O pyšnej panne

O pyšnej panne (Rozprávka)
Pred dávnymi časy bola v banskom meste Štiavnici jedna panna na široko-ďaleko pre svoje bohatstvo vyhlásená. - Zdedila najbohatšie štôlne, v ktorých sa striebro dobývalo, a preto bola najbohatšia v celom okolí. - Ale bola i náramne hrdá a márnotratná, a ľudia sa u nej nemali dobre.

Raz sa vybrala s niekoľkými pánmi a so služobníctvom na prechádzku. Všetci boli k nej úslužní, každý jej hľadel ulahodiť, ale ona si z nich len hrdé žarty vystrájala. „Eh, daj pokoj," okríkol ju starý strýc, „veď je tá tvoja pýcha hanba a hriech, môže sa stať, že aj ty dakedy ľudskú milosť budeš potrebovať."

Tu panna v svojej pýche stiahla z prsta skvostný prsteň - viezli sa práve cez Hron - hodila ho do vody a hrdo zvolala: „Tak isto, akože ten prsteň viac neuvidím, tak aj isto, že sa moje bohatstvo dakedy zmenší."

Strýc pokrčil plecami a mlčal. Po nejakom čase doniesla rybárka do kuchyne bohatej panny rybu na predaj. - Kuchárka rybu kúpila, a keď ju pitvala, našla jej v žalúdku zlatý prsteň. Bežala hneď k panej a ukazovala jej, čo našla. - Tu hrdá panna poznala svoj skvostný prsteň, čo do Hrona hodila, rozpamätala sa na slová, ktoré v pýche vyslovila, a zachvela sa.

A hľa, od tých čias míňalo sa jej bohatstvo navidomoči, bohaté žily v štôlňach, ktoré jej patrili, akoby zlí škriatkovia boli márnili, všetko išlo naopak a nič sa nedarilo, čo od hrdej panny pochádzalo. Až naostatok z najbohatšej dedičky stala sa núdzna biednica, s ktorou ľudia ani útrpnosti nemali.