Keď v Miláne pršali klobúky

Keď v Miláne pršali klobúky (Rozprávka)
Bolo to raz ráno v Miláne. Účtovník Belini kráčal do banky. Bol pekný deň, po hmle ani stopy, čuduj sa svete, je to priam zázrak na novembrový deň vidieť oblohu a na nej dokonca slnce. Účtovník Belini kráčal rýchlym krokom a spokojne si pritom pospevoval: „Dnes je krásny deň, dnes je veru krásny deň, krásny a dobrý..."
Zrazu však zabudol spievať, zabudol kráčať a zastal s otvorenými ústami, až doňho vrazil iný chodec a rozkričal sa naňho:

- Hej, čo zízate do oblakov? Neviete dávať pozor, keď idete?

- Ale ja nejdem, ja stojím... Pozrite.

- Na čo sa mám pozrieť? Nemám na hlúposti čas. Čo tam vidíte? íha! Óha! Éjha! No toto!

- To je, čo? Čo vy na to?

- Ale to sú... to sú klobúky...

A naozaj, z jasného neba pršali na zem klobúky. Nie jeden klobúk, ktorý mohol niekomu odfúknuť vietor a pohrávať sa s ním. Nie dva klobúky, ktoré mohli spadnúť z okna. Z oblohy sa sypalo sto, tisíc, desaťtisíc klobúkov. Pánske, dámske, klobúky s perami, klobúčiky s kvetmi, džokejky, kukly, vysoké kožušinové čiapky, barety, baretky, lyžiarske čiapky, ušianky...
Po účtovníkovi Belinim a tom druhom mužovi sa zastavili aj iní ujovia a tety. Všetci sa dívali hore, aj pekárov pomocník, aj strážnik, ktorý riadil dopravu na križovatke, aj vodič električky číslo osemnásť, aj vodič zo sedemnástky, aj z jednotky...
Vodiči i cestujúci vystúpili z električiek, dívali sa hore a všetci sa čudovali:

- To je čudo!

- Nevídané!

- To bude asi reklama na bábovku.

- Čo majú klobúky s bábovkou?

- Tak to bude reklama na turecký med.

- Prestaňte už! Myslíte iba na jedlo. Klobúky predsa nie sú na jedenie.

- Sú to naozaj klobúky?

- Nie, to sú zvončeky na bicykle! Vari nevidíte, čo to je?

- Vyzerá to ako klobúky? Ale budú sa dať nosiť na hlave?

- Prepáčte, ale kde nosíte klobúk, na nose či kde?

Hádky čoskoro prestali. Klobúky zlietali na zem, na chodníky, na ulice, na strechy áut, niekoľko ich vletelo oknami do električky, iné dverami do obchodov. Ľudia ich zbierali a začali si ich skúšať.

- Tento mi je priveľký.

- Skúste tento tu, pán účtovník Belini.

- Ale to je dámsky.

- Vezmete ho pre manželku, nie?

- Tá bude vyzerať!

- Veru tak. Ja predsa nepôjdem do banky v dámskom klobúku...

- Tak ho dajte mne, starej mame bude ako uliaty...

- Aj sestre môjho švagra.

- Ja som ho mal prvý.

- Nie, ja som ho mal prvý.

Niektorým sa podarilo uchytiť tri, štyri klobúky, pre každého člena rodiny jeden. Istá dáma chodila a zbierala čiapočky pre siroty.

Čím viac ich ľudia zbierali, tým viac ich padalo z oblohy.

Pokrývali verejné priestranstvá, padali na balkóny. Klobúky, klobúčiky, barety, baretky, cylindre, sombrerá, kovbojské klobúky, čiapky s bombolcom, so strieškou, so stužkou, bez stužky...

Účtovník Belini zvieral v náručí devätnásť rozličných pokrývok hlavy a nevedel sa odhodlať pokračovať v ceste.

- Klobúkový dážď neprší každý deň, treba ho využiť, urobiť si zásoby na celý život, veď v mojom veku už hlava nerastie...

- Skôr naopak.

- Čo tým chcete povedať? Že sa mi scvrkáva mozog?

- Ale kdeže, neberte si to tak, radšej si vezmite ešte túto peknú lodičku...

Klobúky pršali a pršali... Jeden spadol rovno na hlavu strážnikovi, ktorý prestal riadiť premávku, keď si aj tak každý klobúk letel, kam chcel. Bola to generálska brigadírka a všetci sa zhodli na tom, že je to dobrý znak a strážnika čoskoro povýšia.

A potom?





Zakončenie prvé

O niekoľko hodín pristálo na frankfurtskom letisku obrovské lietadlo spoločnosti Alitalia, ktoré obletelo celý svet a v každej krajine vzalo náklad rozličných pokrývok hlavy, určených na mimoriadne podujatie: na medzinárodnú výstavu klobúkov.
Vzácny náklad prišiel prevziať sám starosta. Mestský spevácky zbor zaspieval hymnu Ó, klobúk, hlavy ochranca, pred dažďom, vetrom záchranca, ktorú zložil profesor Johan Sebastián Ludvík van Bächlein. Hymna bola práve v polovičke, keď sa prišlo na to, že lietadlo priviezlo iba tie čiapky, čo mali na hlavách kapitán a ostatní členovia posádky...

Toto vysvetľuje ten neobyčajný dážď, ale výstavu klobúkov museli, prirodzene, odložiť na neurčito. Pilot, ktorý omylom pustil na Miláno klobúky namiesto letákov s informáciami o výstave, dostal prísne pokarhanie a za trest musel šesť mesiacov riadiť lietadlo bez čiapky.





Zakončenie druhé

Toho dňa teda pršali klobúky.

Nasledujúceho dňa zasa dáždniky.

O deň neskôr bonboniéry. Potom pršali chladničky, práčky, gramofóny, stokusové balenie polievkových kociek, viazanky, farbičky, plnené morky. Nakoniec pršali vianočné stromčeky, ovešané rozličnými darčekmi. Mesto doslova zaplavilo bohatstvo všetkého druhu. Domy boli napratané až po strechy. Naprázdno obišli iba obchodníci, ktorí dúfali, že v predvianočných týždňoch budú mať dobrú tržbu.





Zakončenie tretie

Klobúky pršali až do štvrtej popoludní. Pred milánskym Dómom ležala kopa vyššia ako pomník uprostred námestia. Vchod do galérie zablokovala stena slamenákov. O štvrtej hodine a jednej minúte sa zdvihol silný vietor. Klobúky sa rozkotúľali po uliciach. Kotúľali sa čoraz rýchlejšie a nakoniec sa zdvihli zo zeme, zapletajúc sa do električkových drôtov.

- Odlietajú! Odlietajú! - kričali ľudia.

- Ale prečo?

- Možno teraz pôjdu do Ríma.

- Ako viete? Povedali vám to?

- Kdeže do Ríma, pozrite, odlietajú smerom na Como.

Klobúky sa zdvihli nad strechy ako nespočetný kŕdeľ lastovičiek a odleteli. Nikto nevie, čo sa s nimi stalo, lebo nespadli ani v Come, ani nikde inde. Milánski klobučníci si zhlboka vydýchli, už to videli bledé.