Okružná cesta mestom

Okružná cesta mestom (Rozprávka)
Paolo bol veľmi živý chlapec. Nevydržal ani chvíľu bez zaujímavej alebo užitočnej práce. Stále mal čo robiť, lebo jeho fantázia mu vždy ponúkla voľajakú zaujímavú hru, prácu, činnosť. Pritom bol vytrvalý: keď sa raz pre niečo rozhodol, aj to urobil, nikdy nenechával veci nedokončené. Raz. keď mali v škole voľno a Paolo bol sám doma, rýchlo si porobil úlohy, potom rozložil naprostred stola veľkú mapu svojho mesta a dlho si prezeral to množstvo ulíc a námestí, uličiek i bulvárov, v strede mesta husto natlačených na seba a na okraji, kde sa mestské štvrte dotýkali polí, čoraz redších.

Paolo ani nevedel ako, keď si zrazu našiel v rukách kružidlo a na nepravidelnú spleť čiar a štvorcov nakreslil presnú kružnicu. Aká čudná myšlienka mu odrazu prišla na um...! Vlastne, prečo by to neskúsil? Rozhodnutie v ňom postupne dozrelo: chcel prejsť okružnú cestu mestom. Ale musí to byť presná kružnica. Ulice vedú krivolako, každú chvíľu sa rozmarne krútia z jednej svetovej strany na druhú. Aj okružné cesty opisujú kružnicu iba naoko a podľa mena, nerobili ich podľa kružidla. Lenže Paolo chcel prejsť mestom presne po kružnici, ako si ju nakreslil na mape, a ani na krok sa neodchýliť od tejto cesty, jasnej ako myšlienka.

Vyznačená cesta náhodou prechádzala aj ulicou, v ktorej býval Paolo s rodičmi. Poskladal mapu a vložil si ju do vrecka, do druhého si strčil žemľu, keby ho znenazdajky prepadol hlad, a hybaj!

Už je na ulici. Zabočí doľava. Kružnica chvíľu sleduje smer ulice, potom ju pretína, ibaže v mieste, kde nie je priechod pre chodcov. No Paolo sa nedá odradiť od svojho rozhodnutia. Ide presne po kružnici, prejde cez cestu a ocitne sa pred akousi bránou. Cesta ide svojím smerom a kružnica si ide tiež po svojom. A to práve krížom cez blok domov a na druhej strane vychádza na malom námestí. Paolo nakukne do mapy a vojde pod bránu. Nik tam nie je. Poďme. Dvor. Tadiaľ sa dá prejsť. Ale čo teraz? Sú tu síce schody, ale Paolo váha: keby po nich vyšiel až hore na posledné poschodie, ako by vyšiel na strechu a potom nebodaj na susednú...? Ceruzka preskočí z jedného domu na druhý ako nič, ale peši a bez krídel to nie je také jednoduché.

Našťastie na schodišti nájde okienko. Pravdu povediac, je trochu vysoko a nie je veľmi široké. Paolo nazrie do mapy: niet pochýb, kružnica prechádza práve tade. Nedá sa nič robiť, musí ta vyliezť.

Ako sa tak pokúša vyštverať hore, za chrbtom sa mu zrazu ozve mužský hlas a tak ho vyľaká, že sa priam prilepí o múr ako vyplašený pavúk.

- Hej, chlapče, kam ideš? Čo to tu stváraš? Už aj zlez dolu!

- To hovoríte mne?

- Pravdaže tebe! Ukáž sa, vari len nie si zlodej... Nie, nevyzeráš na to. Tak čo tu stváraš?

- Ako by som to... Viete, ja by som len chcel prejsť do susedného dvora.

- Tak vyjdi von, obíď tento dom a vojdi do najbližšej brány.

- Keď to práve nemôžem, lebo...

- Aha, niečo si vyviedol a teraz sa bojíš, že ťa chytia.

- Nie, naozaj som neurobil nič zlé...

Paolo si pozorne prezrie pána pred sebou. Vyzerá celkom milý. Má síce palicu, ale nemieni ju použiť. S úsmevom sa o ňu
opiera. Paolo sa rozhodne zdôveriť sa mu so svojím plánom...

- Tak ty teda chceš prejsť mestom po kružnici, ktorú si si nakreslil kružidlom? - spýta sa pán.

- Áno.

- Ale, synček, to sa nedá! A čo urobíš, keď sa ocitneš pred vysokým múrom bez okien?

- Preleziem ho.

- A čo keď bude veľmi vysoký?

- Vybúram doň dieru a prejdem cez ňu.

- A keď prídeš k rieke? Pozri, kružnica na mape pretína rieku v miestach, kde je najširšia, a tam nie je most.

- Viem plávať.

- Tak, tak. Ty sa nevzdávaš ľahko, však?

