Msiwanda

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 908 slov
Počet zobrazení: 2 098
Tlačení: 271
Uložení: 251
Msiwanda (Rozprávka)
Bol raz jeden muž, ktorý mal sedem synov.

Jedného dňa zazrel Msiwanda, najmladší z nich, na vysokom vrchu vtáka so žltozeleným zlatistým perím.

Utekal k nemu, aby si ho obzrel zblízka. Vták uletel, no stratil jedno pero. Msiwanda ho zodvihol, priniesol domov a ukázal otcovi.

„Akému nádhernému vtákovi asi patrilo toto pierko?" pýtal sa otec a potom poslal synov, aby toho prekrásneho vtáka našli.

Synovia šli a šli. Od rána do večera, stepou i lesom. Šli dni, týždne, až prišli do mesta s dlhými, krásne vyzdobenými domami.

„Po svete lieta veľa všelijakých vtákov, prečo by sme mali lapať akurát tohto? Ak sa vám chce, choďte ďalej a hľadajte ho. Mne sa však páči tu. Zostanem v tomto meste," povedal najstarší syn.

Šiesti bratia putovali ďalej od rána do večera, stepou i lesom, až prišli opäť do akéhosi mesta. Tam druhý brat povedal:
"Bolia ma nohy. Už viac nevládzem. Ak sa vám chce, choďte ďalej a hľadajte toho vtáka, ja ostanem tu."

A tak sa vydalo na cestu už len päť bratov. Putovali a putovali
od rána do večera, lesom i stepou, v horúčave i daždi. Čoskoro prišli do dediny s okrúhlymi chatrčami.

„Mne už dochádza dych. Robte si, čo chcete, no ja zostanem tu," povedal tretí syn.

Ostatní štyria sa však znova vydali na cestu. Putovali od rána do večera stepou i lesom. Keď prišli do ďalšej dediny, zostal tam štvrtý zo synov. A tak to pokračovalo, až kým najmladší Msiwanda neostal celkom sám.

Ja som zdvihol pierko a doniesol ho otcovi, nuž toho vtáka aj nájdem,' pomyslel si a putoval ďalej. Stále ďalej.

Pred akousi chatrčou pokrytou palmovým lístím, ktorá stála na brehu rieky ústiacej do mora, stretol starú ženu.

„Kto si?" spýtala sa.

„Msiwanda."

„A kamže ideš?"

„Som už dlho na cestách. Neviem, kam idem, ani odkiaľ prichádzam," odvetil jej Msiwanda.

No starenka vedela všetko.

„Bolo vás sedem," povedala. „Vydali ste sa na cestu, aby ste našli žltozeleného zlatistého vtáka. Ale tvoji bratia už boli unavení a vzdali sa. Zostali v mestách a dedinách. Ty si nestratil trpezlivosť, pretože chceš urobiť otcovi radosť. A preto ti pomôžem. Tvojho žltozeleného zlatistého vtáka väzní istý strašný sultán, ktorý má veľa vojakov. No napriek tomu sa môžeš odvážiť ukradnúť mu ho. Musíš však byť opatrný a múdry. Zapamätaj si: keď si vojaci mrmlú: Bite ho, zviažte ho, vtedy spia. Keď sú však ticho, keď nezačuješ ani hláska, vtedy nespia, ale bdejú a sú pripravení zlapať ťa."

„Rozumiem." Msiwanda sa poďakoval a odišiel.

Keď prišiel k palácu hrozného sultána, vojaci spali, pretože Msiwanda počul, ako zo sna mrmlú: „Bite ho, zviažte ho!"

Srdce mu divo tĺklo. Priplazil sa ku klietke a vtáka chytil. No nechytil ho dosť pevne, takže vták zatrepotal krídlami. Vojaci sa hneď zobudili. Msiwandu spútali a priviedli pred panovníka.

„Ty si sa odvážil prekročiť hranice mojej ríše? Načo si chcel toho vtáka?" kričal zlostne panovník.

„Chcel som urobiť radosť môjmu otcovi," odvetil Msiwanda.

