Hraškuľa

Hraškuľa (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ, a ten sa priam trhal za poľovačkami. A keďže si chcel navždy zachovať slobodu, prisahal, že sa nikdy neožení.

Ministri mu dovrávali:

- Výsosť, uznajte, ľud potrebuje kráľovnú! Kráľ odpovedal:

- Dobre, o rok ju bude mať. Prešiel rok a ministri znova naliehali:

- Výsosť, pochopte, ľud si žiada kráľovnú! Ale kráľ si húdol svoje:

- Počkajte, o rok sa ožením. Ale ten rok nikdy neprišiel.

Každý deň, len čo svitli ranné zore, kráľ si opásal poľovnícku kapsu, prehodil si pušku cez plece a trielil so psami do polí a lesov.

Ak niekto od kráľa niečo chcel, musel ho zháňať po lesoch.

Ministri vyskakovali spoza dubov a nástojili:

- Výsosť, dajte si povedať, ľud chce kráľovnú!

Aby sa ich zbavil, rozhodol sa, že vyšle vyjednávačov, aby požiadali o ruku španielsku princeznú.

No keď si prišiel po ňu, zistil, že je hrbatá.

- Kde ste dali oči, slepáni? Mám sa oženiť s hrbatou?

- Veď je taká dobrá, taká pobožná! - zdôrazňovali ministri.

- Pobožná, to hej, ale hrbatá! To mi stačí! Už ma neotravujte, lebo vám ukážem, od čoho muchy dochnú!

A vrátil sa na poľovačku do svojich polí, lúk a lesov.

Lenže hrbatá španielska princezná mala krstnú mater čarodejnicu. A tá, keď videla, že princezná plače, lebo ju kráľ nechce, takto ju chlácholila:

- Neplač, krstňa moje! Uvidíš, že kráľ príde a bude ťa na kolenách prosiť, aby si sa zaňho vydala. Neboj sa, ja mu počarím.

Onedlho si vyšiel kráľ znova na poľovačku. Na ceste stretol takú vyziabnutú starenu, že by ju vietor odfúkol.

- Výsosť, želám vám bohatý úlovok!

Keď kráľ videl, že vyziabnutá starena mu želá bohatý úlovok, iba sa uškrnul a neodpovedal.

Toho dňa nezastrelil ani orieška.

Na druhé ráno znova stretol starenu, takú vychudnutú, že by ju vietor odfúkol.

- Výsosť, želám vám bohatý úlovok!

- Počuj, ty striga! - osopil sa na ňu kráľ. - Ak ťa tu ešte raz nájdem, odfúknem ťa, že poletíš, skadiaľ si prišla!

Toho dňa nezastrelil ani škrečka.

Na tretí deň kráľ znova stretol starenu, čo mu zakaždým priniesla iba nešťastie.

- Výsosť, príjemnú poľovačku a bohatý úlovok!

Kráľ sa tak nazlostil, že naskutku privolal drábov a prikázal, aby ju uvrhli do žalára.

Od toho dňa kráľ na poľovačke darmo stláčal kohútik. Dvojhlavňová guľovnica nevystrelila. A zver pred ním utekala a skrývala sa v hlbokých úžľabinách, priepastiach a húštinách. Kráľ neulovil ani králička, ani zajačika, ba ani vrabca, ani čvíkotu. Z húštin však počul mnoho výsmešného kvikotu.

Ale čakalo ho ešte horšie.

Keďže prestal cvičiť, začal tučnieť a stučnel tak nemóresne, že mal brucho ako dvestolitrový súdok masti. A to bolo horšie, ako keby ho boli zbavili každej slasti.

Keď sa prechádzal po kráľovských komnatách, dlážka pod ním kvílila, jajkala a prašťala. Fučal ako kováčsky mech, potil sa cícerkom, až pot kvapkal na dlážku. Podchvíľou musel odpočívať, aby si nepolámal útle nožičky. A jedol už len sušený špenát, aby ďalej netučnel.

Zo svojej tučnoty, ktorej lekári vraveli obezita - on však rozumel: Obesiť ťa! - bol celý zúfalý.

