Majster urob a pokaz

Majster urob a pokaz (Rozprávka)

Bol raz jeden starý tesár, a ten mal tesársku dielňu a zopár tesárskych nástrojov: pílku, hoblík, kladivo, dláto, vrták, kliešte a čosi ešte.

Bol dedinským majstrovačom a zvyčajne mu ľudia dávali prerábať staré haraburdy na nové. Preto mu prischla prezývka majster Urob a Pokaz. Rozobral staré dvere a zhlobil z nich truhlicu, stolík a stolicu podľa toho, čo si kto žiadal. Lep a klince si museli kupovať zákazníci.

– Prečo?

– Pre staré vreco!

Klince, ktoré mu zvýšili, do jedného vrátil, ale lep nevrátil.

– Prečo?

– Pre staré vreco!

To bola jeho zvyčajná odpoveď.

Zarábal málo, ale žil si lepšie ako princ. Skadiaľ zhonobil toľko grošov?

Každé ráno vyšiel na trh nakupovať.

– Mäsiar, čo stojí ten teľací rezeň?

– Ten nie je pre vašu hubu, majster Urob a Pokaz. Ten je pre kráľa.

– Ja mám hubu ako kráľ!

Vždy sa takto navzájom prekárali.

A všetci sa smiali.

– Výborne, majster Urob a Pokaz!

– Rybár, za čo dáš tamtú rybu?

– Tá nie je pre vašu hubu, majster Urob a Pokaz. Tá je pre kráľa.

– Ja mám hubu ako kráľ! A všetci sa rehotali.

– Výborne, majster Urob a Pokaz!

A nakúpil hŕbu vecí: mäso, rybu, salámu, zeleninu, ovocie, všetko chutnú stravu.

– Kto poje všetky tie dobroty, majster Urob a Pokaz?

– Ja a moje deti.

– Akože sa volajú tie vaše deti?

– Píločka, Hoblíček, Dlátočko, 'Kladivko, Klieštik a Vrtáčik, ten je najmladší.

A ľudia sa chichotali.

– Dobrú chuť všetkým, majster Urob a Pokaz.

Keď sa vrátil z trhu, odložil nabok košík s nákupom a pustil sa do roboty. Pílil, hobľoval, dlabal, tĺkol, štikal a vŕtal, kým sa nezvečerilo.

– A čo budete mať na večeru, majster Urob a Pokaz?

– Čo sa navarí v kuchyni.

O jednej po polnoci majster Urob a Pokaz zatvoril dielňu a dvere zahasproval drúkom.

A vtom začali brinčať taniere, cengať poháriky, cvendžať strieborné príbory, akoby sa vnútri chystala kráľovská večera. O chvíľu bola chyžka plná smiechu a veselého džavotu. A podchvíľou bolo počuť majstrov hlas:

– Pekne seď, Píločka! A nevylom si zúbok! Pozor, Hoblíček, máš tam kolíček! Čo stváraš, Dlátočko! Nedávaj si vidličku na očko! Kladivko, buchárik, nerozbi pohárik! Pozor, Klieštik, neodštikni si kýptik! Vrtáčik, nebuď taký hltáčik!

Susedia s úžasom načúvali za dverami.

Keď svitlo ráno, zákazníci vraveli:

– Mali ste rušnú večeru, však, majster Urob a Pokaz? Nakŕmiť toľko drobizgu – radšej by človek dostal po pysku!

– Kdežeby! Moje detičky sú tiché ako myšičky.

A ukázal na nástroje zavesené na stene dielničky.

Ale košík s jedlom bol prázdny: z tej hŕby dobrôt nezostala ani odrobinka, ba ani rybací chvostík, ani šupiny, ba ani orechové škrupiny.

Susedia si lámali hlavu, ako to narafičiť, aby odhalili tajomstvo majstra Urob a Pokaz. Darmo strácali čas, nijaký dôkaz nenašli.

Vo dne videli vetchého starčeka, ktorý si ráňal ruky, zodieral prsty a mozolil v tej kutici, ktorá pripomínala psiu búdu. Kde sa podela tá hŕba jedál? Kto brinkal tanierikmi? A kto sa smial a tak veselo džavotal?

Susedia chceli prevŕtať do dverí dieru, aby zistili, čo sa tam vždy chystá na večeru, ale daromná bola ich snaha, keď sliedili po príčinách toho blaha. A hoci majstrove dvere boli už takmer práchnivé, nikdy sa im ich nepodarilo prevŕtať.

