Príštipkárova dcéra

Príštipkárova dcéra (Rozprávka)
Bol raz jeden slobodný kráľ, a ten sa chcel oženiť, ale iba s najkrajšou dievčinou na svete. - A čo ak nebude mať kráľovskú krv? - namietali ministri.

- Na tom vonkoncom nezáleží, - odvetil kráľ.

- Tak potom vedzte, výsosť, že najkrajšia na svete je príštipkárova dcéra. Ale je tu háčik. Ľud je veľký posmeškár a mohol by ju prezývať príštipkárkou, aj keby sedela na kráľovskom tróne. Výsosť, netrvajte na tom, rozmyslite si to ešte.

Kráľ odpovedal:

- Povedali ste, že príštipkárova dcéra je najkrajšia na svete ? Ak je to naozaj pravda, bude mojou ženou a kráľovnou, aj keby ste sa všetci na hlavu postavili. Osedlajte mi najrýchlejšieho žrebca, zajtra ráno za ňou vyrazím a presvedčím sa na vlastné oči.

Len čo svitlo ráno, kráľ vysadol na najrýchlejšieho koňa, vzal so sebou najvernejšieho sluhu a odcválal z kráľovského dvora do dediny, kde žil príštipkár s dcérou.

Na ceste stretli vetchú starenku, ktorá vystrela ruku a prosila o almužnu:

- Zľutujte sa, pane, zľutujte sa!

Kráľ mal plnú hlavu krásnej dievčiny a starenku si ani nevšimol. Starenka však cupkala za koníkom a prosila:

- Nadeľte mi! Nadeľte mi!
Kráľov žrebec sa zamračil a kopol starenku kopytom. Zhodil ju do prachu a fujazdil ďalej. Ale súcitný sluha zoskočil z koňa, a keď zistil, že starenke sa nič nestalo, vytiahol z kešene posledné drobné mince a vtlačil jej ich do dlane:

- Vezmite, starenka! To je všetko, čo mám.

- Ďakujem, synku, ďakujem, - zvolala starenka. - Vidím, že sú ešte na svete ľudia, čo majú dobré srdce. Tu máš na oplátku prstienok, nastokni si ho na malíček, prinesie ti šťastie.

Keď dorazili do dediny, kráľ prešiel niekoľko ráz popred príštipkárovu dielňu, kým sa mu podarilo zazrieť krásnu dievčinu, ktorá bola naozaj najkrajšia na svete. Bol taký očarený jej prelestnou krásou, že z mosta do prosta povedal príštipkárovi:

- Som kráľ zo všetkých kráľov naj kráľovskejší a chcem sa oženiť s tvojou dcérou.

- Výsosť, je v tom malý háčik. Moja dcéra má čarovadlo. Kto s ňou prvý prehovorí a ona pritom pocíti, akoby ju pichol ihlou do malíčka, ten musí byť jej ženíchom. Môžete si to hneď vyskúšať.

Kráľ bol ako oťapený, no vzápätí sa spamätal a v duchu si pomyslel: „Ak má čarovadlo, stihlo ma veľké šťastie, lebo dievčina s čarovadlom je pre kráľa ako stvorená." A veľmi veselo povedal príštipkárovi:

- Tak si to vyskúšame!

Príštipkár zavolal dcéru, ale neprezradil jej, že pytačom je sám kráľ.

Keď ju kráľ zazrel, užasol nad jej krásou.

- Dobrý deň, krásavica!

- Dobrý deň, pane.

Pravdaže, dievčina netušila, že má čarovadlo.

Príštipkár sa rozplýval od šťastia, keď si predstavil, že svoju dcéru uvidí na kráľovskom tróne, a opýtal sa jej:

- Dcérka, nič necítiš?

- A čo mám cítiť, otecko?

Keď kráľ počul, že nič necíti, zbledol, akoby omdlieval. Celkom onemel a už chcel odísť, keď si sluha, ktorý stál obďaleč a všetko vypočul, pomyslel, že bude dobré, ak dievčine zašepká:

- Počujte, veď je to Jeho výsosť pán kráľ!

- Jaj, jaj, jaj!

Dievčina zjajkla, akoby ju bol dakto pichol ihlou do malíčka, začala osŕkať a triasla rukou:

- Jaj, jaj, jaj!

Predstavte si, ako pán kráľ vytriešťal oči, keď videl, že najkrajšia dievčina na svete je určená za nevestu jeho sluhovi! Strhol nabok príštipkára a povedal:

- Nechaj, príštipkár, ja to zariadim! Tvoja dcérka bude kráľovnou, aj keby šidlá z neba padali!

