Studienka krásy

Studienka krásy (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ a kráľovná, a tí mali strašne škaredú a tvrdohlavú dcéru. A keby len to! Ich dcéra bola aj veľmi škrieplivá.

Taká škrieplivá, že ju raz museli zatvoriť do najzadnejšej komnaty. Keď jej priniesli v košíčku jedivo na celý týždeň, strašne plakali nad jej neblahým osudom.

- Dievčisko nešťastné! Narodila si sa ako princezná a nevieš si to vážiť. Druhá by nám za to ruky bozkávala. Ach, ty neposlušnica!

Keď dorástla do sedemnástich rokov, povedala otcovi:

- Výsosť, prečo ste ma zatvorili v zámku na zámku? Pusťte ma do sveta, nebudete sa musieť so mnou ustavične jedovať. Nemyslite si, že sa vo svete stratím!

Kráľ nie a nie súhlasiť:

- Čo si tam počneš taká neskúsená? Bude lepšie, keď zostaneš doma zatvorená.

- Ak ma nepustíte, uvidíte, čo vám vyparatím!

- Čo môžeš vyparatiť, keď si pod zámkou?

- Obesím sa na kľučke a budete mať hanbu!

Takej naliehavej hrozbe nevedel kráľ odporovať:

- Prosím, dcéra moja, tak si choď!

Nasypal jej plné vrecká dukátov a jednej noci, keď všetci na zámku spali tuhým spánkom, princezná sa vydala na vandrovku. Kráčala stále rovno za nosom, až kým sa neocitla na šírej pustatine. Slnko napoludnie pálilo ako kováčska vyhňa a princezná si sadla do tieňa košatého duba. Odrazu začula tichunký plač:

Joj, joj, joj- kde je chvostík môj!

Princezná sa zľakla, rozdrapila oči, ale kde nič, tu nič, nikde nikoho!

A o chvíľu znova:

Jaj, jaj, jaj - to je strašný kraj!

Princezná si dodala smelosti, priplazila sa potichučky na miesto, skadiaľ vychádzal tajomný plač. V tráve zazrela jašteričku, ktorá mykala kýptikom chvostíka a mechrila sa na jednom mieste.

- Čo sa ti stalo, jašterička?

- Odtrhli mi chvostík a teraz ho nemôžem nájsť. Ak mi ho nájdeš, bohato sa ti odmením.

Princezná sa nad jašteričkou zľutovala a začala preberať trávu. Keď ju poprehŕňala do poslednej byľky, chvostík našla.

- Ďakujem ti, dievočka. Odhrň tamten krtinec a nájdeš darček.

Princezná zaborila prštek do zeme a vytiahla z nej cibuľku nie väčšiu ako lieskový oriešok.

- Čo si s tou cibuľou počnem?

- Vezmi si ju, možno ti poslúži.

Princezná si cibuľku šuchla do vrecka.

Vykročila na cestu a stretla starenku s vrecom pšenice na pleciach. Vtom sa vrece roztrhlo a všetko zrno sa vysypalo na zem. Starenka si začala v zúfalstve trhať šedivé vlasy.

- To je maličkosť! - zvolala princezná.

- Ja vám všetko pozbieram.

- Ale zrnká sú presne porátané! Ak sa stratí čo len jediné, môj muž ma zabije!

A princezná jej trpezlivo všetko pozbierala, ani jedno zrniečko na zemi nenechala.

- Ďakujem ti, dievočka. Ale môžem sa ti odmeniť iba týmto zinzíkom.

A dala jej nožík za pätáčik, nožík so železnou rukoviatkou.

- Čo si s tým nožíkom počnem?

- Dobre si ho schovaj. Raz ti poslúži.

A princezná si šuchla nožík do vrecka.

Potom znova šla, kam ju oči viedli, kým nezašla na okraj hlbokej strže. Vtom začula trasľavý mekot. Nahla sa dolu a v priepasti zazrela kozičku.

- Čo sa ti stalo, kozička?

- Spadla som do priepasti a zlomila sa mi nožička!

Princezná sa zviezla po chrbte do priepasti, ako to robievala doma na piesku, vzala kozičku do náručia a vyniesla ju hore. Šatôčkou jej obviazala boľavú nožičku a kozička o chvíľu skackala trojnožky.

- Ďakujem, dievočka. Len neviem, čím sa ti odmením za ochotu, keď pri sebe nič nemám. Ba predsa! Vezmi si môj zvonček.

- Čo si počnem s tvojím zvončekom? Budem ho vari nosiť na hrdle a vyzváňať ním ako zatúlaná jalovička?

- Odlož si ho, možno ti raz dobre poslúži. Princezná odopla kozičke zvonček z obojka a šuchla si ho do vrecka k cibuľke a k nožíku za pätáčik.

A znova šla, kam ju oči viedli, kým nezašla na osamelé gazdovstvo.