– Z akého tvrdého dreva sú tie vaše hnilé dvere, majster Urob a Pokaz?

– Z parmezánu.

– Tak prečo ich nezjete?

– Ja nemám parmezán rád.

– Majster Urob a Pokaz, nerobte si z nás dobrý deň! On iba mrdol plecom a zabafkal z fajočky.

– Dajte mi svätý pokoj!

Keď sa to kráľ dozvedel, strašne sa zaškaredil:

– Ja že mám hubu ako on?

A pod trestom smrti prikázal všetkým trhovcom, aby majstrovi Urob a Pokaz predávali všetko skazené.

Keď prišiel majster Urob a Pokaz na trh, predali mu iba stuchnutú slezinu, ktorú nechceli ani psy, skazené ryby, červavý parmezán, hnilé pomaranče.

– Ste spokojný s nákupom, majster Urob a Pokaz?

– Ak som spokojný ja, nebudú spokojní iní.

– Prečo?

– Pre staré vreco!

Kráľ pozval na obed ministrov a hodnostárov.

Kuchári nosili na stôl, ale kráľ, ministri a hodnostári ohŕňali nosmi. Mäso smrdelo ako zdochlina, parmezán sa na tanieroch hýbal od červíkov, pomaranče napĺňali kráľovskú jedáleň plesnivinou.

– Ako je to možné? – reval kráľ. – Pošlite mi hneď toho mamľasa kuchára, nech mu brucho rozpáram!

Úbohý kuchár prisahal, že nakúpil iba dobré veci. Mal na to svedkov. Z jedál sa však šíril príšerný smrad, ktorý by prebudil aj mŕtveho.

Kráľ, ministri a hodnostári sa museli uspokojiť s kúskom plesnivého chleba, ktorý si namáčali do vody. Ale aj tá voda páchla ako močarina. Čo mali robiť? Ak nechceli ísť spať hladní, museli zjesť pokrm smradný.

– V tom má určite prsty ten fiktus majster Urob a Pokaz, – povedal jeden z ministrov. – To by bola paráda, aby som nezistil, skadiaľ ten smrad pochádza!

Preobliekol sa za bedára a zašiel k tesárovi. Priniesol mu rozheganú skriňu a povedal:

– Opravte mi túto skriňu, majster Urob a Pokaz.

– Položte ju sem. A choďte mi zaraz kúpiť lep a klince za štyri mince.

– Lepu máte dosť!

– To je môj lep.

– Príjemne vám to tu rozvoniava, majster Urob a Pokaz.

– Áno, od zvyškov jedla.

Ministrovi sa zbiehali v ústach sliny, keď mu zrak padol na kus dusenej teľaciny, a keď zazrel rybu v aspiku, pocítil chuť až v špiku. Z jedál sálala taká vôňa, že sa priam núkali: Zjedz ma, zjedz, a to najlepšie si nechaj na koniec!

– Kdeže ste kúpili tie chutné jedlá?

– Tam, kde sa kupuje: v tržnici.

– Viete, že pán kráľ prikázal všetkým trhovcom, aby vám predávali len všetko skazené?

Majster Urob a Pokaz iba mrdol plecom a zabafkal z fajočky.

Minister ohlásil všetko kráľovi. A kráľ zvolal kráľovskú radu na poradu.

– Majster Urob a Pokaz je určite čarodejník! Vezmime mu všetky nástroje, uvidíme, čo urobí.

Prišli drábi a zhabali mu pílku, hoblík, dláto, kladivo, kliešte, každý kutáčik, dokonca aj vrtáčik.

Kráľ ich odložil do komory, zatvoril na kľúč a pre väčšiu istotu si kľúč zastrčil za pás.

Nástroje v komore vo dne ani nemukli. No len čo sa zniesla noc, vychádzal z komory pekelný hrmot. Pílka pílila, hoblík hobloval, kladivo búchalo, vrtáčik vŕtal a kliešte štikali. O chvíľu bolo počuť vresk a plač.

– Sme hladní! Sme hladní!

Kráľ priskočil k dverám, prudko ich otvoril, ale všetky nástroje boli na miestach, kam ich kráľ pohodil. Len čo sa dvere zatvorili, nástroje zasa lomozili:

– Sme hladní! Sme hladní!

V tú noc kráľ nezažmúril oka.

Na druhý večer bol plač ešte nástojčivejší:

– Výsosť, dajme sa im najesť, – radil minister.

