Starenka a starček

Starenka a starček (Rozprávka)

Boli raz starenka a starček, muž so ženou, a boli veľmi chudobní. Nevládali už pracovať a s hrôzou mysleli na deň, keď dojedia posledné omrvinky zásob, ktoré si celý život s veľkým odriekaním odkladali na posledné dni.

Od mladosti sa veľmi ľúbili, žili vždy v láske a svornosti a uspokojili sa s tým, čo si zarobili vlastnými rukami. Nikomu nezávideli a neželali si nič, čo by presahovalo ich skromný ľudský údel. Tak aj ostarli.

A tak medzi odriekaním a trápením si s bolesťou spomínali na krásne časy mladosti. A keď si uvedomili, akí boli a akí sú teraz v starobe, takmer sa nepoznávali. Zhrbení, šediví, vráskaví, bezzubí, s ubolenými nohami sedávali na slniečku na prahu dverí a dlhé hodiny sa dívali na hrajúce sa deti.

– Spomínaš si, žena moja?

– Spomínaš si, muž môj?

A prikyvovali zvesenými hlavami.

V zime sa ukladali zavčasu na spánok. Aspoň v posteli im bolo teplučko. Ale aj tam, keď nemohli zaspať, začínali:

– Pamätáš sa, žena moja?

– Pamätáš sa, muž môj?

Bol sychravý december, husto snežilo a štipľavá zima sa pchala do chalúpky tak nespratne, že ani v posteli sa nemohli ohriať. Odrazu počuli, ako dakto úpenlivo narieka a búcha na dvere.

– Dobrí ľudia, prichýľte ma aspoň na jednu noc! Nedajte mi zamrznúť na ulici!

– Otvoríme, starký? – pýtala sa žena.

– Otvorme, starká, – povedal starký.

Do izby vošla starenka zaviata snehom, premrznutá do kosti a zastriekaná pľušťou.

– Kto ste? A kam máte namierené?

– Som Šťastie. Chodím svetom.

– Šťastie? V takých handrách? V takých škarbaliach?

– Nechcem, aby ma ľudia spoznali.

Starenka a starček pocítili v srdci teplo. Stiahli sa na peľasť postele a Šťastie si posadili medzi seba, aby mu bolo dobre. Možno sa im za to odvďačí.

Ráno už pred úsvitom bola starenka na nohách.

– Nič si odo mňa neželáte?

Starček a starenka na seba v rozpakoch pozreli.

– Čo by sme si mohli želať? Bohatstvo? Nevedeli by sme ho využiť! Pocty? Čo by sme si s nimi počali? Zdravie? Hoci sme už jednou nohou v hrobe, druhou sa ešte držíme hore koncom. Sami nevieme, čo by sme si mohli želať.

– Mladosť! – povedala odrazu starká.

– Keď je človek mladý, iné nepotrebuje, – dodal starký.

– Nič iné? – opýtalo sa Šťastie.

– Nič iné.

– Tak tu máte mladosť! – povedalo Šťastie a podalo im fľaštičku s dvoma kvapôčkami.

– Napite sa a uvidíte!

Starček a starenka chceli otvoriť dvere, aby mohlo Šťastie vyjsť. No keď sa obrátili, už bolo niekde za horami za dolami.

– Šťastnú cestu!

– A šťastný návrat!

Muž a žena si šúchali od spokojnosti dlane.

– Teraz sa napijeme.

– Sú tam však iba dve kvapky. Pozri, starká, jedna pre mňa, druhá pre teba.

– Ja sa napijem prvá.

– Nie, ja sa napijem prvý! A začali sa škriepiť.

– Ty mi neveríš, muž môj?

– Ty mi neveríš, žena moja?

– Vždy som ťa mala rada. Koľko obetí som kvôli tebe podstúpila! Vari si už na všetko zabudol?

– Ja som ťa azda nemal rád? Už si zabudla? Som muž, musím sa napiť prvý.

– Som žena, a ženy majú prednosť!

– Vieš čo? Rozdeľme si kvapky.

– Rozdeľme. To bude najlepšie.

Rozdelili si kvapky a napili sa. Ale škriepiť sa neprestali.

– Ja nič necítim. Možno si odpil z mojej kvapky!

– Ani ja nič necítim. Možno si z nás tá starenka urobila dobrý deň.

– Som ospanlivá, poďme spať.

– Máš pravdu, aspoň sa prestaneme prekárať.

A dosť namosúrení sa uložili na spánok.

– Pomkni sa troška! Som až na peľasti!

– Pomkni sa ty, lebo spadnem z postele!

Žena drgla do muža a muž drgol do ženy. Posteľ zavŕzgala, div že sa neroztriasla. Ani nevedeli, akí sú znova silní. Kvapky vykonali svoje. Keď sa naveľa utíšili, čakali...

