Dom v púšti

Dom v púšti (Rozprávka)
Bol raz jeden boháč. Bol bohatší ako najbohatší americký milionár. Bohatší ako káčer Donald. Strašne bohatý. Mal izby plné peňazí, od dlážky po strechu, od pivnice po povalu. Zlaté, strieborné a niklové mince. Päťstovky, stovky, päťdesiatky. Talianske líry, švajčiarske franky, anglické libry, doláre, ruble, zloté, dináre. Stovky a stovky kíl peňazí všetkého druhu a zo všetkých končín sveta. Papierovými bankovkami mal naplnené tisíce zapečatených kufrov.

Tento boháč sa volal Puk.

Jedného dňa sa rozhodol, že si dá postaviť dom.

- Postavím si ho v púšti, - povedal si, - ďaleko od všetkého a od všetkých.

V púšti nie sú kamene ani tehly, cement ani drevo alebo mramor. Nie je tam nič, iba piesok.

- Tým lepšie, - mienil pán Puk. - Postavím si dom zo svojich peňazí. Použijem peniaze namiesto kameňov, dreva a mramoru.

Pozval si architekta a prikázal mu nakresliť plán domu.

- Chcem tam mať tristošesťdesiatpäť izieb, - povedal pán Puk, - na každý deň jednu. Dom musí mať dvanásť poschodí, na každý mesiac v roku jedno. A chcem aj päťdesiatdva schodíšť, na každý týždeň jedno. Všetko musí byť postavené z peňazí, rozumiete?

- Bez klincov to pôjde ťažko...

- Vôbec nie. Keď potrebujete klince, vezmite zopár mojich zlatých mincí, roztavte ich a ukujte z nich zlaté klince.

- Na strechu bude treba škridly.

- Nijaké škridly. Zo strieborniakov bude pevná strecha. Architekt nakreslil plány. Tritisíc päťsto áut odvážalo peniaze na stavbu domu do púšte.

Robotníci si postavili štyristo stanov.

Začali. Vykopú základy a namiesto železobetónu do nich sypú mince, plné vozy mincí, plné nákladniaky. Potom múry, jedna minca vedľa druhej, jedna na druhej. Minca, trochu malty, ďalšia minca. Prvé poschodie je celé z talianskych strieborných päťstolíroviek. Druhé zasa z dolárov a štvrťdolárov.

Potom dvere. Aj tie sú z mincí, starostlivo nalepených na seba. Potom okná. Nijaké sklá: zlepené rakúske šilingy a nemecké marky, podložené švédskymi a tureckými bankovkami. Strecha, škridly, komín, všetko je urobené z drobných. Nábytok, vane, kohútiky, koberce, schody, mreže na pivnici, záchod: všade je všetko z peňazí.

Pán Puk každý večer prezeral murárov, aby si náhodou voľaktorý z nich neodniesol dajaký peniaz vo vrecku či v topánke.
Museli mu dokonca vyplaziť jazyk, lebo aj tam sa dá skryť rupia, piaster alebo peseta.

Dom už stál, a boháčovi ešte zostali celé kopy peňazí. Pán Puk ich dal odniesť do pivníc, na pôjd, zaplnil nimi izby, takže medzi jednotlivými hromadami zostali iba úzke cestičky, ktorými sa dalo horko-ťažko pretlačiť.

Nakoniec všetci odišli: architekt, stavbyvedúci, robotníci, šoféri, a pán Puk zostal vo svojom dome uprostred púšte, vo svojom obrovskom paláci z peňazí sám. Peniaze mal pod nohami, nad hlavou, peniaze boli vpravo i vľavo, vpredu i vzadu, a kam sa obrátil, všade videl iba peniaze, peniaze a peniaze, nič iné, čo by sa aj na hlavu bol postavil. Na stenách viseli stovky vzácnych obrazov, ale nie namaľovaných, boli to zarámované peniaze, a aj rámy mali z peňazí. Stáli tam aj stovky sôch vymodelovaných z bronzových, medených alebo železných peňazí.

Okolo pána Puka a jeho domu sa na všetky štyri svetové strany rozprestierala nekonečná púšť. Niekedy od severu alebo od juhu zadul vietor a zaplesol dvere či okno. To vydávalo zvláštny melodický cvengot, podľa ktorého citlivé ucho pána Puka rozpoznávalo zvuk jednotlivých mincí z rozličných krajín sveta. „Aha, takto cvendžia dánske koruny, takto cengocú holandské floriny... A toto je hlas Brazílie, Indie, Indonézie, Islandu, Ghany, Japonska,..."

Jasná vec, aj posteľ mal z peňazí: pod hlavou dvadsaťfrankovky, na zakrytie veľké stotisíclírové bankovky, pozošívané dvojitou niťou. Pán Puk bol veľmi čistotný a posteľnú bielizeň si vymieňal každý deň. Použitú kládol do trezora.

