Tamba a Maija

Tamba a Maija (Rozprávka)
Bol raz jeden náčelník, ktorý mal dcéru. Bola krásna ako diamant. Otec ju prísne strážil a nechcel ju dať nikomu za ženu.

„Len ten najsilnejší a najstatočnejší mládenec, ktorého chrbát vydrží tri údery mečom, dostane moju dcéru za ženu," vyhlásil a dal ukuť ostrý meč.

Dievča, ktoré žilo ako väzeň, bolo smutné, ale bolo také krásne, že priťahovalo nápadníkov ako med včely.

Veľa bohatých mládencov, synov náčelníkov a kráľov sa pokúšalo získať ju. Všetci však prišli o hlavu.

Otec krásnej dievčiny bohatol z darov pytačov. A čím viac bohatstva a pokladov nazhŕňal, tým bola jeho chamtivosť väčšia.

Jedného dňa sa dozvedel Tamba, syn istého veľkého náčelníka, o krásnej Maiji a jej strašnom otcovi. Veselého mládenca opanoval zármutok. A pretože mu krásne dievča neschádzalo z mysle, zabalil drahocenné látky a klenoty a odcválal. Cválal za slnečnej páľavy i vo svite mesiaca, kým dorazil do dediny, kde žila Maija so svojím otcom.

Tambovi prialo šťastie, pretože Maija práve prišla so ženami vykúpať sa k rieke.

Hneď ako sa pozreli na seba, vedeli, že sa ľúbia.

„Maija, chcel by som si ťa odviesť ako svoju ženu do mojej rodnej dediny," povedal Tamba krásnej dievčine.

„Aj ty sa mi páčiš," odvetila Maija. „Ale maj sa na pozore pred mojím otcom! Jeho meč zabíja všetkých, ktorí ma pýtajú za ženu. Chce ma naveky držať vo svojom dome. Ak ma však naozaj máš rád, zapamätaj si: Ani meč, ani otcova moc nič nezmôže a neublíži ti, ak pri každom jeho údere povieš moje meno."

Maija odišla so ženami naspäť do dediny a Tamba sa vybral k náčelníkovi.

„Som syn veľkého náčelníka a prišiel som požiadať o ruku tvojej dcéry. Ľúbim ju," povedal Tamba.

„Prečo nie? Keď tvoj chrbát vydrží tri údery môjho meča, môžeš ju dostať," odvetil Maijin otec a dal si priniesť meč.

Tamba sa smelo sklonil. Pri každom údere zašepkal: „Maija," a zostal neporanený.

„Zdá sa, že si schopnejší než ostatní. No aby som sa naozaj presvedčil, že je to tak a že sa môžeš stať mojím zaťom, musíš splniť ešte jednu úlohu," zamrmlal Maijin otec a podal Tambovi jednu fazuľku. „Zasaď ju tak, aby ešte dnes vzišla, vyrástla a zarodila. Na večeru chcem jesť fazuľu."

Tamba sa preľakol. Zúfalý a skormútený zasadil fazuľu do zeme. No akokoľvek si želal, aby rýchlo vyrástla a priniesla plody, fazuľa sa ani nepohla. Veď čože mohla urobiť za taký krátky čas? Videl už azda niekto niekedy fazuľu, ktorá by za jediný deň vyrástla tak, že by na nej boli zrelé plody?

Mládenec bol zúfalý.

Vtom odkiaľsi začul Maijin hlas: „Vari si už zabudol, Tamba? Musíš zašepkať moje meno."

„Maija, Maija," opakoval Tamba znova a znova.

Tu fazuľa začala klíčiť, rásť, až vyrástla vysoko ako strom. Rýchlejšie, ako lieta vták, sa na jej výhonkoch objavili puky, otvorili sa kvety a začali sa tvoriť struky. A prv než slnko zapadlo za rieku, mohol Tamba zbierať na večeru fazuľu.

„Podarilo sa ti to," začudovane zamrmlal náčelník. „No dobre. Musím ťa teda prijať do svojho domu. Nesmieš však odísť s Maijou preč. V mojej krajine je zvykom, že dcéra ostane bývať s otcom aj po sobáši."

Maija nechcela zostať v dome svojho strašného otca už ani deň.

Keď mesiac zalial svojím svitom rieku a step, vyskočili Tamba a Maija na koňa a odcválali do noci. Neboli ani na hodinu cesty od dediny, keď sa zobudila Maijina matka a odhalila dcérin útek.

„O, Maija, kto ťa to naučil - opustiť rodičov?" bedákala.

Zobudil sa aj jej otec, nazlostene utekal k zlému čarodejníkovi a poslal ho za mladým párom.

Mnoho dní putoval Tamba s Maijou. Cez deň odpočívali, v noci putovali. Až napokon prišli do blízkosti Tambovej dediny. Tam Tamba povedal svojej neveste: „Počkaj na mňa chvíľku. Idem po otca, aby ti vyšiel oproti, privítal ťa a voviedol do nášho domu, ako je to u nás zvykom."

„Dobre, Tamba, urobím, ako chceš," odvetila Maija a vyšplhala sa na strom, ktorý stál pri ceste na brehu rybníka.

Ako tak sedela v korune stromu, podišiel k nej čarodejník premenený na škaredú starú ženu. Keď zazrel Maijin odraz na hladine rybníka, zvolal:

„O, nádherný diamant, chcem ti slúžiť. Čo môžeš jesť, aby neutrpela tvoja krása? Chcem ti dačo pripraviť."

Maija skĺzla zo stromu.

„Neškodí mi nijaké jedlo," povedala.

„Tým lepšie, krásavica moja. Aké máš nádherné vlasy!" pochválila ju starena a vytiahla hrebeň. A skôr než sa Maija mohla brániť, zapichla jej čarovný hrebeň do vlasov - vtom sa dievča premenilo na vtáka s purpurovoČerveným perím a odletelo.

Starena sa však vyšplhala na strom, kde predtým sedela Maija, a čakala na ženícha.

„Kde je tvoja nevesta?" spýtal sa Tambov otec, keď podišli bližšie.

Tamba ukázal na palmu pri rybníku.

„Tá striga?"

„Nie, nie. To nie je ona!" zvolal zdesený Tamba.

No nadarmo hľadal dievčinu, zmizla bez stopy. Statočného mládenca museli zadržať, aby si od žiaľu neublížil, pretože starena tvrdila, že je jeho pravou ženou.

Na druhý deň šiel Tambov brat na poľovačku, aby zastrelil divinu na svadobnú hostinu. Keď prišiel k stromu na brehu rybníka, zbadal vtáka s purpurovoČerveným perím, ktorý stále vzdychal: „Tam-ba, tam-ba . . ."

,Aký zvláštny vták,' pomyslel si a vyrozprával o ňom Tambo-vi.

„Choď rýchlo a chyť ho," poprosil ho Tamba. „Bude mi potešením v mojom nešťastí."

Brat vtáčika chytil a priniesol domov. Vtáčik si sadol na Tambovo plece, ticho sa žaloval a vzdychal: „Tam-ba, tam-ba ..."

Môj milý vtáčik!" Tamba ho opatrne pohladkal po hlavičke. Vtom vypadol z peria hrebeň a v okamihu stála pred ním krásna Maija.

„Maija!"

„Tamba!"

Maija mu vyrozprávala, čo sa stalo.

Čarodejník zmizol a už nikdy sa neobjavil.

A tak Maija a Tamba konečne oslávili svadbu a žili spolu dlho a šťastne.