Cvrček

Cvrček (Rozprávka)
Bol raz jeden chudobný sedliak a sedliacka, a tí boli takí biedni, že prehadzovali biedu z pleca na plece. Hrdlačili od svitu do mrku. On robil paholka bohatým gazdom a ona posluhovala bohatým gazdinám.

Bývali v začmudenej prízemnej chalúpke, mali iba jednu biednu posteľ a zopár rozheganých stoličiek. Ale nikdy nebolo počuť, že by sa boli ponosovali na zlý osud. Chodievali spávať so sliepkami a vstávali s drozdami.

Jednej noci ich zo spánku prebudil cvrček svojím neúnavným cvrlikaním. Cvrk, cvrk, cvrk! A cvrkal a cvrkal, až ho bolel krk.

Napaprčený sedliak vyskočil z postele a rozsvietil sviečku.

- Čo bútoríš, muž môj?

- Ja ho rozpučím!

- Nechaj ho, aj on je tvor boží.

Cvrček zazrel svetlo a prestal cvrkať.

Muž sa vrátil do postele, sfúkol sviecu a zatvoril oči, aby čím skôr zaspal.

Cvrk, cvrk, cvrk! Cvrček znova cvrkal, až ho bolel krk.

- Tak ty neprestaneš? Počkaj, zabijem ťa drevákom!

Znova rozsvietil sviečku, vyskočil z postele, chytil drevák a naháňal cvrčka po dlážke. Ale ten sa skryl do kúta.

- Kam si zaliezol, ty cvrkáč?

A cvrček sa mu ozval za chrbtom:

- Cvrk, cvrk, cvrk!

Sedliak sa obrátil a bežal ta, odkiaľ počul cvrkanie.

- Kam si strčil krk, ty potvorský cvrk? A cvrček zacvrkal z opačnej strany:

- Cvrk! Cvrk! Cvrk!

Cvrček cvrkal, akoby sa sedliakovi posmieval.

Tej noci už veru nezažmúrili oka.

- Žena, chyť toho cvrčka a vykrúť mu krk! - povedal sedliak.

- Ak tá potvora zasa nedá v noci pokoj, vykrútim krk tebe!

Sedliak bol náramný chlap, neboli s ním žarty.

Len čo odišiel ráno do roboty, sedliačka začala cvrčka hľadať, lebo sa muža bála. Hľadala, hľadala, šla si oči vyočiť, ale cvrčka nenašla.

- Možno vyskočil dverami, - pomyslela si a uspokojila sa.

Ale keď nadišla hlboká noc a obaja už tuho spali, cvrček si začal znova brúsiť svoje nôžky:

- Cvrk! Cvrk! Cvrk!

A cvrkaniu nebolo konca-kraja.

- Och, muž môj dobrý! Nehnevaj sa, prekutala som všetky kúty, nazrela som do všetkých puklín, ale cvrčka som nenašla.

- Zajtra musíš hľadať lepšie! A teraz dostaneš, čo pes nechce!

Schytil drúk a chcel ženu udrieť.

- Ak udrieš, udriem aj ja teba! - ozvalo sa.

- Povedz to ešte raz! - zrúkol na ňu muž.

- Ja som predsa nič nepovedala, muž môj milený!

Muž sa na chvíľku zháčil. Vo svetlici nebolo nikoho okrem nich dvoch. Vari len ten cvrček neprehovoril ľudským hlasom?

- Och, ty stvorenie božie, čo od nás žiadaš? - opýtala sa tenuškým hlasom žena.

- Nič nežiadam! - odcvrkol cvrček.

- Tak čo tu robíš?

- Strážim poklad!

Pri týchto slovách muž drgol ženu lakťom do rebra, aby mlčala. Ľahol si do postele a sfúkol sviecu. A cvrček znova ako na povel:

- Cvrk! Cvrk! Cvrk!

Nechali ho cvrkať až do úsvitu.

Keď sa rozvidnelo, sedliak nešiel do roboty, ale vzal motyku a začal kopať udupanú hlinu, ktorá bola v izbe namiesto dlážky.

A kopal, kopal a kopal až do večera. Vykopal však iba kamene, črepy a zeminu. Takto prehajdákal celý deň bez akéhokoľvek výsledku a zárobku.

- Cvrček, si veľký klamár! Ak dnes v noci cvrkneš cvrk, motykou ti odtnem krk.

Ľahli si do postele a sfúkli sviečku.

Cvrk! Cvrk! Cvrk!

- Čo sa mechríš, muž môj?

- Mám sto chutí toho cvrčka rozmliaždiť.