- Dobrí ľudia, prichýľte ma aspoň na jednu noc!

Gazdiná vyzerala ako statočná žena a voviedla princeznú do kuchyne. Kým sa v hrnci ohrievala kaša, pustila sa s pútničkou do družného rozhovoru.

- Ktože si, dievčina? Skadiaľ prichádzaš a kam ideš?

A princezná gazdinej prostoreko vyrozprávala o sebe všetko.

- Jazyk za zuby, jazyk za zuby, ty táradlo! Jazyk za zuby! - mrmlal si klokotajúci hrniec, ale počula ho iba princezná, a preto si ho veľmi nevšímala.

- Jazyk za zuby, jazyk za zuby, ty táradlo, jazyk za zuby! Nemusíš hneď všetko vyrapotať! - mrmlal si však klokotajúci hrniec ďalej. Keď ho princezná počula po tretí raz, zháčila sa a zmĺkla.

- A čo bolo potom? - pýtala sa zvedavá gazdiná.

- Potom som prišla až sem.

Vtom vošiel do kuchyne gazda a gazdiná mu všetko potichu vyrozprávala:

- Vieš, starký, čo mi zišlo na um? Veď my máme krásnu dcéru. Odveďme ju ku kráľovi. Povieme, že sme mu priviedli stratenú princeznú, ktorú víla premenila na krásavicu. Pravú princeznú zatvoríme do sypárne, nech tam umrie hladom.

- Myslíš, že kráľ na to nepríde?

- Sedliacky rozum jej lepší ako kráľovský.

A tak aj hneď urobili. O polnoci odviedli princeznú do sypárne, zahasprovali za ňou dubové vráta a na druhý deň odviedli svoju dcéru do kráľovského paláca.

Keď kráľ a kráľovná videli, aká premena sa stala s ich dcérou, neveriaco krútili hlavami. Vtedy sedliacka dievčina povedala:

- Výsosť, už ste zabudli, ako ste mi raz priniesli do komnaty košíček jediva na celý týždeň a potom ste sa rozplakali nad tým, aká som škaredá? Povedali ste mi: „Dcérka nešťastná, narodila si sa ako princezná a nevieš si to vážiť. Iná by nám za to ruky bozkávala."

Kráľ a kráľovná sa zarazili a hneď jej uverili. Veď o týchto slovách vedela iba ich dcérka. Privítali ju so všetkou láskou a vystrojili na jej počesť kráľovskú hostinu.

Gazdovi a gazdinej, ktorí im prinavrátili stratenú dcéru, nasypali plné vrece zlatých dukátov.

Úbohá princezná tri dni a tri noci v sypárni horko plakala, ale na štvrtý deň pocítila hlad. Kričala a prosila, aby jej, preboha, dali aspoň okruštek chleba a hit vody. Ale darmo kričala. Nikto ju nemohol počuť, lebo široko-ďaleko nebolo živej duše. Vtedy si nevdojak spomenula na cibuľku.

- Aspoň troška oklamem žalúdok.

A vytiahla cibuľku z vrecka.

- Čo by si chcela, princezná?

- Jesť, jesť!

Vtom sa pred ňou zjavil stolček s obruštekom a na obrušteku tanierik s príborom, fľaša a pohárik. A vzápätí sa začalo na tanieriku pariť voňavé a chutné jedlo.

Keď dojedla, všetko znova zmizlo.

Princezná vytiahla z vrecka nožík.

- Rozkazuj, rozkazuj!

- Otvor tie vráta!

A kým by ste povedali krk, z dubových vrát zostala kopa triesok.

Potom vytiahla z vrecka zvonček a zazvonila. Vtom pribehla z ovčina taká veľká črieda oviec, že by ste sa ich nedorátali!

- Rozkazuj, rozkazuj!

- Poobhrýzajte polia tak dôkladne, že na nich nezostane byľka trávy!

A kým by ste povedali dosť, všetky siatiny, vinice a rastliny na gazdovstve boli do korienkov schrúmané.

Princezná vyšla zo sypárne. Kráčala a kráčala, kým nedošla do mesta, kde mal kráľ nevyliečiteľne chorého syna. Liečili ho tí najchýrečnejší lekári, ale ani jeden nevedel zistiť, akú má chorobu. Všetci tvrdili, že mu kvapká na rozum. Ale on rozmýšľal lepšie ako profesor. Bol iba veľmi rozmaznaný, a preto chudol a chudol, že iba duša chodila doňho spávať.

Raz sa kráľovič vyklonil z obloka kráľovského paláca a zazrel princeznú.

- Fíha, tá je škaredá! Taká škaredá, až je krásna!

Kráľ, ministri a doktori sa mu pokúšali vyraziť z hlavy tú čudnú myšlienku. Ale on rumádzgal, vystrájal a dupal nohami.