- Musím schudnúť!

Lekári písali recepty, až im navierali mozole na prstoch. A lekárnici posielali každý deň do paláca fľaše s horkými gebuzinami, ktoré mali kráľa vyliečiť.

Ale čím viac ločprdín vyločkal, tým bol tučnejší.

V paláci museli rozšíriť všetky vchody do komnát, aby mohol vychádzať a vchádzať. Onedlho bol taký tučný, že architekti museli podoprieť povaly brvnami a dlážky podvalmi, aby ich Jeho výsosť svojou ťarchou nepreborila.

Úbohý kráľ bol naozaj na pokraji zúfalstva.

- To by tak vyzeralo, aby sa v mojej krajine nenašiel pre mňa účinný liek! - ziapal na mastičkárov.

Ziapal, reval, ručal ako býk, ale darmo. Tučnota je strašné jarmo! Čím viac sirupov vydrúlil, čím viac vodičiek vyzungal, čím viac piluliek schrúmal - a schrúmal ich na kilá - tým väčšmi priberal.

Jedného dňa predstúpila pred kráľa starenka a povedala:

- Výsosť, niekto vám pobosoroval. Prišla som, aby som vás odkliala. Ale mám podmienku! Musíte sa oženiť s mojou dcérkou Hraškuľou, ktorá je maličká ako hráštek.

- Pre mňa za mňa, ožením sa hoci s paradajkou!

Kráľ by sa bol oženil hoci s tekvicou, len aby sa čím skôr zbavil svojho tuku.

- Priveďte mi Hraškuľu, ale hneď! Začnem odtučňovať!

Starena začrela do vrecka na sukni a vytiahla Hraškuľu, ktorá nebola väčšia ako dva palce, ale bola taká krásna a súmerne stavaná, že bolo radosť na ňu pozrieť.

Keď Hraškuľa zazrela obrovské kráľovo brucho, tak sa rozchichotala, že sa nevládala zastaviť. A keď ju starena na dlani ukázala kráľovi, tá figliarka mu vyskočila na pupok a začala sa mu šplhať hore bruchom a potom sa zasa spustila dolu bruchom, akoby sa na kolobežke spúšťala z briežka.

Nožičkami pružnými ako strunky sa odrážala od kráľovho brucha. Kráľa to neznesiteľne šteklilo, chcel ju chytiť, aby ho náhodou neporazilo, ale Hraškuľa sa chytiť nedala a skákala mu po bruchu ako nezbedná blška. Kráľ sa od šteklenia nadhadzoval ako tuleň a kričal:

Prestaň mi robiť na bruchu tie špásy,

veď mi z toho už vstávajú dupkom vlasy!

Ale Hraškuľa ho ďalej dráždila:

Kráľ sa smeje ako pajác!

Jeho brucho je môj palác!

Kráľ sa musel smiať, či chcel, či nechcel. A Hraškuľa mu skákala po bruchu, robila kotrmelce a piruety ako baletka, pričom škodoradostne kričala:

Kráľ sa rehoce ako pajác!

Jeho brušisko je môj palác!

Predstavte si tú hrôzu, čo musel kráľ pretrpieť a s ním celá kráľovská perepúť, keď sa mu napokon Hraškuľa uvelebila v bruchu.

V tom zmätku starena zmizla.

A Hraškuľa zo svojho bruchatého kopca rozkazovala:

- Dajte mi jesť!

A kráľ musel jesť aj za ňu.

- Dajte mi piť!

A kráľ musel piť aj za ňu.

- Dajte mi spať!

A kráľ musel pokojne ležať, aby mohla Hraškuľa spať.

- Výsosť, - osmelil sa napokon jeden z ministrov, - určite vám pobosorovala tá vyziabnutá starena, ktorú ste hodili do žalára. Dajte ju predviesť!

Keď drábi vošli do žalára, starenu nenašli. Určite ubzikla kľúčovou dierkou!

- Čo si len počneme?

A Hraškuľa z kráľovho brucha rozkazovala:

- Dajte mi jesť! Dajte mi piť!