Len čo ráno vstali z postele, zistili, že sa z nich stali deti. A vonkoncom sa nepoznávali.

– Kto si? Čo robíš v mojej posteli?

– Ja som doma. A kto si ty?

– Na tom predsa nezáleží. Hrajme sa na otecka a na mamičku!

– Áno, hrajme sa na otecka a na mamičku! A začali skákať po posteli a robili kotrmelce.

O chvíľku otvorili dvere a vybehli na ulicu.

– Kam trieliš?

– Predsa tam.

– A ja zase tam.

Obrátili sa k sebe chrbtom a každý bez pozdravu odbehol za svojimi hrami.

Chlapec stretol pána.

– Chceš ísť ku mne za sluhu, chlapče?

– A čo budem robiť?

– Česať kone a vodiť ich k napájadlu.

Raz ráno, keď vyvádzal koňa, zazrel pred stajňou dievča, s ktorým sa kedysi hral na otecka a na mamičku a robil na posteli kotrmelce.

– Och, to si ty?

– To som ja.

– A čo tu robíš?

– Slúžim u jednej panej.

– A si tam spokojná?

– Čo narobím? Oflinkuje ma za každú maličkosť.

– Aj mňa čeľadník večne okrikuje a bije za každú hlúposť. Ale k napájadlu sa nosím na koni!

– Aj ja sa vozím s paňou na koči, ak treba previezť dieťa.

– Keď vyrastiem, nedám sa biť!

– A ja tobôž nie!

Vtom už pani volala z obloka a čeľadník kričal zo stajne.

– Darebáčka!

– Darebák!

A oflinky a krik vychádzali z obloka. A zauchá a rev bolo počuť zo stajne.

O niekoľko dní chlapec našiel pred stajňou dievča celé uplakané.

– Kto ti ublížil?

– Pani ma vyhnala.

– Aj ja som na dlažbe. Poďme spolu!

– Kam?

– Kam nás nohy ponesú.

Tak vykročili a kráčali, až ich tma zastihla v hlbokom lese. Bolo tam ako v rohu a nevedeli nájsť cestu. Od strachu začali žalostne nariekať:

– Ach, mamička moja, čo si len počneme?

– Prečo plačete, deti?

– Starenka, pomôžte nám, zišli sme z cesty.

– Nepoznáte ma?

– Nikdy sme vás nevideli.

– Ja som predsa Šťastie. Čo si želáte? Žiadajte a dostanete to.

Deti sa v rozpakoch poradili.

– Čo si môžeme želať? Bohatstvo? Prvý, čo by nás stretol, by nás okradol, lebo sa nevieme brániť. Keby sme mohli čím skôr podrásť a mať trošku peňazí, aby sme nemuseli slúžiť iným!

– Nič viac?

– Nič viac.

– Tu máte! Zjedzte tieto dva koláče a potom rozlúsknite tieto dva orechy. Uvidíte!

A starenka zmizla.

Deti zjedli s chuťou koláče a tuho zaspali. Keď sa ráno prebudili, zistili, že majú o dobrých dvadsať rokov viac. Ale znova sa nepoznali.

– Kto ste, slečna? A čo tu porábate?

– Som drevorubačka, rúbem drevo. A vy?

– Ja som uhliar, pálim uhlie.

– Mám orech a v tom orechu je šťastie.

– Aj ja mám orech.

Rozlúskli škrupinu a z orecha vypadli dve novučičké zlaté mince, akoby práve vyšli z mincovne.

– To je moje veno.

– A to je zas moje.

Dievčina a mládenec sa vzali a pracovali od svitu do mrku. Ona rúbala drevo a on pálil drevené uhlie. Ale bol to tvrdý chlebík. No jednako si spoločne usporili hŕbočku.

– Zíde sa nám na staré kolená.

Často si však ťažkali:

– Ten náš život by bolo najlepšie hodiť psovi!

A každý večer zratúvali ťažko zarobené halieriky. Bolo ich dosť, nie však toľko, aby im vydržali do smrti.

– Keď budeme starí, odpočinieme si.

– Na to máme ešte dosť času, muž môj!

Raz v noci začuli čudný šuchot okolo svojej chalúpky a podozrivé hlasy vraveli: – Ty z tamtej strany, ja z tejto strany. Ty rozbiješ oblok, ja vylomím dvere.

– Och, bože, veď sú to zlodeji! Muž a žena cítili, ako im v žilách tuhne krv.

Jeden vyrazil z čapov dvere, druhý rozbil oblok.

– Ak sa pohnete, budete naskutku mŕtvi! Peniaze alebo život!