- Fíha, tá je škaredá! Taká škaredá, až je krásna!

Kráľ po ňu poslal.

- Dievčina, chcela by si ísť k nám do služby?

- Že sa pýtate, výsosť!

- Budeš slúžiť kráľovičovi.

A princezná začala slúžiť kráľovičovi.

- Špata, urob toto! Škrata, urob hento!

Kráľovič s ňou zaobchádzal veľmi kruto. Dokonca žiadal, aby umývala riad.

Raz dostal kráľovič chuť na sladký hrášok, ale bola už jeseň. Kam poň ísť?

- Hrášok! Hrášok! - vykrikoval a odmietal jesť. Kráľ by bol vyvážil hrášok čistým zlatom.

Princezná si spomenula na cibuľku a vytiahla ju z vrecka.

- Veľkú misu sladkého hrášku! - prikázala.

Kráľovič ju zjedol na jeden hit a povedal:

- Už mi je lepšie!

Potom mu prišla chuť na slimačiu paštétu. Ale sezóna slimákov sa už dávno minula.

- Slimačiu paštétu! Slimačiu paštétu!

Ustavične mu behala po rozume slimačia paštéta a odmietal jesť. Kráľ by bol vyvážil slimačiu paštétu diamantmi.

Princezná znova vytiahla cibuľku.

- Rozkazuj, rozkazuj!

- Slimačiu paštétu!

Kráľovič ju prehltol na jeden raz a povedal:

- Už sa mám oveľa lepšie!

Naozaj, jeho vyziabnuté telo sa troška popravilo.

Najhoršie bolo, keď kráľovič dostal chuť na lastovičie zúziky. Lenže lastovičky už dávno odleteli do južnejších krajín. Kde by sa dali zohnať lastovičie zúziky?

- Usmažím vám mačacie fúziky.

- Nechcem mačacie fúziky, chcem lastovičie zúziky! Kráľ by bol lastovičie zúziky vyvážil briliantmi.

Princezná ako zvyčajne vytiahla z vrecka cibuľku.

- Rozkazuj, rozkazuj!

- Lastovičie zúziky!

Kráľovič ich zlopol na jeden hit a povedal:

- Mám sa výborne!

Tvár mal ako krv a mlieko. Už aj zabudol, že bol dakedy chorý. Keď znova zazrel princeznú, zvolal:

- Och, ty škrata! Ty špata! Kto vlastne si? Vyžeňte ju čo najďalej z paláca!

Princezná odišla s plačom.

Jej sudba chcela, aby si svoje vytrpela!

Keď smutne kráčala po horských prtiach, odrazu stretla starenku, ktorej kedysi pomohla pozbierať zrniečka.

- Čo sa ti stalo, dcérka moja?

Princezná starenke nakrátko rozpovedala, čo sa jej stalo.

- Nezúfaj, dcérka moja! Ja ti pomôžem. Poď so mnou.

Starenka priviedla princeznú pred jaskyňu.

- Počúvaj! Vnútri je studienka krásy. Kto sa do nej celý ponorí, opeknie ako slnko. A teraz dávaj dobrý pozor. V tejto jaskyni sú štyri komnaty. V prvej je šarkan. Hoď mu do papule cibuľku a nechá ťa prejsť. V druhej je obor v oceľovom brnení, švihá železným palcátom. Ukáž mu ostrie nožíka. On trocha zahíka, ale nechá ťa prejsť. V tretej čaká vyhladovený lev. Len čo na teba vycerí zuby, zazvoň zvončekom a on zavrie papuľu. Ale nesmie zbadať, že sa ho bojíš. Inak bude s tebou amen! V štvrtej je studienka. Len čo vojdeš, ani na chvíľku neváhaj a skoč do nej, tak ako si, oblečená!

Princezná vošla do jaskyne. Zazrela šarkana, ako s rozďavenou papuľou naťahuje šupinatý krk, aby ju zhltol. Princezná mu vhodila do papule cibuľku a šarkan sa stiahol do kúta. Skrútil sa do klbka a o chvíľu chrápal.

Prešla do druhej komnaty. Oceľový obor sa zúrivo rozbehol
oproti nej s palcátom v ruke, pričom strašne reval. Princezná mu ukázala ostrie nožíka a obor sa hneď stiahol do kúta.

Prešla do tretej komnaty. Vyskočil proti nej lev s roztvorenou papuľou a vycerenými tesákmi a tak švihal chvostom, že sa triaslo povetrie. Princezná zazvonila zvončekom a vtom sa vynorila črieda oviec. Lev sa Vrhol na ovce, roztrhal ich a zožral. Bol taký nažratý, že sa zvalil do kúta.

Princezná vošla do štvrtej komnaty. Zazrela studienku a hneď do nej skočila, ako bola, v šatách. Keď na seba pozrela, nepoznávala sa, lebo na svete nebolo takej spanilej krásy.