Kým im chystali jedlo, pílka pílila ako besná, kladivo tĺklo, že kráľovi stŕpala hlava, vrtáčik vŕtal, že ho kráľ cítil až v mozgu, a kliešte štikali ako divé.

– Utíšte sa, preboha! Tu máte jesť a piť.

A zatvorili dvere. Vtom začali brinkať tanieriky, cengať poháriky, cvendžať strieborné príbory, akoby sa vnútri pripravovala kráľovská hostina. A potom znova rehot a vresk:

– Nerež ma! Netrhaj ma! Nešpiň ma! Zázrak nad zázrak!

– Majster Urob a Pokaz je určite bosorák!

Kráľ vyslal stráže a dal si predviesť tesára do kráľovského
paláca.

– Čo to má znamenať, majster Urob a Pokaz? Vaše nástroje rozprávajú a jedia. Ako nám to vysvetlíte?

Tesár iba mrdol plecom a zabafkal z fajočky.

– Ak nám neprezradíte svoje tajomstvo, budete o hlavu kratší!

– Akéže tam tajomstvo, výsosť! Sú to moje deti.

– A prečo vyzerajú ako nástroje?

– Aby mi pomáhali zarábať si na každodenný chlebík.

Kráľ tesárovi uveril – aj to sa stáva! – a hneď mu vydal nástroje.

– Dávajte si však pozor na jazyk a už nikdy nehovorte, že máte hubu ako kráľ! Ak sa to stane ešte raz, tak ľahko sa vám to neprepečie!

Majster Urob a Pokaz sa pustil znova s chuťou do roboty. Ale zákazníci zredli. Naľakali sa majstra tesára, že im pobosoruje. Darmo vychádzal popod obloky starých známych, darmo vyvolával na každom kroku ako na jarmoku:

Je tu majster Urob a Pokaz,

žije ešte, a to je dôkaz.

Prerobí vám pohotove

z vecí starých veci nové!

Ale z domov nevyšiel ani pes.

– Čo urobíte teraz, majster Urob a Pokaz?

A majster Urob a Pokaz pohotove odpovedal:

Kým mám lep a drevo,

naplním si črevo!

Naozaj, lepu mal plnú dielňu. Ale dni sa míňali a míňal sa aj lep. Štipku dnes, štipku zajtra, byľku pozajtra a ždiebik popozajtra. A keď bude po lepe, bieda na dom zatrepe!

– A čo urobíte potom, majster Urob a Pokaz, cha-cha-cha?

Majster Urob a Pokaz pomrvil plecami a zabafkal posledný raz z fajočky.

Kráľ mal troch synov a tri dcéry, a tí jedli, akoby pálil. Ale práve v tom čase mu všetci šiesti pochoreli a lekári nevedeli, čo im je. Chudli, nič im nechutilo, vädli, a keď aj dačo zjedli, žalúdok im to hneď vyvrhol.

Kráľovskí lekári sa radili, čím by tie choroby zabili. Ale nijaké sirupy a zelinky nepomohli.

Najstaršia kráľova dcéra umrela.

Keď ju vyprevádzali na cintorín, za pohrebným sprievodom s truhličkou na pleci šiel aj majster tesár a ustavične si niečo hundral popod fúzy.

– Koho to nesiete v tej truhličke, majster Urob a Pokaz?

– Umrela mi Píločka.

Nad druhý deň umrel kráľovi najstarší syn a v pohrebnom sprievode smutne kráčal aj majster Urob a Pokaz s ďalšou truhličkou na pleci.

– Čo nesiete v tej truhličke, majster Urob a Pokaz?

– Umrelo mi Kladivko.

A tak keď umrel kráľovi syn alebo dcéra, zakaždým šiel v pohrebnom sprievode smutný majster Urob a Pokaz a niesol truhličku s mŕtvolkou.

– Ktože vám umrel, majster Urob a Pokaz?

– Umrelo mi Dlátočko. Umrel mi aj Hoblíček.

Minister sa dovtípil, že majster Urob a Pokaz prináša truhličku s mŕtvolkou náročky vtedy, keď pochovávali niektoré kráľovské dieťa, a povedal kráľovi:

– Výsosť, ak nechcete, aby vám pomreli všetky deti, zavolajte majstra tesára. Všetko vaše nešťastie pochádza od neho.

Kráľovi zostala nažive iba jediná, najmladšia dcéra, ale aj tá už zápasila so smrťou.

– Och, majster Urob a Pokaz, zachráňte mi dcérku!