Len čo sa kráľ vrátil od príštipkára do kráľovského paláca, povedal svojmu sluhovi:

- Kým sa oženíš s príštipkárovou dcérou, musíš mi urobiť službu. Vieš, že s tvojimi službami som bol vždy spokojný. Odnes tento list španielskemu kráľovi a počkaj na odpoveď. Ale nech ťa boh opatruje, ak by si dakomu vyľapotal, kam ideš a čo nesieš! Inak budeš o hlavu kratší!

- Výsosť, urobím, čo si želáte.

Sluha vzal list a bežal s vetrom opreteky. Na polceste stretol starenku.

- Kam tak trieliš, synku?

- Kam ma nohy nesú, starenka.

- Och, ty úbožiak! Vari netušíš, čo ťa čaká? V tom liste si nesieš ortieľ smrti. Ak odovzdáš list španielskemu kráľovi, budeš o hlavu kratší. Radšej mu odovzdaj, ľaľa, tento, a uvidíš, že si privoláš veľké šťastie.

Sluha vzal starenkin list a kráľov odhodil do bystriny. Poďakoval sa starenke a znova sa pustil s vetrom opreteky.

Keď sa rok stretol s rokom, po sluhovi nebolo ani chýru ani slychu.

Kráľ sa vrátil k príštipkárovej dcére a povedal dievčine:

- Môj sluha určite umrel. Prešiel rok, a o ňom niet ani chýru ani slychu. Najlepšie bude, keď sa my dvaja dáme dokopy.

- Ako si želáte, výsosť. Kráľ dal vychystať svadbu, a keď nadišiel čas, prišiel si na kráľovskom hintove po nevestu.

Keď však vkročil do príštipkárovho domu, uprostred dielne stála ciroková metla. Stála hore koncom a kráľ povedal svojim ministrom:

- Hľa, tam stojí v svojej plnej kráse Jej výsosť kráľovná!

Ministri vyvalili na seba oči, ale v strachu pred kráľom sa nikto neodvážil povedať: „Výsosť, veď je to obyčajná ciroková metla!"

Kráľ videl v cirokovej metle príštipkárovu dcéru, najkrajšiu dievčinu na svete. Hneď k nej priskočil, chytil ju za rúčku a v presvedčení, že drží krásnu dievčinu, odviedol si ju so všetkou úctou, aká kráľovnej patrí, do kráľovskej kolimahy, pričom sa jej prihováral tými najkrajšími slovami lásky: „Princezná moja, aké máš krásne plavé vlasy, aká si len štíhla!"

Ministri sa cítili ako vyfúknuté vajíčka a šepkali si do uší:

- Také nešťastie! Také nešťastie! Kráľ sa nám zbláznil! Kráľ sa nám pominul na rozume!

Ale kým dorazili do mesta, kde už ľud očakával príchod kráľovnej, jeden z ministrov sa osmelil a povedal:

- Výsosť, prepáčte! To predsa nie je kráľovná, ale ciroková metla!

Kráľ sa na opovážlivého ministra strašne rozzúril. Pokladal to za urážku kráľovnej, dal naskutku zastaviť hintov a prikázal drábom, aby toho bezočivca priviazali koňovi o chvost a tak ho vliekli po hrboľatej ceste až do kráľovského paláca. Ostatní ministri radšej mlčali, aby ich nestihol rovnaký osud. Kráľ vošiel do paláca, vyšiel na terasu, ukázal ľudu kráľovnú a zvolal:

- Tu máte kráľovnú!

Len čo to dopovedal, spadli mu klapky z očí a zistil, že stojí na balkóne s cirokovou metlou v ruke. Ľud na námestí burácal smiechom, lebo Jeho výsosť kráľ vyzeral ako mestský zametač.

Koho mohol volať na zodpovednosť za takýto škandál? Nikoho. Na vine bola jeho nešťastná hviezda - čarovadlo krásnej dievčiny.

Kráľ sa nadul, očervenel ako moriak a ešte väčšmi zatúžil po krásnej príštipkárovej dcére.

Medzitým sa vrátil z ďalekej cesty veselý a zdravý sluha, obložený vrchovato všakovakými darmi.

- Čo mi odkazuje španielsky kráľ? - vítal ho prísne kráľ.

- Výsosť, španielsky kráľ vám odkazuje:



Človeče, nebuď chamtivý,

uspokoj sa s tým, čo máš!

Nedostaneš, čo ti nepatrí,

môžeš sa rozliať na kolomaž!



Kráľ sa tváril, akoby sa ho to netýkalo. Ale keďže ničomu nerozumel, zavolal si čarodejníka a všetko mu vyrozprával.