- Počkaj chvíľku... Stvorenie božie, čo od nás žiadaš?

- Nežiadam nič!

- Prečo teda každú noc bútoríš?

- Nechajte ma cvrkať celú noc, lebo moje cvrkanie má svoju moc. Ráno odpoviem na vašu zvedavú otázku.

Cvrk! Cvrk! Cvrk! A celú noc precvrkal.

Ráno odišiel sedliak do poľa. Úbohá sedliačka zostala doma sama a triasla sa strachom.

- Och, stvorenie božie, čo odo mňa žiadaš?

- Chyť ma a zjedz! Uvidíš...

Sedliačke sa bridilo zjesť cvrčka. Ale keď jednostaj naliehal:

„Zjedz ma, uvidíš!" dodala si odvahu. Chytila cvrčka za krídelká, vložila ho do úst a rozžula. Div divúci! Veľmi jej zachutil. Keby mala za tanier takých chrumkavých cvrčkov, s rozkošou by ich bola pochrúmala.

Večer sa ukonaný sedliak vrátil z roboty.

- Čo ti povedal ten cvrček?

- Vraj: „Zjedz ma a uvidíš!" Tak som ho zjedla.

- Dobre si urobila, žena moja. Odteraz budeme pokojne spávať.

Ale cvrkanie neprestalo. V noci bolo počuť podchvíľou z brucha úbohej ženy: „Cvrk! Cvrk! Cvrk!" Bolo to dokonca oveľa horšie. Keby sa ho chcel sedliak zbaviť, musel by zabiť vlastnú ženu.

Po deviatich mesiacoch žena porodila krásne dieťa, no len čo sa vygúlilo na svet, neplakalo, ale začalo cvrkať ako cvrček.

- Aké meno mu dáme?

- Nech sa volá Cvrček!

Úbohá mama bola z Cvrčka celá zúfalá. Ustavične skákal z kolísky na posteľ, z postele do kolísky, vyskakoval jej z náručia na plece, z pleca na hlavu a z hlavy na prsia.

- Cvrček, ublížiš si! A mňa to bude bolieť!

A Cvrček: - Cvrk! Cvrk! Cvrk!

Nevedel ešte rozprávať, tak cvrkal.

Keď troška podrástol, bolo s ním čoraz horšie. Za každú maličkosť sa púšťal s deťmi do bitky. Potom vyskočil na strechu domu, ba až na komín, kde ho nikto nemohol dolapiť. Z výšky sa im posmieval:

- Cvrk, cvrk, cvrk!

To bola jeho nôta.

Otec krútil hlavou nad jeho lapajčinami.

- Cvrček, ty nezídeš zo sveta prirodzenou smrťou!

Keď prišli susedky a sťažovali sa na jeho vystrájame, mamička ho prosila:

- Cvrček, Cvrček, netráp svoju mamičku!

- Cvrk, cvrk, cvrk! Nevšímaj si ich, mamička.

Raz Cvrček vyparatil veľkú lapajčinu.

Keď kráľ s kráľovnou a princeznou prechádzali popred ich chalúpku, Cvrček vyskočil na strechu ich hintova:

- Cvrk, cvrk, cvrk! Vidíte ten frk?

Kone sa splašili, vytrhli pohoničovi liace z rúk a rútili sa ozlomkrk. Erdžali, vyhadzovali kopytami. Kráľ, kráľovná i princezná vrieskali a tŕpli od strachu. Cvrček sedel na streche hintova, trepal nožičkami a roztiahnutými krídelkami, strašne sa smial a cvrkal, ako nikdy predtým.

Keď sa mu zažiadalo, odrazil sa od strechy hintova a zletel na zem. Kone a hintov sa zastavili, akoby uťal. Tentoraz však Cvrček nestačil ubziknúť. Drábi, ktorí sledovali na koňoch kráľovský hintov, ho dobehli, lapili, sputnali a vhodili do žalára.

- Och, Cvrček, Cvrček môj, ja som vedela, že zle skončíš!

- Mamička, netrápte sa, to nič nie je. Otec zavrtel hlavou:

- Nevravel som, že nezídeš zo sveta prirodzenou smrťou?

Aby si Cvrček skrátil dlhú chvíľku, aj v žalári cvrkal od večera do rána.

Jeho cela bola priamo pod kráľovskou komnatou a kráľovi šla od jeho cvrkania
hlava puknúť.

- Cvrček, Jeho výsosť ti prikazuje, aby si zaraz prestal cvrkať. Ale drábove slová boli, akoby hrach na stenu hádzal.

- Cvrk, cvrk, cvrk!