- Veru nie.

- Tvoje predstavy sú jasné a presné ako kružnica, ktorú nakreslilo tvoje kružidlo... Čo ti mám povedať? Skús to!

- Dovolíte mi teda preliezť cez okienko?

- Ešte ti aj pomôžem. Postav sa sem, na moje ruky... Pozor, aby si nespadol...

- Ďakujem pekne! Do videnia!
Paolo teda ide rovno za nosom. Vlastne nie celkom rovno: musí ísť po kružnici a neodbočiť z cesty, ktorú si vyznačil. Teraz stojí pred sochou koňa s jazdcom. Bronzový kôň sa vzpína na mramorovom podstavci. Neznámy jazdec drží ľavou rukou liace a pravou ukazuje kamsi do diaľky. Ako keby naznačoval smer Paolovho putovania. Čo robiť? Prejsť koňovi popod nohy? Vyškriabať sa hrdinovi na hlavu? Alebo jednoducho pomník obísť...?





Zakončenie prvé

Paolo premýšľa, ako vyriešiť tento problém, keď sa mu zrazu zazdá, že jazdec na koni sklonil hlavu. Nie veľmi, iba toľko, aby ho videl a aby naňho žmurkol.

„Tuším sa mi čosi marí," zľakne sa Paolo. Jazdec sa však naozaj pohol. Teraz dokonca spúšťa ruku, ktorou ukazoval do diaľky, a láskavým pohybom ho zve k sebe:

- Poď, - povie, - nastúp. Na tomto koni je miesto aj pre dvoch.

- Ale ja... keď...

- Poď, nedaj sa núkať. Myslíš, že neviem jazdiť presne po kružnici? Odveziem ťa na tvojej geometrickej ceste, zaslúžiš si to, lebo si sa nedal odradiť prekážkami.

- Ďakujem, ale ja...

- Tebe to trvá! A si aj hrdý, len čo je pravda, nemáš rád, keď ti chcú pomôcť, však?

- Veď ja nie preto...

- Tak teda nerozprávaj, nastúp a ideme. Páčiš sa mi, lebo si vieš vymyslieť pekný plán a uskutočniť ho napriek ťažkostiam. Rýchlo, kôň sa prebúdza... Zjavil si sa tu práve v ten jediný deň v roku, keď si akýmsi zázrakom môžeme zajazdiť ako za starých čias... Tak pôjdeš, či nie?

Paolo sa rozhodol. Chytil sa jazdcovej ruky. Už sedí v sedle. Letí... Mesto mu leží pri nohách. A pretína ho jasná zlatá kružnica, žiariaca cesta, jasná a presná, ako keby ju nakreslil svojím kružidlom.





Zakončenie druhé

Paolo rozmýšľa o svojom probléme a zrak mu blúdi po námestí s pomníkom. Kružnica ho pretína a bez ťažkostí vchádza do chrámu s obrovskou kupolou. Kružnica nepotrebuje dvere. Ale ako vojde do chrámu Paolo, keď múr je hrubý ako pevnosť? Ak sa nechce odchýliť od smeru, musí sa vyšplhať na kupolu. Ale ako?! Bez lana a skôb by to nezvládol ani najšikovnejší, najschopnejší a najlepší horolezec. Nezostáva mu nič iné, iba sa vzdať. Všetko bol iba pekný sen. V živote nikdy nič nie je také jasné, presné a ideálne ako v geometrii.

Paolo ešte raz pozrie na jazdca, ktorý nehybne a prísne ukazuje z výšky na ďaleký a nedosiahnuteľný cieľ. Potom sa pomaly a znechutene po krivolakých a nezmyselne poprepletaných všedných uliciach poberie domov.





Zakončenie tretie

Ako tak Paolo rozmýšľa pod pomníkom, zrazu pocíti dotyk malej teplej rúčky, menšej ako jeho.

- Ja chcem ísť domov. Neistý, trasľavý hlások patrí asi trojročnému chlapčekovi. Díva sa na Paola s dôverou i bojazlivo, s nádejou i so strachom. Z očiek mu už-už vyhŕknu slzy.

- Kde bývaš? Chlapček ukáže prštekom doďaleka.

- Chcem ísť k mame.

- Kde je tvoja mama?

- Tam. Aj toto „tam " označuje neurčité miesto. Jasné je iba to, že chlapček sa stratil a nevie nájsť cestu domov. Pevne chytí Paola za ruku a nepustí.

- Zavedieš ma k mamičke? Paolo by mu najradšej povedal, že nemôže, že má dôležitejšiu prácu, ale nemôže sklamať chlapčekovu dôveru. Kružnica neutečie, ani kružidlo, ani okružná cesta mestom. Možno inokedy...

- Poď, - povie malému, - ideme hľadať mamu.