Pred spaním čítal knihy zo svojej knižnice. Boli to starostlivo zviazané bankovky všetkých piatich svetadielov. Pán Puk v nich s obľubou každý večer listoval, lebo bol aj vzdelaný.

Raz v noci, práve keď si prezeral zväzok bankoviek Austrálskej štátnej banky...





Zakončenie prvé

Raz v noci pán Puk začul búchanie na jednu z brán paláca. Povedal si: „To je tá brána zo starých toliarov z čias Márie
Terézie." A nemýlil sa. Šiel sa presvedčiť a naozaj to bolo tak. Boli to zbojníci.

- Mešec, alebo život.

- Prosím, páni, vojdite, presvedčte sa, nemám mešce ani mešteky.

Zbojníci vošli dnu, ale ani na um im nezišlo poprezerať si steny, dvere, nábytok. Hľadali trezor. Ten však bol plný posteľnej bielizne a im ani na um nezišlo skontrolovať, či je tá bielizeň z plátna, alebo z papiera. V celom dome od prvého po dvanáste poschodie nenašli jediný mešec či meštek. V niektorých izbách, v pivniciach a na pôjde síce boli kopy čudných vecí, ale ktože ich potme rozozná! Zbojníci vždy presne vedia, čo chcú: chcú mešec, a pán Puk mešec nemal.

Zbojníci sa najprv rozhnevali, potom sa rozplakali, lebo chudáci nadarmo prešli celú púšť a teraz im prichodilo vrátiť sa s prázdnymi rukami. Pán Puk ich ponúkol chladenou malinovkou a oni sa potom vydali do noci a na piesok im stekali slzy ako hrachy. Z každej slzy rozkvitol kvet. Nasledujúceho rána mal pán Puk prekrásny výhľad na záhony kvetov.





Zakončenie druhé

Raz v noci začul pán Puk búchanie na bránu. Povedal si: „To je tá zo starých etiópskych peňazí. "A nemýlil sa.

Šiel otvoriť. Pred bránou stáli dve deti, ktoré sa stratili v púšti. Chveli sa od zimy, boli hladné a nariekali:

- Zľutujte sa nad nami.

Pán Puk im zaplesol bránu pred nosom. Ale deti búchali ďalej. Nakoniec sa pán Puk zľutoval a povedal im:

- Vezmite si túto bránu.

Deti si ju odniesli. Bola ťažká, celá zo zlata. Keď si ju doniesli domov, mali na bielu kávu a na jedlo.

Onedlho prišli zasa dve chudobné deti a pán Puk im podaroval ďalšiu bránu. Zakrátko sa rozchýrilo, že pán Puk štedro rozdáva svoj majetok. Od tej chvíle za ním prichádzali ľudia z celej púšte i zo vzdialených krajín a nik sa od neho nevracal s prázdnymi rukami. Jednému daroval okno, inému stoličku (celú z päťdesiathaliernikov) a tak ďalej. Po roku rozdal aj strechu a najvrchnejšie poschodie.

Ale rady chudobných zo všetkých končín sveta sa nezmenšovali.

„Nemyslel som si, že ich je toľko," dumal pán Puk.

A pomáhal im, vedno s nimi pomaly rozoberal svoj dom. Potom si postavil stan ako beduín alebo ako turista a bol veľmi, preveľmi spokojný.





Zakončenie tretie

Raz večer pán Puk preratával bankovky a zrazu objavil jednu falošnú. Ako sa ta dostala? A ...čo keď nie je jediná? Pán
Puk sa prehraboval vo všetkých zväzkoch svojej knižnice a našiel tam zo tucet falošných bankoviek.

„Nenájdu sa tu aj falošné mince? Musím sa poobzerať po dome."

Ako som už povedal, bol to veľmi citlivý človek. Nedala mu spať myšlienka, že niekde v kúte, v niektorej škridlici, v nejakom stolčeku, vo dverách či v stene by mohla byť falošná minca.

Dal sa teda rozoberať dom a hľadal falošné mince. Začal od strechy, potom pokračoval z jedného poschodia na druhé, a keď našiel nejaký falošný peniaz, zvolal:

- Spoznávam ho, dal mi ho podvodník taký a taký, bolo to tam a tam...

Poznal všetky svoje peniažky, falošných bolo medzi nimi máličko, lebo on si na peniaze vždy dával dobrý pozor. Stačí
však chvíľka nepozornosti, a všeličo sa môže stať.

Tak pomaly rozobral celý dom. A jedného dňa sa ocitol uprostred púšte na kope zlatých a strieborných peňazí a pokrčených bankoviek. Nechcelo sa mu stavať dom odznova. Ale opustiť svoje peniaze nevládal. Hnevalo ho to, ale zostal tam. Ako tak sedel na hŕbe svojich peňazí, začal sa zmenšovať a postupne sa zmenil na peniaz. Na falošný peniaz. A potom jedného dňa tie peniaze našli ľudia a falošnú mincu odhodili do púšte.