Rozzúrený kráľ prikázal:

- Odtrhnite mu hlavu!

Princezná začula, že drábi idú do žalára vykonať jeho rozkaz. Bežala ku kráľovi, kľakla pred ním na kolená a prosila:

- Výsosť, ak Cvrčka zabijete, stihne ma strašné nešťastie!

- Kto ti to povedal, dcérka?

- Srdce mi to hovorí.

- Nech prestane cvrkať a nič sa mu nestane.

- Ja ho presvedčím, aby prestal.

A princezná zašla do žalára.

Drábi už viedli Cvrčka s rukami zviazanými za chrbtom a s páskou na očiach na popravu. Keď princezná pribehla, Cvrček práve kľačal pri nátoni, na ktorom mu mali odseknúť hlavu.

- Kráľ ti dá milosť, Cvrček! Ale musíš pred všetkými sľúbiť, že už nikdy necvrkneš.

- Nemôžem, princezná, nemôžem! Cvrk, cvrk, cvrk!

- Cvrček, miláčik, urob mi po vôli!

Cvrček iba teraz začal cvrkať na plné hrdlo:

Ja som Cvrček, cvrk, cvrk, cvrk,

nebojím sa o svoj krk!

Ak mi kráľ nedá svoju dcéru,

vo dne v noci budem cvrkať: cvrk!

Hoc mi drábi odseknú aj krk!

Čože? On žiada za ženu princeznú? Vari sa zbláznil?

Princezná sa zasmiala a povedala kráľovi:

- Výsosť, Cvrček sa zbláznil! Žiada o moju ruku. Ustavične cvrká:

Ak mi kráľ nedá svoju dcéru,

vo dne v noci budem cvrkať: cvrk!

Hoc mi drábi odseknú aj krk!

Kráľovi však nebolo do smiechu:

- No počkaj, veď ja ti dám kráľovskú dcéru! Odseknite mu hlavu, keď si to tak želá!

Princeznine prosby nahnevaného kráľa neobmäkčili. Drábi znova odviedli sputnaného Cvrčka s rukami za chrbtom a s páskou na očiach na popravisko a prinútili ho, aby si kľakol k nátoňu:

- Cvrček, hotuj sa na smrť!

- Cvrk, cvrk, cvrk! Viem, ide o môj krk!

Kat vzal sekeru a sekol.

Sekera však akoby zázrakom odskočila od Cvrčkovho krku.

Kat i drábi sa strašne vydesili, vzali nohy na plecia a fujazdili s takým fortieľom, že zabudli zatvoriť bránu do paláca.

Cvrček si bleskovo strhol putá a pásku z očí, urobil zopár krokov napravo, urobil zopár krokov naľavo a už sa vznášal vo vzduchu. Potom vyskočil na strechu kráľovského paláca, rovno nad kráľovu komnatu, a zacvrkal:

Cvrk, cvrk, cvrk!

Stačil jeden brk

a sťal by mi krk!

Od jeho figliarskeho cvrlikania kráľovi až v ušiach zaliehalo. Nevedel, čo si počať. Ako sa len zmocniť Cvrčka, ktorý skákal po streche sťa gumená hračka?

V kráľovskom paláci už týždeň nikto nezažmúril oka. Všetkým stŕpali hlavy a motali sa po komnatách ako mátohy.

- Čertovský Cvrček!

Takto to nemohlo trvať večne. Kráľ sa rozhodol, že mu prejde cez rozum.

- Cvrček, dám ti poklad!

- Výsosť, ja mám pokladov viac ako celá kráľovská pokladnica!

- Cvrček, urobím z teba baróna.

- Ja som viac ako barón.

- A kto vlastne si?

- Ja som kráľovič. Kráľ užasol.

- A kde máš kráľovstvo?

- Pod posteľou mojej mamičky.

Kráľ vydal rozkaz, aby drábi zašli do začmudenej svetlice a hľadali pod posteľou, či je to naozaj pravda.

- Výsosť, pod posteľou sme našli košíček s handrami.

- Počul si? - povedal kráľ. -Zle hľadali.

Kráľ poslal tentoraz ministrov, aby hľadali dôkladnejšie.

- Výsosť, pod posteľou je iba pár drevákov.

- Počul si, Cvrček?

- Ministri hľadali zle.

A tak Cvrček cvrkal vo dne v noci na streche kráľovského paláca.

Cvrk! Cvrk! Cvrk!

- Dofrasa aj s Cvrčkom!

Vtom pribehla Cvrčkova matka:

- Cvrček, synček, prestaň, zíď dolu!