Boli viac mŕtvi ako živí v strachu pred bradatými tvárami a chlpatými paprčami, ktoré im držali dýky na hrdlách:

– Kde máte skryté peniaze?

– Tam sú.

Zlodeji pobrali všetko do posledného halienka a ufujazdili pod príkrovom tmavej noci.

Keď svitlo ráno, muž a žena nemali už chuť ani silu ďalej pracovať. Chodili po lese a plakali.

– Och, my úbožiaci! Čoho sa teraz chytíme?

– Čo je vám, dobrí ľudkovia? Prečo plačete?

– Ach, starenka! V noci prišli zlodeji a všetko do haliera nám pobrali!

– Nepoznáte ma? Ja som predsa Šťastie! Žiadajte si, čo chcete, dostanete to.

– Čo si máme žiadať? Pokojnú starobu, aspoň trošku tej poživne a strechu nad hlavou do konca života.

– Nič viac?

– Nič viac.

– Tu máte! Zjedzte tieto dve hruštičky a uvidíte. A v tejto kapsičke vždy nájdete toľko peňazí, že vám vystačia do smrti. Čím viac utratíte, tým viac nájdete.

Kým sa stihli poďakovať, starenka zmizla.

Muž a žena zjedli svoju hruštičku a tvrdo zaspali. Keď sa zobudili, boli z nich dvaja starčekovia s hlavami šedivými ako holúbky, na tvári samá vráska, bezzubí, ťahali za sebou nohy ťažké ako cent. A spomínali si na všetko, čo ich v živote stihlo.

– Sme hlupáci! Sme tam, kde sme boli na začiatku. Všetko sa opakuje.

– Spomínaš si, žena moja?

– Spomínaš si, muž môj?

A nasťahovali sa do svojej starej chalúpky.

Sadli si na slniečko na prah chalúpky a dlhé hodiny sa dívali, ako sa deti hrajú na otecka a na mamičku.

– Pamätáš sa, žena moja?

– Pamätáš sa, muž môj?

– Sme hlupáci! Sme tam, kde sme boli na začiatku. Všetko sa opakuje. Detstvo, mladosť, staroba. Chudobní či bohatí, všetci starneme. A všetci musíme umrieť.

Utrácali a rozhadzovali. Dobre jedávali, dožičili si všetky dobroty a nemysleli nikdy na budúcnosť. Ich kapsička bola ustavične plná. Čím viac z nej brali, tým viac v nej pribúdalo. Boli by bývali šťastní, keby ich netrápilo pomyslenie, že raz predsa musia zomrieť. A tak každý deň, ktorý prišiel, bol iba krokom k hrobu. To pomyslenie im nedalo spať.

Raz ráno ako zvyčajne sedeli na prahu dverí a vyhrievali sa na slniečku.

– Muž môj, ktovie, či zajtra vyjde slnko?

– Kto to vie, žena moja?

Vtom zazreli, že sa k nim približuje starenka:

– Zmilujte sa nado mnou, dobrí ľudkovia!

– Ste staršia ako my. Koľkože máte rokov?

– Ech, mne sa roky nerátajú. Nikto ich nevie porátať. Dívali sa na ňu s úžasom:

– A koľkože rokov budete ešte žiť?

– Kým bude svet svetom.

– Kto vlastne ste?

– Vy ma nepoznáte? Som predsa Šťastie! Žiadajte si, čo chcete, dostanete to. Ale pamätajte, že skôr ako o tisíc rokov ma tu neuvidíte!

Muž a žena sa v rozpakoch poradili:

– Čo si môžeme želať? Mladosť, bohatstvo, to všetko prešlo, všetko odišlo. Najväčším šťastím by bolo, keby sme nemuseli nikdy umrieť!

– A viac si už neželáte?

– Môže si človek želať väčšie šťastie? – povedali muž a žena súčasne.

– Dobre. Tu ho máte!

A podala im fľaštičku s niekoľkými kvapôčkami červenkastého likéru, ktorý pripomínal krv.

– Vypite a uvidíte!

Kým jej stihli poďakovať, starenka zmizla.

– Ja sa napijem prvý!

– Nie, ja sa napijem prvá!

– Som hlava rodiny, musím sa napiť prvý!

– Som žena i ženy mávajú prednosť!

– Urobme to ako kedysi: rozdeľme si kvapky.

– Rozdeľme, to bude spravodlivé.

Rozdelili si kvapky a vypili. Odrazu sa cítili ako z ocele.

– Také šťastie, žena moja! Nikdy neumrieme!

– Také šťastie, muž môj! Nikdy neumrieme!

