Žabúrik, ukáž pazúrik

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 117 slov
Počet zobrazení: 1 007
Tlačení: 150
Uložení: 159
Žabúrik, ukáž pazúrik (Rozprávka)
Bol raz jeden chudobný otec, a ten mal sedmoro detí, a tie boli také hladné, že by boh aj jeho zjedli, keby si nebol dával dobrý pozor.

Najstaršie malo desať rokov, najmladšie dva.

Raz večer ich otec zhromaždil okolo seba a povedal:

- Žabence moje milé, už dva dni sme nemali v ústach ani muchu. Som taký zúfalý, že neviem, kam skloniť hlavu. Viete, čo som vymyslel? Zajtra si vypožičiam somárika od nášho suseda Komárika, vyložím vás na košinu a pôjdem vás predať. Ktovie, možno sa vám pošťastí.

Deti sa náramne rozrumádzgali. Nechceli, aby ich otec predal. Iba najmladšie, dvojročné, nevrieskalo.

- Žabúrik, prečo aj ty nerumádzgaš? - opýtal sa otecko, ktorý svojho najmladšieho takto prezýval, lebo bol odjakživa maličký ako žabička rosnička.

- Ja som spokojný, - odpovedal synček.

A ráno vzal bedár Žabúrika a ponevieral sa s ním po trhu.

- Kto si kúpi Žabúrika? Kto si kúpi Žabúrika?

Ale nikto nechcel takého šušniarika.

Vtom sa vyklonila z obloka princezná.

- Človiečik, čo to predávate a nemôžete predať?

- Ale, tohto drobčeka, ak by ho dakto chcel.

Princezná sa mu lepšie prizrela, uškrnula sa a zabuchla oblok.

- To je slušnosť! - rozhorčoval sa bedár a začal znova ponúkať svoj živý tovar:



Vybrať, vybrať a nebabrať!

Keď sa budem pakovať,

vy budete banovať!

Vybrať, vybrať a nebabrať!



Darmo vyvolával, nikto nechcel takého šušniarika.

Bedár si netrúfal vrátiť sa domov, kde ho čakalo toľko hladných krkov.

Žabúrik mu medzitým zaspal na chrbte.

V zúfalstve vhupla bedárovi do hlavy mrzká myšlienka.

- Čo keby som Žabúrika radšej skántril? Nemusel by umrieť hladom. Možno by bolo najlepšie, keby som všetkých dakde utarmonil.

Bol už večer a tma sa stlala nad mestom, keď vošiel do jaskyne, kde ho nikto nemohol vidieť. Spiaceho Žabúrika položil na zem a ešte pred smrťou ho chcel oplakať:

- Ach, Žabúrik môj maličký, ty nevidíš moje slzičky!

Žabúrik nevidel otcove slzy, lebo tuho spal.

- Musím ťa zniesť zo sveta vlastnými rukami! Ach, ty môj Žabúrik!

Žabúrik ticho pochrapkával.

- Už nikdy ťa neuvidím!

Chrap, chrap, chrap, Žabúrik spal ako chlap.

- Ach, srdiečko moje nevinné!

Chrap, chrap, chrap, Žabúrik nie je zdrap!

- Kde je tá stará striga, čo ti prisúdila taký krutý osud? Prečo ťa musím zniesť zo sveta vlastnými rukami? Ach, ja úbožiak.

Bedár tak horekoval, že by bol aj skaly obmäkčil.

- Čo sa stalo? Prečo tak nariekaš?

Bedár sa obrátil. Pred vchodom do jaskyne sedela starena s bakuľou v ruke.

- Čo sa stalo? Mám sedmoro detí a všetci umierame hladom. Aby som sa nemusel dívať, ako mi deti umierajú, musím ich skántriť, a tento bude prvý!

- Ako sa volá?

- Jožúrik, ale my mu vravíme Žabúrik.

Starena sa dotkla chlapčeka paličkou a v tej chvíli sa premenil na žabku, ktorá hneď veselo poskakovala.

Úbohý otec sa strašne zľakol.

- Nič sa ty neľakaj, - povedala starena. - Odhrň tam naboku lístie, nájdeš chlieb a syr. Dnes večer sa všetci dosýta najete. A zajtra napoludnie ma čakaj pred kráľovským oblokom. Tam ťa čaká šťastie, o akom sa ti ani neprisnilo!

Keď deti videli, že otec sa vrátil domov bez bračeka, začali naťahovať gajdy a spustili strašnú muziku.

- Nerevte, hladné krky! Tu máte chlieb a syr!

