Odjakživa...

Odjakživa... (Rozprávka)
Divá kačica vysedela v korune palmy mláďatá. Zrazu sa priplazila líška a povedala jej: „Ty, kačka, zotnem palmu a zožeriem všetky tvoje deti, ak mi dobrovoľne nedáš jedno z nich."

Divá kačica sa preľakla, od strachu celkom ochorela. A keď k nej zaletel na kus reči havran, vyrozprávala mu o svojich starostiach a trápení.

„Milá priateľka, prečo sa trápiš? My vtáci máme odjakživa krídla. Keď líška zotne palmu, na ktorej máš hniezdo, odletíš aj so svojimi deťmi na inú," radil jej havran.

„Hej, kačka, vari si nerozumela, čo som povedala? Zotnem palmu a zožeriem všetky tvoje deti, ak mi jedno z nich nezhodíš," vyhrážala sa líška kačke na druhý deň.
No kačica urobila tak, ako jej poradil priateľ havran.

„My vtáci máme odjakživa krídla. Keď túto palmu zotneš, odletím so svojimi deťmi na inú," odvetila jej kačica z vrcholku stromu.

„Za toto sa môžem poďakovať havranovi," zamrmlala líška a pomyslela si:

„Ten čiernokabátnik si to vypije!"

Líška vyšla na pole, ľahla si ako mŕtva na zem do jednej brázdy a čakala.

Netrvalo dlho a priletel havran. Pozrel si líšku a povedal: „Všetky líšky - keď sú mŕtve - odjakživa pohybujú jedným uchom sem a tam."

Líška pohýbala uchom.

„Haha! Si živá! To som si mohol myslieť," zasmial sa havran a odletel.

Líška vstala a uložila sa do inej brázdy.

„Všetky mŕtve líšky odjakživa otvárajú a zatvárajú oči," povedal havran, keď ju opäť zazrel ležať na poli.

Líška však tentoraz nechala oči zatvorené, ani nezažmurkala.

Havran si čupol na jej brucho a - bol lapený.

„Ach, líška, čo máš z toho, že ma nesieš v papuli?" škrekotal havran a tváril sa, že je pripravený umrieť. „Ešte nad kolískou mi predpovedali: Chytí ťa líška a zhodí ťa z vysokého vrchu . . .

„Prečo nie?" pomyslela si líška a vyniesla havrana na vrchol najbližšieho útesu. Zhodila ho dolu a bežala do údolia, ako najrýchlejšie vedela, aby čiernokabátnika zožrala.

Lenže kde je havran? Líška pobehovala hore-dolu a hľadala ho. Nadarmo. Keď sa však pozrela hore, zbadala ho poletovať vysoko na nebi.

„Hej, havran, zleť dolu, nech ťa môžem zožrať!" kričala zlostne líška.

„Ach, líška, si hlúpa, strašne hlúpa. Vari ti to moja priateľka, divá kačica, nevysvetlila? My vtáci máme odjakživa krídla, aby sme mohli vzlietnuť a utiecť pred našimi nepriateľmi," zvolal havran a zakrúžil nad skalným útesom.

„Za toto sa môžem poďakovať sama sebe," zavrčala líška a nahnevane odišla so stiahnutým chvostom.