Ľud medzitým začal hundrať na vysoké dane. Veď zasýtiť kráľovo brucho, ktoré sa každým dňom rozrastalo ako nafukovací balón, nebolo ľahké. A všetko bolo treba hneď zaplatiť.

Kráľ konečne vydal rozkaz:

- Kto ma zbaví Hraškule, tomu nasypem toľko zlata, koľko sám vazi!

Hlásnici darmo obchádzali celú krajinu. A ako Hraškuľa rástla - hoci rástla veľmi pomaly-kráľovo brucho sa čoraz väčšmi nadúvalo a hrozilo, že každú chvíľu pukne a vybúši.

Kráľ Hraškuľu prosil:

- Hraškuľa, vylez mi z brucha, urobím ťa kráľovnou!

- Výsosť, ja sa tu mám výborne. Dajte mi piť!

Keby sa nebál bolesti, rozpáral by si brucho vlastnými rukami.

A ľud, ktorý musel platiť čoraz väčšie dane, sa búril:

Bruchatý krát

žerie ako znachor.

Všetko už pohltal

ten jeho bachor!

Ľudia si mysleli, že kráľ našiel v ustavičnom napchávaní najväčšiu slasť. Ale on trpel, lebo vo všetkom rozkazovala Hraškuľa, ktorá si vždy presadila svoju vôľu.

Konečne nadišiel deň, keď sa zjavila starena.

- Och, ty stará ničomníčka! Zbav ma Hraškule, inak ti beda!

- Výsosť, práve preto som prišla aj so svojimi doktormi.

Akí to boh doktori? Dva vtáky väčšie ako moriaky a mali oceľové a na lakeť dlhé zobáky.

- Výsosť, - povedala starena, - musíte zájsť na pažiť a ľahnúť si hore bruchom.

Kráľ bol už taký tučný, že sa nevládal pohnúť z miesta. Preto prikázal:

- Gúľajte ma!

A ľudia začali kráľa gúľať dolu schodmi, potom po kamenistých cestách.

Na pažiti položili kráľa hore bruchom. Jeden vták mu ďobol zobákom do brucha. A čo sa stalo? Z brucha mu vyrazil kosier vína, ktoré kráľ za dlhé roky povypíjal. Ľudia si natočili sudy, súdky, naplnili krčahy, džbánky, fľašky a poháre. Vlastne na taký príval vína ani nenašli dosť nádob. Vyzeralo to ako na oberačkovej slávnosti. Všetci sa opili a tackali ako mátohy.

Kráľovo brucho troška spľaslo.

Vtedy mu ďobol do brucha druhý vták. A čo sa stalo? Z kráľovho brucha sa vyvalili všetky dobroty, ktoré kráľ pojedol za dlhé roky: makaróny aj s parmezánom, jaternice aj s drievkami, pečené kurence, moriaky aj s knedľami a orechmi, husi s lokšami a červenou dusenou kapustou, bifteky, ovocie aj so stopkami a zrniečkami, torty, slovom, všetky dobroty od výmyslu sveta. Ľudia nevedeli, kam to všetko popratať. Jedli do puknutia brucha, akoby bol vypukol posledný fašiang.

Kráľovi brucho o byľku spľaslo, ale zostalo mu v ňom ešte všetko maslo.

- Hraškuľa-Jaškuľa, - povedal konečne kráľ, - vylez z môjho brucha, urobím ťa kráľovnou!

Hraškuľa vystrčila hlavu z rozďaveného brucha a povedala:

Kuku, kuku, kukuku,

strč si ruku do krku.

Čo mu ostávalo? Oženil sa s Hraškuľou, s tou na dva palce vysokou osôbkou, skôr hračkou ako ženou. A bol zasa slobodný a mohol znova chodiť na poľovačku.

Hraškuľa plakávala:

Ja biedna stvora, veď som sa dostala.

Som kráľovná dvora, ale bez kráľa!

Hraškuline lamentácie trhali kráľovi uši. Zašiel k strige a povedal:

- Čo mám robiť, aby som sa Hraškule zbavil?

- Výsosť, - povedala striga:

Vylúskať, posoliť,

kaše z nej navariť!