- V tom budú určite čary!

- Výsosť, je to celkom jednoduché. Tomu sluhovi darovala kráľovná víl čarovný prsteň. Kým ho bude nosiť na malíčku, nikdy sa ho nezbavíte. Musíte mu nastrojiť dajaké osídla a stiahnuť mu prsteň z malíčka. Ale nesmiete ísť naňho ako s bubnom na zajace. Násilím nič nezískate.

Kráľ dlho rozmýšľal, kým sa mu to rozležalo v hlave.

Raz zazrel, ako spotený sluha kála drevo.

- Poď sem, - povedal líškavo, - vypiješ si pohár môjho najlepšieho vína, zaslúžiš si ho za svoju hrdlačinu.

Do vína primiešal uspávadlo. Sluha ešte ani nedopil, a už sa ponoril do hlbokého spánku.

Kráľ mu v spánku strhol z ruky prsteň a natiahol si ho na svoj malíček. Takto sa znova vypravil k príštipkárovej dcére.

- Dobrý deň, krásavica!

-Jaj, jaj, jaj!

Dievčina pocítila také ostré pichnutie v malíčku, že mala slzy na krajíčku.

- Jaj, jaj, jaj!

A všetko išlo ako po masle. Kráľ dal znova vychystať veľkú hostinu.

Keď si odviedol dievčinu do kráľovského paláca, povedal:

- Kráľovná, toto je tvoja kráľovská komnata.
Večer chcel vojsť ku kráľovnej. Ponevieral sa po chodbách, a nie a nie nájsť dvere komnaty, iba na stenách zazrel nápis:



Človeče, nebuď chamtivý,

uspokoj sa s tým, čo máš!

Nedostaneš, čo ti nepatrí,

môžeš sa rozliať na kolomaž!



Kráľovná chodila na dvorné slávnosti, usmievala sa na hostí, ale vzápätí sa vždy nepozorovane stiahla do svojej komnaty.

Kráľ chcel znova k nej vojsť, ponevieral sa bezradne po chodbách, a nie a nie nájsť vchod do komnaty, iba na stenách zazrel známy nápis:



Človeče, nebuď chamtivý,

uspokoj sa s tým, čo máš.

Nedostaneš, čo ti nepatrí,

môžeš sa rozliať na kolomaž!



Kráľ bol zúfalý, ale so svojím zúfalstvom sa nikomu nepriznal. Nechcel, aby sa mu smiali.

Úbohý sluha spal tri dni a tri noci. No len čo otvoril oči, pohľad mu na prst skočil. Čarovný prsteň mu niekto vzal! Vyšiel z kráľovského paláca a zúfalo sa rozplakal.

Za bránami mesta stretol starenku:

- Ach, starenka moja, ukradli mi prsteň.

- Nezúfaj, synku, nič nie je stratené. Len čo sa kráľ ožení a kráľovná vojde do svojej komnaty, zatlč tento klinec na prah dverí a uvidíš!

Pán kráľ nikdy nenašiel dvere do kráľovninej komnaty. Bol z toho celý roztrpčený, že si nemôže získať lásku svojej ženy. Prečo? Lebo klinec na prahu mu vždy skrížil cestu.

Kráľ zúril a vystrájal ako pomätený. Znova si zavolal čarodejníka a so všetkým sa mu zdôveril:

- V tom budú určite čary!

- Výsosť, to je celkom jednoduché. Sluha dostal od víly čarovný klinec a zatĺkol ho na prah kráľovninej komnaty. A proti tomu, výsosť, nemáme nijaké odklínadlo. Zostanete naveky bez kráľovnej a bez detí.

- Čo som len urobil kráľovnej víl, že ma vystavila hre takých síl? Prečo ma osud takto stíha? Veď som jej ani vlas na hlave neskrivil! Nikdy som ju nevidel!

- Videli ste ju, videli, výsosť! Už ste zabudli na tú vetchú starenu, ktorá vás prosila o almužnu, keď ste prvý raz fujazdili za príštipkárovou dcérou? Už ste zabudli, že váš kôň ju tak kopol, že spadla, chuderka, do prachu?

- Pamätám, pamätám...

- To bola kráľovná víl.

A kráľ si uvedomil, že nie je v jeho sile bojovať proti neznámej víle. Uspokojil sa s tým, že sa potom oženil s mladou, hoci nie až takou krásnou dcérou francúzskeho kráľa.

A sluha sa oženil s krásnou príštipkárovou dcérou. Kráľ jej dal bohaté veno a príštipkára vymenoval za správcu kráľovstva.

Kráľ i sluha mali potom veľa detí

a nevšimli si, ako ten čas letí!