nemu pristúpila a pobozkala ho; prebudil sa, ale na Otolienku si už nespomenul, ani o tom nevedel, čo sa s ním robilo. - Keď Šurina dlho nechodil, vedela už Otolienka, že na ňu zabudol. Trpko nariekala a plakala, ale matkina kliatba stála. - Odišla od studničky, neďaleko sa postavila k jednému dvorcu a premenila sa na krásny, vysoký topoľ. Zďaleka bolo vidieť ten topoľ, z ktorejkoľvek strany sa kto díval, a hľadel rovno do okien zámku, kde býval Šurina, mladý kráľ. Každému sa ten topoľ páčil, každý ho obdivoval, len mladý kráľ sa naň mrzel, že mu cloní výhľad do kraja, a raz sa tak dopálil, že rozkázal topoľ vyťať. Prosili ľudia, aby ten krásny strom nedával podťať, ale on stál na svojom, a tak topoľ zoťali.

Onedlho potom vyrástla pod samým zámkom krásna jabloň a každý sa čudoval, kde sa tam vzala. Ale jabloň rástla, kvitla a jablká rodila ako zlato, že im nebolo na chuť rovných. - Tá jabloň bola i Šurinovi kráľovi veľmi milá, žiadnemu nedovolil jablká z nej oberať. Sám ich oberal a nevedel si dosť vynachváliť, akú majú vôňu a chuť. Ale zas stará kráľovná sa na tú jabloň horšila, že jej do izby cloní, a tak dlho dudrala a nedala kráľovi pokoja, až sa i kráľ raz dohneval a kázal jabloň podťať.

Onedlho, ako jabloň zoťali, ukázala sa na jazierku pod samými oknami Šurinu kráľa zlatá kačica a jednostaj sem-tam plávala a gágala. Čudoval sa všetok ľud, kde sa vzala tá krásna zlatá kačica; Šurinovi to bolo tiež divné, zavše postával dlhú chvíľu pri jazere a díval sa na zlatú kačicu. Bol by sa jej chcel lepšie prizrieť a rozkázal, aby ju chytili; ale čože - chytali ju, lapali, ale ulapiť ju nemohli. Poslal kráľ po rybárov, po vtáčnikov; ale žiaden ju nemohol dostať, plávala pekne po jazierku, ale keď sa jej kto dotkol, akoby navzdor každej námahe odfrkla ako strela na druhý koniec, alebo sa schovala pod vodu. - Kráľ, keď videl, že ju nikto nemôže chytiť, dopálený hnevom na kačicu, sadol do loďky a že si ju sám chytí. - Ale kačica i kráľa pekne popreháňala po jazere; hneď sa mu nedala chytiť, ale keď už myslel, že ju ani on nedostane, tu sa k nemu sama priblížila až k samej loďke, a keď po nej rukou siahol, dala sa mu chytiť.

„Ej, kačica, ty zlá, čože si také fígle robila? Teraz ťa ja viac nepustím, teraz budeš moja," povedal Šurina kráľ, poláskal kačicu po hrdielci a na hlávku ju pobozkal - a hľa, v tú chvíľu premenila sa kačica na Otolienku a Šurina kráľ sa naraz rozpamätal, čo sa s ním robilo. Sedem rokov tomu bolo, ako ich kráľovná zakliala. - I objímal Otolienku, celý naradovaný, doviedol ju k matke a potom slávili hlučné veselie. Dlho a šťastne panoval Šurina pán kráľ s krásnou Otolienkou.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#Ponize #biely oblak #kráľ


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016