Prešlo viac ako tisíc rokov. Muž a žena boli vždy tí istí, zhrbení, šediví ako holuby, vráskaví, bez jediného zuba v ústach a s nohami ťažkými ako cent, a každý deň sedávali na slniečku na prahu dverí a pozerali, ako sa deti hrajú na otecka a na mamičku.

– Spomínaš si, žena moja?

– Spomínaš si, muž môj?

Ale čo z toho! Neboli takí šťastní, ako si predstavovali! Okolo nich sa všetko menilo, všetci priatelia im poumierali. A nemohli sa ničomu v živote tešiť, za ničím túžiť, po ničom vzdychať, lebo všetko brala smrť ako ten víchor.

Prešlo tisíc rokov. Muž a žena boli vždy tí istí, vyziabnutejší, vyschnutejší a vysilenejší. A keď sedeli na prahu dverí a vyhrievali sa na slniečku, nezaujímali ich deti, ktoré okolo nich šantili a hrali sa na otecka a na mamičku. Už ani neopakovali: „Spomínaš si, muž môj?" „Spomínaš si, žena moja?"

Iba zívali.

– Och, bože, to je nuda.

– Dookola to isté.

Boli na konci so všetkým. Videli v živote toľko vecí, toľko ľudí, toľko radostí a toľko trápení! Prežili vojny, hlad a mor. Prežili toľko veselých a smutných chvíľ, že už pre ne nemali ani miesto v hlave. Krúť sa, ako chceš, z kruhu sa nedostaneš! Vo svete sa všetko ustavične rodí a ustavične umiera. Vždy to na rovnako vyjde. Nevládali ďalej. Cítili sa presýtení životom, ukonaní, že prežívajú vždy to isté.

– Čo urobíme, žena moja? Najradšej by som umrel!

– Aj ja. Zavolajme Smrť. Ak ju nezavoláme, ona nepríde. A nahlas ju privolávali:

– Och, Smrť! Och, Smrť!

A Smrť pribehla ako kostlivec s kosou v rukách:

– Čo si želáte?

– Chceme umrieť!

– Nemôžem sa vás dotknúť. Šťastie vás chráni!

Pichlo ich pri srdci.

Prešlo ďalších tisíc rokov. Muž a žena boli vždy tí istí, vyziabnutí, vysilení, vyschnutí, zhrbení. A už ani nesedávali na slniečku na prahu dverí. Presýtili sa slniečka, ktoré vychádzalo každý deň na východe a zapadalo večer na západe.
Slniečko sa však nikdy neunavilo. Vždy si veselo putovalo po oblohe.

– Ale my sme už unavení, žena moja, však?

– Tak je, muž môj.

– A Šťastie sa neukazuje.

– Malo by sa ukázať. Určite sa ukáže...

Čakali ďalších sto rokov. Konečne Šťastie prišlo, nie však ako starenka, ale ako prekrásna žena v dlhých šatách prešívaných zlatom, perlami a diamantmi. Nepoznali ju.

– Kto ste?

– Som predsa Šťastie! Žiadajte, čo chcete, dostanete to.

– Och, Šťastie, Šťastie! Neželáme si nič. Želáme si smrť!

– Dobre. Jeden dnes, druhý o sto rokov.

– Prečo nie spolu?

– Vylúčené! Jeden dnes, druhý o sto rokov!

– Muž môj, ak ma ľúbiš, dovoľ, aby som umrela až o sto rokov.

– Žena moja, ak ma ľúbiš, dovoľ, aby som ja umrel o sto rokov.

– Vidím, že sa neviete dohodnúť! Do videnia o sto rokov!

Muž a žena sa škriepili ďalších sto rokov:

– Ty si na vine! Dnes sme už mohli sto rokov obaja pokojne spať pod zemou.

– Ty si na vine!

– Obaja sme na vine! Prečo sme nedovolili, aby všetko bolo, ako má byť?

A tak znova rátali dni, hodiny, minúty a podchvíľou sa škriepili v nádeji, že Šťastie sa znova zjaví.

– Tu som! Žiadajte, čo chcete, a dostanete to.

– Och, Šťastie, Šťastie! Nechceme nič, chceme umrieť, lebo už ďalej nevládzeme žiť!

– Hneď zavolám Smrť.

Starček a starenka boli konečne šťastní. Najprv pripravili veľkú rozlúčkovú slávnosť, potom si obliekli nové šaty, vystreli sa na stôl a tichučko ležali.

Ľudia sa v úžase pýtali:

– Čo sa vám stalo, starčekovia?

– Nič. Všetko je tak, ako má byť. Svet beží konečne správnym smerom. Zapamätajte si to všetci a nesmúťte!

A Smrť prišla potichučky, že si to nikto ani nevšimol.

Za smutnou rozprávkou zaznel zvonec:

všetko na svete má začiatok i koniec!