- A kde je Žabúrik?

- Umrel.

Povedal to preto, aby doňho zbytočne nedobiedzali.

Na druhý deň, byľku skôr, ako sa dohodol so starenou, vytratil sa tajne z domu a postavil sa pod oblok kráľovského paláca. Čakal, čakal, ale starena neprichádzala. V otvorenom obloku sa však česala kráľova dcéra. Spoznala ho a zvysoka sa ho opýtala:

- Človiečik, a toho Žabúrika ste už predali?

Kým stihol princeznej odpovedať, zjavila sa starena a za ňou sa tiahol strapec ľudí. Vytvorili okolo nej kruh a starena povedala:

- Žabúrik, ukáž pazúrik!

Žabúrik dvihol nožičku a vystrel pazúrik. Ľudia okolo stareny veselo opakovali:

„Žabúrik, ukáž pazúrik!" Taký zázrak nikdy nevideli. A každý dal Žabúrikovi halierik.

Princezná zavolala starenu pod oblok. Aj ona chcela vidieť ten zázrak.

- Žabúrik, ukáž pazúrik!

Bola ako očarená. A hneď odbehla ku kráľovi.

- Otecko, ak ma máš rád, kúp mi Žabúrika!

- Čo si s ním počneš, dcérka moja?

- Chcem ho mať v svojej komnate, chcem sa s ním hrať! Kráľ súhlasil.

- Dobrá žena, koľko chcete za Žabúrika?

- Výsosť, nepredám ho, ani keby ste ho vyvážili čistým zlatom! Stojí toľko, koľko stojí!

- Vy sa mi posmievate, starena akási!

- Neposmievam. Zajtra bude hoden dvojnásobok. Žabúrik, ukáž pazúrik!

A Žabúrik dvihol nôžku a ukázal pazúrik. Ostatní veselo kričali: „Žabúrik, ukáž pazúrik!" Taký zázrak jakživ nevideli.

- Vidíš? - povedal kráľ princeznej. - Tú starenu si tu necháme. Princezná sa nezdržala a zvolala:

- Žabúrik, ukáž pazúrik!

Žabúrik vyskočil, pekne sa princeznej poklonil a vystrel pazúrik.

Kráľ mal rád svoju dcérku, a preto jej Žabúrika kúpil.

Žabúrika položili na jednu misku váhy a štipku zlata na druhú misku. Ale váha sa ani nepohla. Je možné, aby Žabúrik toľko vážil? Naložili misku plnú zlata, ale ani potom sa nič nepohlo. Princezná a kráľovná si strhli zlaté náušnice, prstene, náramky a náhrdelníky a položili ich na misku. Nič! Kráľ si odpásal opasok, ktorý bol celý zo zlata, a priložil ho na misku. Nič!

- Aj kráľovskú korunu! Bol by v tom čert...

Vtedy sa vahadlo pohlo a zostalo stáť v rovnovážnej polohe. Starena vzala misku, všetko zlato si vysypala do zásterky a odišla.

Bedárovi, ktorý ju čakal predo dvermi, naplnila vrecká.

- A teraz počúvaj! So zlatom nalož podľa ľubovôle, ale ak predáš alebo stratíš kráľovskú korunu, beda ti!

Princezná sa hrala celý deň so Žabúrikom:

- Žabúrik, ukáž pazúrik!

To vám bola krása! Nosila ho stále na dlani, všade si ho brala so sebou. Pri stole musel Žabúrik jesť s ňou z jednej misky.

- Mazna, kedy už dostaneš rozum? - kričala na ňu kráľovná.

Ale bola to jej jediná dcéra, preto trpela všetky jej vrtochy.

Prišiel čas a princezná musela pomýšľať na vydaj. O ruku ju požiadal portugalský kráľ. Kráľ a kráľovná boli veľmi šťastní, že konečne dostanú dcéru pod čepiec. Ale princezná kráľa odmietla a povedala:

- Nie, ja chcem Žabúrika. A o portugalskom kráľovi nechcela ani počuť.

- Alebo Žabúrika, alebo nikoho!

- Ja ti dám Žabúrika, ty žaba neposlušná! - rozzúril sa kráľ.

Chytil Žabúrika za nožičku a chcel ho šmariť o zem. Vtom vletel do komnaty obrovský orol, vytrhol Žabúrika kráľovi z rúk a fujác, odletel s ním.

Princezná plakala vo dne v noci. Nemohli ju utíšiť. A celý kráľovský dvor smútil s ňou.