Vrátila sa do mesta, kde vládol kráľovič, a usadila sa v chalúpke oproti kráľovskému palácu.

Kráľovič nevychádzal z úžasu.

- Och, taká krása! Taká krása! Keby v jej žilách kolovala kráľovská krv, naskutku by som sa s ňou oženil.

Starý kráľ, ktorý ľúbil svojho syna väčšmi ako zrenicu oka svojho, vyslal hneď ministra, aby sa jej opýtal, či náhodou nepochádza z kráľovského rodu.

- Náhodou pochádzam. Ale ak ma kráľovič chce, musí mi dať tri veci.

- Čo to má byť?

- Hrebienok zlatého kohútika, koža maurského kráľa a ryba bez žlče. Ak mi to vystanoví do troch rokov, budem jeho ženou. Ale ak sa čo len o deň oneskorí, môže sa dívať cez prsty.

Kráľovič sa vydal na cesty, aby splnil žiadosť svojej vyvolenej. Lenže zlatý kohútik žil v hustých lesoch medzi krvilačnými dravcami. A bolo tu ešte ďalšie nebezpečenstvo. Aké? Kto počul kohútika zakikiríkať, mohol sa lúčiť so životom. Po tisícorakých nástrahách a po tisícorakých útrapách kráľovič zazrel zlatého kohútika na vysokom konári. Zostreliť ho šípom nebolo ťažké. A tak sa kráľovič víťazoslávne vrátil domov.

- Dobre, - povedala princezná. - Odložte kohútika na ľad, aby nezosmradol. A teraz mi prineste kožu maurského kráľa.

Maurský kráľ bol strašný a čierny ako murín. S ním sa neodvážil ťahať za prsty nijaký ostrieľaný bojovník. Kráľovič ho vyzval na súboj:

- Chcem tvoju kožu!

- Poď si ju vziať! - zreval maurský kráľ.

A nastal súboj na meče. Maurský kráľ kráľoviča tak doráňal, že z neho striekala krv na všetky strany.

Ale kráľovič zozbieral posledné sily a zasiahol maurského kráľa rovno do srdca.

- Umieram!

Kráľovič stiahol kožu z maurského kráľa tak, aby ju nepoškodil, a priniesol ju princeznej.

- Dobre. Odložte ju na ľad, aby ju nezapľuli ovady. A teraz čakám na rybu bez žlče.

To bola veľmi ťažká úloha. Medzi tisíckami rýb chyť práve tú, ktorá nemá žič! A jednako sa musel svojej úlohy dobre zhostiť.

Vzal si prút, udicu a vnadidlo a vyšiel na morské pobrežie.

Čakal deň, čakal týždeň, čakal rok. Všetko stratený čas. A do vypršania troch rokov zostávalo už iba sedem dní!

Posledný deň chytil malú, na pohľad veľmi mrzkú rybku. Ale šťastie mu tentoraz žičilo. Bola to rybka bez žlče!

- Dobre, - povedala princezná. - Odlož ju na ľad, aby nesplesnivela. A teraz pošli poslov k môjmu otcovi. Bez jeho súhlasu sa nesmiem vydať.

Posol odišiel, ale obratom sa vrátil:

- Kráľ povedal, že sme sa zbláznili. Jeho dcéra je vraj už tri roky doma. Ak sa chce kráľovič o tom presvedčiť, nech príde, bude vítaný.

- Tak, ty si nás vodila za nos!

A hodili ju do žalára.

Ale zvonček mala ešte vždy vo vrecku. V zúfalstve ním niekoľko ráz potriasla.

Vtom pribehla kozička.

- Och, kozička, kozička! Pozri, som samá slzička. Mám už iba teba, pomôž mi, lebo bude so mnou beda!

- Vezmi si túto zelinku, dobre ju rozzuj, ale neprehltni!

A ako princezná zelinku žula, odrazu sa premenila na škaredú a škrieplivú osôbku, ako ju kráľ a kráľovná poznali pred niekoľkými rokmi.

- Ak chceš byť znova krásna, stačí zelinku vypľuť. Ešte ju však nevypľúvaj a poď so mnou.

Vyšli zo žalára tak, že žalárnici si to ani nevšimli. Princezná urobila zopár krokov a už sa ocitla tvárou v tvár svojim rodičom.

Keď ju kráľ a kráľovná zazreli, hneď vedeli, že ich gazda s gazdinou podviedli. Preto na nich poslali drábov a spolu aj s ich dcérou zatvorili do žalára.

Vtedy princezná vypľula z úst zelinku a znova sa premenila na krásavicu.

Napokon poslali po kráľoviča. A kráľovič sa s ňou oženil.

Potom žili v šťastí a radosti.

A aj nám sa ušlo trocha hojnosti.