Hlasy noci

Hlasy noci (Rozprávka)

Ak sa pamätáte na rozprávku o princeznej, ktorá nemohla spávať, lebo mala pod matracom hrášok, lepšie pochopíte príbeh tohto starého pána. Veľmi dobrého starého pána, lepšieho ako ktorýkoľvek iný starý pán na svete.

Raz večer, keď už ležal v posteli a chystal sa zahasiť svetlo, zazdalo sa mu, akoby niekto plakal.

- Čudné, - povedal si, - akoby som počul... Je tu niekto?

Starý pán vstal, rozsvietil, obliekol si župan, obišiel celý byt a dôkladne všade popozeral.

- Nie, nikto tu nie je. To bude asi od susedov... Starý pán si opäť ľahol, ale po chvíli zasa začul ten plač.

- Tuším prichádza z ulice, - povedal si. - Iste tam dolu niekto plače... Musím sa ísť pozrieť.

Starý pán znova vstal, dobre sa obliekol, lebo noci bývajú studené, a vyšiel na ulicu.

- Hm, zdalo sa, že to ide odtiaľto, ale nikoho nevidím. Možno vo vedľajšej ulici.

Starý pán sa pobral za plačom, ide z ulice do ulice, z námestia na námestie, prejde celým mestom, až príde k posledným domom. Tam pod jednou bránou našiel tichučko nariekať starčeka.

- Čo tu robíte? Je vám zle?

Starček ležal na špinavých handrách. Keď ho starý pán oslovil, zľakol sa:

- Juj...! Kto je to? Rozumiem. Vy tu bývate... Idem, už aj idem.

- A kam chcete ísť?

- Kam? Neviem. Nemám kam ísť, nemám nikoho. Tu som sa schovával... Dnes večer je chladno. Mali by ste skúsiť spať v parku na lavičke prikrytý starými novinami. Človek by sa najradšej nezobudil. Ale čo vám na tom môže záležať? Idem, už aj idem...

- Nie, počkajte, počkajte chvíľu, ja nebývam v tomto dome.

- Tak čo chcete? Kúsok miesta? Nech sa páči. Prikrývku nemám, ale miesta je tu dosť aj pre dvoch...

- Chcel som povedať... U mňa doma, verte či nie, je trochu teplejšie, mám aj pohovku...

- Pohovku? V teple?

- Poďte, len poďte so mnou. A viete, čo urobíme? Pred spaním si dáme šálku teplého mlieka...

Tak šli spolu, starý pán a starček bez domova. Nasledujúci deň starý pán odprevadil starčeka do nemocnice, lebo z nocovania v parkoch a pod bránami dostal veľký kašeľ. Keď sa starý pán vrátil domov, bol večer. Práve sa chystal do postele, keď znova začul plač...

- Aha, zasa, - povedal si. - Doma budem hľadať zbytočne, viem, že tu nik nie je. Rovnako zbytočne by som skúšal zaspať, plač by mi to aj tak nedovolil. Pozriem sa teda na to.

Starý pán vyšiel z domu ako predchádzajúci deň a šiel za hlasom, ktorý tentoraz prichádzal zďaleka, šiel a šiel, až vyšiel z mesta. Ako tak kráčal, ocitol sa v cudzom meste a potom ešte v ďalšom. Ale on šiel stále ďalej a ďalej. Prešiel celý okres. Prišiel do dedinky na kopci. Tu našiel plakať chudobnú ženu, ktorej ochorelo dieťa a ktorá nemala nikoho, kto by zašiel po lekára.

- Nemôžem nechať dieťa samo. a v tomto počasí ho ani nemôžem zobrať so sebou...

Všetko vôkol pokrýval sneh. Noc bola ako biela púšť.

- Vysvetlite mi, - povedal starý pán, - kde býva lekár, ja poňho zájdem a privediem ho. Dieťatku zatiaľ dajte na čelo studený obklad. To ho osvieži a hádam na chvíľu zaspí.