„Tak? Ak ho teda chceš, dones mi hromový meč. Potom dostaneš vtáka."

„Hromový meč? A kde ho nájdem?"

„Čo ja viem? Hľadaj ho!" odvrkol mu sultán.

A Msiwanda sa vybral hľadať hromový meč.

Na okraji dediny, na brehu rieky ústiacej do mora opäť stretol starenku, ktorá všetko vedela.

„Msiwanda, vari sa nebojíš? Hromový meč má sultán, čo stále podniká vojnové výpravy. Ak meč zazvoní, môžeš zomrieť," povedala mu starenka.

„Budem dávať pozor, aby nevypadol z pošvy," odvetil Msiwanda, poďakoval sa jej a pobral sa preč.

Onedlho prišiel k palácu druhého sultána.

„Bite ho, sputnajte ho!" mrmlali aj jeho vojaci. A podľa toho Msiwanda vedel, že spia. Smelo podišiel k meču, no keďže sa mu ruky zatriasli, meč vypadol z pošvy. Zadunel a zacvendžal ako úder hromu. Vojaci sa zobudili, Msiwandu schmatli a predviedli pred sultána.

„Ty si sa odvážil vstúpiť do mojej ríše? Načo si chcel môj hromový meč?!" zreval sultán.

„Žiadal ho odo mňa iný sultán," odvetil Msiwanda.

„Prečo?"

„Pretože som uňho našiel žltozeleného zlatistého vtáka."

„A načo potrebuješ toho vtáka?"

„Chcem urobiť radosť svojmu otcovi," odpovedal Msiwanda.

„Tak je to teda! Nuž keď ho chceš, dones mi najprv bubon so sedmorakým zvukom."

„Donesiem ti ho rád. Ale kde ho mám hľadať?"

„Čo ja viem? Nájdi ho!" odvrkol mu sultán.

A tak Msiwanda putoval ďalej hľadať bubon so sedmorakým zvukom.

Na okraji mesta, ktoré stálo na brehu rieky ústiacej do mora, opäť stretol starenku, čo všetko vedela.

„Msiwanda, ó, Msiwanda! Bubon so sedmorakým zvukom ukradol ešte mocnejší sultán. Ten ťa určite bude chcieť zabiť!"

„Keď zostanem nažive, bubon istotne dostanem," odvetil jej Msiwanda.

„Šťastnú cestu! Tak sa teda o to pokús. Len sa nedotkni kože na bubne, aby sa nerozozvučala a nezobudila vojakov!"

„Dobre, dám si pozor."

Msiwanda sa jej poďakoval a vybral sa k palácu tretieho sultána, ktorý býval v meste na pobreží mora.

Keď ta prišiel, aj títo vojaci spali, pretože zo sna mrmlali: „Bite ho, sputnajte ho!"

Msiwanda sa vkradol do komnaty, kde visel bubon. Opatrne ho zvesil zo steny. No pretože ho zabudol chytiť za drevenú časť, bubon sa rozozvučal. Sedemkrát. Vojaci sa zobudili a ziapali ho.

„Ty si sa odvážil vkradnúť do mojej ríše? Kto ťa poslal po bubon?" osopil sa sultán na mladíka.

„Iný sultán."

„Prečo?"

„Pretože som chcel získať jeho hromový meč."

„A načo si chcel hromový meč?"

„Žiadal ho odo mňa iný sultán."

„A prečo?"

„Pretože som uňho našiel žltozeleného zlatistého vtáka, ktorého som veľmi potreboval."

„A vtáka načo potrebuješ?"

„Aby som urobil otcovi radosť."

„Tak je to teda," zamyslel sa sultán a ľstivo pokračoval: „Bubon môžeš dostať - ak mi sem dovedieš Sanabu, dcéru Slnka a Mesiaca."

„Sanabu? A kde je?"

„Čo ja viem? Za morom. V zlatom paláci najbohatšieho sultána na svete."

A tak Msiwanda nastúpil na loď a vybral sa hľadať dcéru Slnka a Mesiaca.