U Žabúrikovcov sa však ustavične veselili a hodovali. Rozhadzovali tak, že si to ani predstaviť neviete. Polovica dediny sa zabávala s nimi a peniaze rozhadzovali plnými priehrštiami. Ale prišiel deň, keď už v dome nebolo suchej kôrky.

- Otecko predajme kráľovskú korunu!

- Kráľovskej koruny sa nesmieme ani dotknúť!

- Vari máme zhynúť hladom? Predajme ju!

- Kráľovskej koruny sa nesmieme ani dotknúť!

Bedár sa znova vrátil do jaskyne a s plačom volal na hluché skaly:

- Starenka, starenka, kde si?

- Čo kričíš? Stalo sa niečo?

- Starenka moja, peniažky sa nám rozkotúľali a moje deti chcú predať kráľovskú korunu! Ale ja som im to nedovolil.

- Odhrň tamto lístie. Nájdeš chlieb a syr. Dnes večer sa najete do sýtosti. A zajtra napoludnie ma čakaj pod oblokom kráľovského paláca. Čaká ťa tam šťastie, o akom sa ti ani neprisnilo.

Doma ho čakal hrozný pohľad. Pätoro detí ležalo mŕtvych na zemi v kaluži krvi. Jedno ešte dýchalo:

- Ach, otecko! Priletel strašný orol a zabúchal zobákom na oblok. „Deti, ukážte mi kráľovskú korunu!" „Otecko ju zatvoril na zámku." „Kde ju zatvoril?" „Tuto do truhlice." Orol začal ďobať zobákom do truhlice, a keď sme mu v tom bránili, všetkých nás na smrť doďobal.

Dieťa dopovedalo a posledný raz vydýchlo.

Bedárovi vstávali od hrôzy vlasy. Deti sú mŕtve a kráľovská koruna skapala!

Na druhý deň zašiel za starenkou a všetko jej vyrozprával.

- Neklesaj na mysli! - povedala.

Princezná sa zatiaľ zmietala medzi životom a smrťou. Lekári nevedeli, aké lieky jej predpísať.

- Výsosť, - poradili napokon kráľovi, - musíme vyhľadať Žabúrika a princezná sa vystrábi.

Kráľ bol zúfalý a kráľovná si išla oči vyplakať.

- Skadiaľ máme vypriasť toho prekliateho Žabúrika? Orol ho už istotne skántril.

Vtom sa zjavila starena:

- Výsosť, Žabúrika môžem nájsť iba ja. Vyslobodiť ho však musíte vy, ale na to potrebujete veľkú odvahu.

- Pre jedinú dcéru sa dám hoci roztrhať na kusy! - odpovedal kráľ.

- Vezmite si diamantový nôž, najkrajšieho býka z čriedy, dvoj kilometrový povraz a poďte so mnou.

Kráľ vzal diamantový nôž, najkrajšieho býka z čriedy, dvojkilometrový povraz a odišiel so starenou. Nikto nesmel vedieť, kam vedú ich kroky.

Kráčali dva dni a dve noci, až na tretí deň za súmraku dorazili na šíru rovinu. Uprostred roviny stála zakliata veža bez brány a bez oblokov, vysoká dva kilometre a dva metre.

-Žabúrik je tamhore, - povedala starena. - Tie vtáky, čo ustavične krúžia okolo veže, sú Žabúrikovi žalárnici. Treba sa k nim vyšplhať.

- Ale ako?

- Výsosť, najprv musíte zaklať býka a potom uvidíme. Kráľ teda zaklal býka.

- Teraz ho oderte z kože.

Keď to kráľ vykonal, prikazovala ďalej:

- Teraz kožu prevráťte a ja vás do nej zašijem. Potom zletia tie vtáky a vynesú vás tamhore. V noci prerežete kožu diamantovým nožom a ráno, keď orol a vtáky odletia, priviažete povraz na vrchol veže. Vezmete Žabúrika a kráľovskú korunu, nôž si dáte medzi zuby a spustíte sa na zem.

Kráľ zaváhal:

- A čo ak sa povraz pretrhne?

- Ak budete držať nôž pevne v zuboch, nepretrhne sa.

Z lásky k dcérke sa dal kráľ zašiť do býčej kože. Vzápätí zleteli vtáky a horko-ťažko ju v zobákoch vyniesli na vežu.

V noci kráľ rozrezal diamantovým nožom býčiu kožu a ukryl sa v kúte komôrky. Ráno vyčkal, kým orol a vtáky odletia na poľovačku, priviazal povraz o vrchol veže, vzal Žabúrika a kráľovskú korunu a začal sa po povraze spúšťať na zem.