Cvrčkov otec vrtel hlavou:

- Cvrček, ty nezídeš zo sveta prirodzenou smrťou!

A odišiel do roboty.

Ministri povedali:

- Výsosť, nedá sa nič robiť. Musíme mu princeznú dať.

Kráľ zvesil hlavu:

- Dcérka moja, musíš sa vydať za Cvrčka.

Cvrček počul, že kráľ je ochotný dať mu princeznú za ženu.

Zacvrkal a mykol plecom:

- Chcel som ju - nedali ste mi ju. Teraz mi ju dávate, ale ja ju už nechcem!

Urobil zopár skokov a stratil sa z dohľadu.

Nato princezná ochorela. Kráľ a kráľovná sa jej vypytovali:

- Dcérka, čo ti je?

- Bolí ma srdce. Ak nedostanem Cvrčka, umriem.

Odvtedy však Cvrčka nikto nevidel. Počuli ho cvrkať raz na jednom mieste, raz na druhom mieste, ale nikto ho nezočil. Iba podľa cvrkania ho spoznali.

Drábi a špehúni brúsili po celej krajine, kričali, vábili, sľubovali, a blázni sa radovali:

- Cvrček, Cvrček, ukáž sa, neskrivíme ti ani vlások!

A z diaľnej diaľavy k nim zavše doľahlo cvrkanie:

- Cvrk, cvrk, cvrk!

Určite cvrká niekde vo vysokých stromoch.

A drábi odišli tajne do lesov. Keď ta prišli, cvrkanie k nim doľahlo zasa z ďalekej roviny.

- Je tam v doline!

A bežali ozlomkrky do doliny. Keď boli v doline, cvrkanie sa ozývalo v hustých lesoch. Drábi a špehúni si už od toľkého behania a lietania ani nohy necítili, mali ich samý pľuzgier.

Princezná vyzerala už ako mátoha. Napokon pozbierala posledne sily a precedila pomedzi zuby:

- Výsosť, ja Cvrčka nájdem! Dovoľte mi, aby som sa vydala sama na cestu.

Najprv zašla do začmudenej svetlice k Cvrčkovým rodičom.

- Dobrá žena, kde je Cvrčkova koruna?

A odrazu počula:

- Cvrk, cvrk, cvrk! Je pod posteľou. Princezná, kopte tam!

A princezná vzala motyku a začala kopať. Ale korunu nie a nie nájsť.

- Cvrček, už som na smrť ukonaná. Ruky mám ako polámané.

- Cvrk, cvrk, cvrk! Princezná, vydržte, kopte ďalej!

Princezná sa pustila znova do kopania. Kopala, kopala, ale koruna sa neukazovala.

- Cvrček, už padám od únavy. Cítim, že omdliem.

- Cvrk, cvrk, cvrk! Princezná, vydržte, kopte ďalej!

Vyčerpaná princezná sa odrazu skrbáľala na vykopanú zem.

- Omdlievam!

A umrela.

Vtedy sa Cvrček zjavil. Keď videl mŕtvu princeznú, dal sa do srdcervúceho cvrkania.

- Och, cvrk! Ach, cvrk! Uch, cvrk! Och, princezná moja! Zlý osud tak chcel? Jaj, cvrk, joj, cvrk, juj, cvrk!

Cvrček vzal do ruky motyku, zaťal ňou dva razy do dlážky a zrazu kráľovská koruna vyskočila spod zeme. A pod ňou bol poklad, o akom sa neprisnilo ani kráľovi. Až oči oslepoval.

- Otecko, mamička, ten poklad patrí vám. Teraz môžete Cvrčka oplakať!

A vystrel sa ako mŕtvy na kopček zeme. Otecko a mamička ho oplakávali.

- Och, náš krásny Cvrček! Synček!

Vtom sa Cvrčkovo telo začalo pomaly scvrkávať.

- Cvrček náš krásny! Synček milovaný!

Ich srdcervúci plač prenikal až na ulicu. A Cvrčkovo telo sa scvrkávalo každým okamihom čoraz väčšmi, až sa celkom scvrklo. Už nevyzeral ako chlapček a očividne sa menil na krásneho čierneho cvrčka, s tenuškými nožičkami a s jemnými krídelkami, ktoré prelestne menili farbu a vrtko lietali.

- Zbohom, mamička! Zbohom, otecko!

Vtom sa cvrček prikrčil a odrazu frnk, ufrngol otvoreným oblokom. Odletel do zelených lesov, kde sa mu vždy tak slobodne žilo.

Cvrček odletel navždy, milé deti!

A naša túžba za ním letí!