Zjesť na dva glgy,

vykrútiť jej grgy!

Kráľ na to však nemal chuť. Bridila sa mu. Keď sa vrátil domov, povedal:

- Zajtra ťa vezmem na poľovačku, tam sa zabavíš!

Chcel ju odviesť hlboko do lesa, kde nechodili nijaké kolesá. Ale Hraškuľa mu odsekla:

Ošklbať ako hus,

upiecť z nej stehna kus!

Zjesť na dva glgy,

vykrútiť jej grgy!

- Výsosť, za takú zábavu ďakujem! A do lesa nepôjdem!



Som biedna stvora, čo strelila capa!

Som kráľovná dvora, lenže bez chlapa!

Kráľ zostal ako obarený.

- Ako môže vedieť, čo som mal za lubom? Kráľ sa vrátil k strige a všetko jej vyrozprával:

- Výsosť, dám vám radu. Keď Hraškuľa zaspí, odstrihnite jej vrkoč a prineste mi ho!

Lenže v ten večer Hraškuľa nie a nie zaspať.

- Hraškuľa, poď už spať, ráno musíme skoro vstať!

- Neskoršie, výsosť. Ešte nie som ospanlivá.

Kráľ čakal a čakal, ale naveľa zaspal prvý. Keď ráno vstal, zistil, že Hraškuľa je už na nohách.

- Hraškuľa, ty si dnes nespala?

- Kto je bdelý, zostane celý!

Som biedna stvora, čo sa dostala!

Som kráľovná dvora, ale bez kráľa!

Kráľ sa zatváril, akoby mu uleteli včely.

- Ako len mohla vedieť, čo mám za lubom?

Vrátil sa k strige a všetko jej vyrozprával.

- Výsosť, pozvite si kráľa Havrana. Len čo ju uvidí, zhltne ju na jeden raz!

Priletel kráľ Havran:

- Krá! Krá! Krá!

Len čo zazrel Hraškuľu vysokú na piaď, zhltol ju na jeden raz.

- Stokrát ďakujem, kráľ Havran! Teraz môžete odkrákať domov.

- Krá, krá, krá! Kým odkrákam, musím ti vydriapať oči!

A dvakrát ďobol a vyďobol kráľovi oči.

Úbohý kráľ plakal krv:

- Hraškuľa je mŕtva a ja slepý! Och, Hraškuľa moja, iba teraz som plný nepokoja!

Po krátkom čase sa znova zjavila starena. Bola to čarodejná víla španielskej princeznej.

-Výsosť, nebuďte smutný. Hraškuľa žije a vaše oči sú na bezpečnom mieste. Sú v hrbe španielskej princeznej.

Kráľ sa poslepiačky dovliekol až do španielskeho kráľovského paláca a začal tam ľútostivo nariekať:

- Princezná, vráťte mi moje oči! Princezná z obloka odpovedala:

- Už ste zabudli, čo ste povedali?

- Čo som povedal, princezná?

- Kde ste dali oči? Mám sa oženiť s hrbatou?

- Odpusťte, princezná! Vráťte mi moje oči!

Princezná z obloka odpovedala:

Vylúskať, posoliť,

polievky navariť!

Vychlípať na dva glgy,

vykrútiť jej grgy!

Vtedy kráľ pochopil, že španielska princezná a Hraškuľa je tá istá bytosť. A začal mocne kričať:

- Ach, princezná! Ach, Hraškuľa moja! Vráťte mi moje oči! Túžim po vás, div že mi srdce nevyskočí.

Vtedy princezná zišla k bráne a povedala:

- Tu sú vaše oči!

Kráľ na ňu vydesene pozrel. Princezná už nebola hrbatá, podobala sa presne Hraškuli, ibaže mala ľudské rozmery.

Princezná vzala kráľa na milosť, lebo ju prešla všetka zlosť. Dokonca sa zaňho vydala. A kráľ ju po celý život nazýval krásnou a múdrou Hraškuľou.

Kráľ sa zaľúbil do Hraškuľky,

lebo vyzerala ako zo škatuľky!