Plavil sa od ostrova k ostrovu. Chytal ryby a potápal sa po perly. Napokon objavil za morom pobrežie krajiny, do ktorej smeroval. Tam zakotvil.

Vzal niekoľko krásnych perál a šiel v prístave na trh, aby ich ponúkol tamojším ženám. Netrvalo dlho a sultánovi otroci prinášali na trh v nosidlách Sanabu, dcéru Slnka a Mesiaca.

„Máš viac takých vzácností?" spýtala sa ho Sanabu.

„Mám - na mojej lodi," prikývol Msiwanda.

Sanabu kúpila všetky perly, ktoré Msiwanda ponúkal. Potom ju otroci odniesli naspäť do sultánovho zlatého paláca.

V paláci mala Sanabu medzi otrokyňami jednu dobrú priateľku. Toto dievča sultán kúpil a ako slúžku ju zatvoril spolu so svojou dcérou v paláci. A práve na ňu sa Sanabu obrátila:

„Vieš, ako prísne ma strážia. Prosím ťa, požičaj mi svoje šaty, aby som mohla bez ťažkostí odísť zo zlatého paláca na Msiwandovu loď."

„Kto je to Msiwanda?"

„Mladík z trhu. Páči sa mi ako Slnko a Mesiac, ktoré sú mojimi rodičmi."

Slúžka privolila a dala Sanabu svoje šaty.

Msiwanda ju však spoznal aj v slúžkiných šatách. Vysypal všetky perly pred ňu, napol plachty a odplával.

Keď jej vyrozprával svoj príbeh, Sanabu sa naňho síce nenahnevala, ale zľakla sa. Ešte viac sa však preľakol sultán, ktorý Msiwandu poslal po Sanabu.

„Skutočne! On mi ju skutočne priviedol, dcéru Slnka a Mesiaca. Aký mocný musí byť ten mládenec!" A sultán sa vrhol pred ním na zem: „Msiwanda, chcem ti slúžiť až do konca života. Vezmi si Sanabu i bubon so sedmorakým zvukom. Vezmi si toľko koní, tiav a dobytka, koľko potrebuješ. Prajem ti šťastnú cestu!" povedal sultán a triasol sa od strachu.

A tak Msiwanda šiel k sultánovi, ktorý ho poslal po bubon. Ten takmer nevedel vypovedať ani slovo od strachu, keď zbadal prichádzať Msiwandu. Hodil sa na zem a jachtal: ,,Premocný mládenec, nechaj si bubon a vezmi si aj meč. Vezmi si aj moje ťavy a kone, koľko len chceš. Šťastnú cestu!"

Msiwanda sa pobral ďalej k sultánovi, ktorý ho poslal po meč. Aj ten sa pred ním hodil na kolená, jachtal a úpenlivo prosil: „Prepáč mi, nevedel som, aký si všemocný. Nechaj si ten meč. A vezmi si aj vtáka. Veď ty už určite dávno vieš, že je to čarovný vták. Dá ti kedykoľvek toľko ryže a zlata, koľko len budeš chcieť."

Msiwanda putoval ďalej spolu s dcérou Slnka a Mesiaca, s bubnom so sedmorakým zvukom, hromovým mečom, žltozeleným zlatistým vtákom a dobytkom, ktorý dostal do daru.

Odvtedy, čo sa rozišiel s bratmi, prešlo niekoľko rokov.

Keď prišiel do dediny, kde zostal predposledný brat, šiel za ním a povedal mu: „Poď so mnou domov, brat môj milý. Našiel som vtáka so žltozeleným zlatistým perím."

Keď jeho brat videl, aký je z neho boháč, súhlasil a odišiel s ním. Tak vyhľadali jedného brata po druhom, až napokon boli všetci spolu na ceste domov.

Pri jednej studni, ktorá bola na dva dni cesty od ich rodného mesta, sa zastavili. Postavili si tábor a odpočívali.