Starček urobil, ako sľúbil, a vrátil sa domov. Bol večer. A zasa ako zvyčajne, keď zaspával, zo sna ho vytrhol akýsi plač a zdalo sa, akoby vychádzal rovno z vankúša. Starý pán to nemohol nechať len tak, s povzdychom sa obliekol, vyšiel z domu a šiel a šiel. A zasa sa mu prihodila zvláštna vec - tentoraz prešiel celú krajinu, dokonca aj cez more a ocitol sa v kraji, v ktorom zúrila vojna. Tam našiel zúfalú rodinu, ktorá stratila domov pri bombardovaní.

- Odvahu, len smelo, - povedal starý pán. A pomohol im, ako vedel. Pravdaže, nebolo v jeho silách napraviť všetko. No nakoniec sa predsa len utíšili a starček sa mohol vrátiť domov. Bol už biely deň, nepatrilo sa vylihovať v posteli.

„Dnes si ľahnem o niečo skôr," uvažoval starček.

Ale vždy sa nájde niekto, kto plače. Vždy niekto plače, v Európe či Afrike, v Ázii či Amerike. Vždy sa nájde hlas, ktorý v noci zobudí starého pána a nedá mu spať. Noc za nocou, stále a stále, každú noc ide za vzdialeným hlasom. Môže sa ozývať hoci na druhom konci sveta, on ho začuje. Začuje a nemôže spať...





Zakončenie prvé

Bol to dobrý, veľmi dobrý starček. Žiaľ, z nedostatku spánku začal byť nervózny, veľmi nervózny.

- Keby som mohol spať aspoň každú druhú noc, - vzdychal. - Nakoniec, nie som jediný na svete. Ale možno nik iný tie hlasy nepočuje alebo nikomu nezíde na um ísť sa za nimi pozrieť.

Niekedy, keď začul hlas, skúšal odolať:

- Tentoraz nevstanem, som prechladnutý a hrozne ma bolia kríže. Nik ma nemôže obviniť, že myslím iba na seba.

Ale hlas naliehal a naliehal tak veľmi, že starý pán jednoducho musel vstať.

Bol čoraz unavenejší. Čoraz nervóznejší.

Nakoniec si začal pred spaním zapchávať uši. Konečne nič nepočul a mohol spať.

- Nebudem to robiť dlho, - vravel si. - Iba kým si trošku odpočiniem. Je to, akoby som si vzal dovolenku...

Zapchával si uši celý mesiac.

Raz večer nie. Natŕčal uši, ale nepočul nič. Polovicu noci prebdel a načúval: nijaké hlasy, nijaký plač, iba z diaľky štekal pes.

„Buď ľudia prestali plakať," pomyslel si, „alebo som ohluchol. Nič to, tým lepšie."





Zakončenie druhé

Starý pán takto žil mnoho a mnoho nocí, mnoho a mnoho rokov, v každej chvíli bol ochotný utekať hocikam na svete niekomu pomôcť. Zvykol si spávať niekoľko hodín poobede vo foteli staršom ako on sám, ani sa nevyzliekal. Susedom sa to videlo čudné.

- Kam chodí každú noc?

- Túla sa. Je to tulák, neviete?

- Hádam skôr zlodej...

- Čože, zlodej? No jasné/ Tým sa všetko vysvetľuje/

- Treba si naňho posvietiť.

Raz v noci sa neďaleko stala krádež. Susedia zvalili vinu na starého pána. Prehľadali mu dom, prehádzali všetky veci.
Starý pán sa bránil zo všetkých síl:

- Som nevinný! Som nevinný!

- Aleba! Tak nám povedzte, kde ste boli dnes v noci.

- Bol som... no, viete... Bol som v Argentíne, jednému roľníkovi sa stratila krava...

- To je neslýchaná bezočivosť! V Argentíne! Chytal kravy!

Starého pána zavreli do väzenia. Bol z toho celý zúfalý, lebo každú noc počul plačúci hlas, a nemohol ísť na pomoc nikomu, kto ho potreboval.





Zakončenie tretie

Tretie zakončenie zatiaľ nie je.

Mohlo by byť takéto: jednej noci nieto na celej Zemi človeka, ktorý by plakal. ..a to isté ďalšej noci... a po všetky nasledujúce. Nikto neplače, nikto nie je nešťastný.

Možno sa to niekedy stane. Starček sa toho asi nedožije, je už starý. Zatiaľ však každú noc vstáva a robí, čo môže, lebo človek nikdy nesmie strácať nádej.