– Och, kráľovská výsosť, zachráňte mi Vrtáčika!

– Ako to myslíš, majster Urob a Pokaz?

– Ako? Dajte mu za ženu svoju poslednú dcérku!

Kráľ sa zamyslel a potom z lásky k dcérke súhlasil. Ale v duchu sa zastrájal:

– No počkaj, majster Urob a Pokaz, veď ja ti prejdem cez rozum!

A princezná, ktorá sa stala kráľovnou, pretože kráľ už iné deti nemal, bola o niekoľko dní zdravá ako rybka. Potom povedal majstrovi tesárovi:

– Priveďte toho svojho Vrtáčika do paláca.

– Nezabúdajte však, výsosť, že vo dne bude Vrtáčik vrtáčikom, iba v noci bude...

Tak je to napísané v knihe osudu.

– A potom?

– Potom, ak boh dopustí, bude niekým iným.

– Tak to manželstvo dáme dokopy až potom.

– Ako si želáte, výsosť.

Keď sa to kráľovi rozležalo v hlave, opýtal sa majstra Urob a Pokaz:

– Tak Vrtáčik bude vo dne vŕtať, ale v noci nie?

– Tak, výsosť.

– Tak z toho manželstva nebude nič!

– Ako si želáte, výsosť! Roky sa míňali.

Kráľ bol rád, že manželstvo Vrtáčika a princeznej vyletelo hore komínom, a začal sa majstrovi tesárovi posmievať:

– Tak z tej múky chleba nenapečiete. Teraz už nemáte nijaké nástroje, majster Urob a Pokaz. Zostane vám iba Vrtáčik. Čo si počnete?

– Budem Vrtáčikovi rozprávať rozprávky. Už som mu jednu krásnu vyrozprával. Chcete si ju vypočuť, výsosť?

– Počúvam, majster Urob a Pokaz.

Majster Urob a Pokaz zvážnel a začal:

– Bol raz jeden kráľ, a ten mal dvoch synov. Jedného dobrého ako anjel a druhého zlého ako čert. Ten dobrý bol kráľovič a po kráľovej smrti mal byť kráľom. Ale to sa nepáčilo zlému bratovi.

Kráľ sa rozčúlil a skočil mu do reči:

– Tvoja rozprávka sa mi nepáči!

– Nech mi pán kráľ prepáči! To najlepšie ešte len príde. Teda zlému sa to nepáčilo a povedal si, že sa dobrého brata zbaví, aby sa mohol stať kráľom on. Povedal bratovi: „Poďme na poľovačku." A išli na poľovačku. Keď prišli do lesa, ďaleko od ľudí a od kráľovského sprievodu, zlý brat vytiahol dýku a zákerne zabil nič netušiaceho brata.

Kráľ sa ešte väčšmi rozčúlil a skočil mu do reči:

– Nie, nie, tvoja rozprávka sa mi nepáči!

– Výsosť, majte strpenie, teraz príde to najlepšie. Počúvajte. Zlý brat si myslel, že brat je mŕtvy, nechal ho v lese ležať, prikryl ho čečinou a otcovi povedal: „Roztrhali ho divé zvery."

– Beda! – vykríkol kráľ. – Veď ty si môj brat! Odpusť! Odpusť mi!

Vrhol sa mu k nohám:

– Tu máš moju korunu! A neubližuj mi, prosím! Buď kráľom!

– Ani ty, ani ja! – odpovedal majster Urob a Pokaz. – Kráľom môže byť iba Vrtáčik! A tvoja dcéra bude kráľovnou, jeho ženou!

Majster Urob a Pokaz si obliekol kráľovské rúcho. Už nevyzeral ako tesár a bežal po Vrtáčila.

Ale z vrtáčika sa stal Vrtáčik, krásny mládenec, ktorý bol ako stvorený za kráľa.

A kráľovná bola ešte o niečo krajšia.

Bratia sa objali a bozkali. A ten, ktorý mal doteraz prezývku Urob a Pokaz, dlho rozprával o svojom ťažkom živote, ako unikol smrti a ako sa potom stal tesárom.

Vrtáčik sa oženil s princeznou. Svadbu mali naozaj kráľovskú. Prišli na ňu aj Píločka, Kladivko, Dlátočko, Hoblíček i Klieštik a už nik.

Žili v láske a v radosti

a mali kŕdeľ detí!

A my zjedzme koláč kráľovský,

kým nám neuletí!