„Nie je to hanba, že práve najmladší z nás, Msiwanda, našiel vtáka a navyše získal aj Sanabu, dcéru Slnka a Mesiaca, bubon so sedmorakým zvukom a hromový meč? Máme azda dopustiť, aby nás doma vysmiali? Bude vari lepšie, keď prídeme domov bez neho," povedal potajomky najstarší brat ostatným piatim. A pretože tí svojmu najmladšiemu bratovi závideli jeho šťastie,
urobili tak, ako to chcel najstarší brat: keď sa Msiwanda nahol nad studňu, hodili ho do nej.

Otec sa veľmi tešil, že sa jeho synovia vrátili a doniesli mu žltozeleného zlatistého vtáka, ale aj veľmi smútil za Msiwandom, svojím najmladším synom. A Sanabu, dcéra Slnka a Mesiaca, plakala celé dni a noci. Nevedela zabudnúť na Msiwandu.

„Ožením sa so Sanabu," povedal najstarší syn otcovi a poprosil ho, aby mu vystrojil svadobnú hostinu.

A zatiaľ čo oni nakupovali palmové víno, zabíjali na hostinu kohúty a kozy, ležal Msiwanda v studni. Ale žil, pretože bolo sucho a v studni bolo málo vody.

Jedného dňa prišiel k studni pastier a chcel tam napojiť svoje zvieratá. Keď spustil vedro do studne, Msiwanda sa ho pevne chytil. Pastier bol veľmi silný, a tak mládenca vytiahol von.

„Nie si ty Msiwanda, ktorý sa vydal hľadať žltozeleného zlatistého vtáka?" spýtal sa pastier začudovane. „Ako si sa dostal do studne?"

„Moji bratia ma ta hodili."

„Máš zlých bratov!"

A pastier odviedol Msiwandu do svojej chatrče. Vyliečil mu rany a odprevadil ho domov.

Tam sa práve začínal svadobný tanec.

Mesiac visel v korunách banánovníkov. Pestré rúcha povievali a nohy tanečníkov podupávali v rytme tanca.

Napriek veselému hurhaju Msiwanda začul, že Sanabu plače. Rýchle vstúpil do kruhu tanečníkov.

„Msiwanda, syn môj!" zvolal otec.

Sanabu sa usmievala, hoci mala ešte oči plné sĺz, no bratia sa strašne preľakli. Len stáli a uprene naňho hľadeli. Zmĺkli aj svadobné bubny a hrkálky, keď Msiwanda začal rozprávať svoj príbeh.

„Klame!" skríkli bezočivo bratia.

„Nie! Vy klamete," povedala Sanabu.

A Msiwanda poprosil otca, aby dal priniesť čarovné veci. Otec privolil.

„Ako zaznel tento bubon, odkedy je tu?" spýtal sa Msiwanda.

„Vôbec nijako," odvetil otec.

„Tak počúvajte!"

Msiwanda udrel na bubon a ten sa rozozvučal sedmorakým hlasom.

„A ako zaznel hromový meč?"

„Nijako."

Msiwanda vybral meč z pošvy a ten začal cvendžať a dunieť ako hrom.

„A čo ti doteraz podaroval zlatistý vták?" spýtal sa Msiwanda otca.

„Nič. Vari vie dačo darovať?"

„Áno. Toľko, koľko len chceš."

Msiwanda prikázal žltozelenému zlatistému vtákovi: „Daj ryžu, daj zlato!"

A krčahy sa plnili.

„Msiwanda, syn môj milý! Ty si získal všetky tieto veci," zvolal dojatý otec. A v jeho očiach sa zjavil hnev a opovrhnutie, keď sa obrátil na svojich nevďačných a zákerných synov: „Nie ste už viac mojimi synmi. Odíďte! Už vás nechcem ani vidieť!"

A Msiwanda sa stal náčelníkom. Žil dlho a šťastne v dome svojho otca spolu so Sanabu, dcérou Slnka a Mesiaca. Všetci ľudia si ho vážili a dali mu meno „Otcova radosť".

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#vták hrom


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.019 s.
Zavrieť reklamu