A čo nôž? Na nôž celkom zabudol!

Len čo sa skĺzol niekoľko metrov dolu povrazom, povraz sa začal trhať.

- Dávaj pozor! Nezadieraj tým nožom do mňa, lebo sa roztrhnem! - kričal povraz.

Kráľ stisol nôž pevnejšie v zuboch a kĺzal sa ďalej.

- Dávaj pozor! Kĺž sa ľahšie, lebo sa zapálim. Nalej na mňa vody, lebo vzbĺknem! - kričal povraz.

Čo robiť? Kráľ si prehryzol na ruke žilu a pokropil krvou povraz, aby sa nepretrhol.

O chvíľu sa ozval povraz znova:

- Pomoc! Pomoc! Roztrhnem sa! Daj mi vody!

Kráľ si prehryzol žilu na druhej ruke a krvou zahasil tlejúci povraz, aby sa nepretrhol. Medzitým sa spúšťal na zem.

Ale povraz sa znova ozval:

- Jaj, ratuj ma! Pretrhnem sa! Daj mi vody!

- Pre mňa za mňa, pretrhni sa! Aj tak som už na konci povrazu. Musím sa pustiť, lebo povraz je o dva metre kratší!

Povraz sa pretrhol, ale na tom už nezáležalo. Kráľ vyviazol len s niekoľkými odreninami. Na rany po prehryznutých žilách priložila starena kráľovi skorocel a kráľ vyzdravel.

Keď princezná zazrela Žabúrika, cítila sa ako znovuzrodená.

- Žabúrik, ukáž pazúrik!

A Žabúrik jej ukázal pazúrik.

A kráľ chcel vystrojiť na mieste svadbu, aby bola princezná čím skôr na poriadku. Ale starena mu povedala:

- Treba počkať mesiac. Medzitým pripravte kotol s vriacim olejom.

- Načo potrebujeme kotol s vriacim olejom?

- Dajte sa prekvapiť, výsosť, - povedala starena.

Na druhý deň vrel olej v kotle. Prišla starena a za ňou bedár s vozom, na ktorom ležali mŕtvoly jeho šiestich detí.

- Princezná, - povedala starena, - chcete sa vydať za Žabúrika?

Ak ho chcete dostať za muža, musíte ho chytiť za pazúrik a ponoriť do vriaceho oleja.

Princezná zaváhala, lebo Žabúrika ľúbila.

- Ponor ma, neboj sa! - povedal Žabúrik.

Vtedy ho princezná ponorila do vriaceho oleja. Raz, dva razy. Pri
treťom ponorení jej vykĺzol z ruky a padol na dno kotla. Princezná omdlela.

Kráľ chcel starenu zabiť. Ale ona v náhlivosti začala brať mŕtvolky z voza a hádzať ich do oleja, pričom miešala olej palicou ako varechou a spievala:



Zázračná tekutina,

vydaj najstaršieho syna!



A naozaj, z oleja vyskočil najstarší syn živý a zdravý!



Zázračná tekutina,

vydaj nám mladšieho syna!



Zamiešala palicou ako varechou a vtom vyskočil druhý syn živý a zdravý!

A tak povyskakovali živí a zdraví všetci bračekovia.



Zázračná tekutinka,

teraz vydaj najmladšieho synka!



Pomiešala palicou ako varechou tak mocne, že sa preborilo dno kotla. Žabúrik sa vynoril nad hladinu, ale nevyskočil.

Princezná ho ešte včas zazrela, priskočila ku kotlu a chcela ho vytiahnuť, ale starena jej zadržala ruku.

- Chcete sa popáliť, princezná? Chytro povedzte zaklínadlo!

- Žabúrik, ukáž pazúrik! - zvolala princezná.

Žabúrik ukázal pazúrik... A tu sa vynoril z oleja krásny mládenec, ktorý žiaril ako slnečný lúč!

Princezná v ňom spoznala chlapčeka, ktorého jej chcel kedysi bedár predať. Prosila ho o odpustenie, že mu vtedy zabuchla oblok pred nosom. Bedár a Žabúrik jej všetko už dávno odpustili.

A hneď sa slávila svadba. Žabúrik si konečne položil na hlavu kráľovskú korunu a vyzeral ako krásny fičúrik... A potom sa stalo ešte veľa vecí...



Rozprávkar, ten všetko nepovie,

komu sa nepáči, nech to dopovie!
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#hluchá mucha #Dostat sa pod cepiec #nad mestom


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017