Televízne dobrodružstvo

Televízne dobrodružstvo (Rozprávka)
Raz večer sa doktor Pravducci vracal domov z práce. Tento doktor Pravducci bol zamestnaný povedzme na pošte. Ale takisto mohol byť aj zubár. Môžeme si s ním robiť, čo chceme. Dáme mu fúzy? Bradu? Výborne, už má fúzy a bradu. Pokúsme sa predstaviť si aj to, čo má oblečené, ako chodí, ako rozpráva. V tejto chvíli sa rozpráva sám so sebou. Potajme si ho vypočujme:

- Doma, konečne doma... Všade dobre, doma najlepšie... Nevládzem, dnes som naozaj unavený. Zmätky, premávka... Teraz vojdem dnu, zamknem dvere, dámy a páni, majte sa dobre, všetci von... Keď zavriem dvere, celý svet musí zostať za nimi. Aspoň to si môžem dovoliť... A je to. Konečne sám. To je krása...
Najprv preč viazanku... po druhé, papuče... po tretie, zapnúť televízor, po štvrté, kreslo, stolček pod nohy, cigareta... Ach, teraz mi je dobre. Sám... sám... A vy ste kto? Kde ste sa tu vzali?

Na doktora Pravducciho sa príjemne usmievala pekná slečna. Pred chvíľou ešte nebola, a teraz tu sedí a napráva si náhrdelník na krku.

- Nepoznáte ma, pán doktor? Som televízna hlásateľka. Zapli ste si televízor, tak som tu. Prečítam vám najnovšie správy...

Doktor Pravducci namietol:

- Počkajte, ale vy nie ste vnútri v televízore ako treba, sedíte u mňa doma, na mojom gauči...

- Prepáčte, aký je v tom rozdiel? Aj keď som v televízore, som u vás v doma a rozprávam sa s vami.

- Ako ste odtiaľ vyšli? Vôbec som to nezbadal... Počujte, však ste sem vošli tajne?

- Nemyslite na to... Máte záujem o televízne noviny, alebo nie? Doktor Pravducci sa zmieril s osudom:

- Nepresvedčili ste ma síce, ale dobre... čujme. Pekná slečna si odkašlala a začala:

- Teda: V celom Anglicku pokračuje pátranie po obávanom zločincovi, ktorý ušiel z väzenia. Hlavný policajný komisár vyhlásil, že podľa jeho názoru sa zločinec skrýva v lesoch...

V tej chvíli doktor Pravducci začul hlas, ktorý neprichádzal ani z televízora, ani od hlásateľky, ale odkiaľsi spoza neho. Hlas povedal:

- Rozprávky!

- Kto je to? - podskočil Pravducci. - Kto tu rozpráva?

- Predsa zločinec, nie? - povedala televízna hlásateľka, a vôbec ju to nevyviedlo z miery. - Pozrite, schováva sa za vaším gaučom...

- Rozprávky, - zopakoval hlas, - akurát vám poviem, kde sa schovávam...

Doktor Pravducci vyskočil, pozrel smerom, odkiaľ prichádzal hlas, a vybuchol:

- Čo si to dovoľujete? Ešte k tomu ozbrojený! Zločinec v mojom dome! Ja sa z toho zbláznim!

- Veď ste ma sám pozývali! - povedal zločinec a vyšiel z úkrytu.

- Ja? No to je ohromné! Tak ja som pozval zločinca na návštevu alebo dokonca na pohárik...!?

- A máte?

- Čo?

- Pohárik.

- Tak vy nie ste len zločinec, ale aj bezočivý chlap. Vyhlasujem, že vás nepoznám a zdržujete sa tu proti mojej vôli. Vy, slečna, mi to dosvedčíte.

- Nie, doktor Pravducci, - povedala hlásateľka, - v tomto vám nemôžem pomôcť. Predsa ste si sám zapli televízor...

- Aha, tak aj ten zločinec...

- Áno, aj on sa k vám dostal cez televízor, presne ako ja.

- Ale na pohárik ma pozvete, či nie? - spýtal sa zločinec.

- Ako by nie, - zaúpel doktor Pravducci, - len poďte, urobte si pohodlie, cíťte sa ako doma. Vidím, že moje slovo tu neplatí. Som doma, ale nerozhodujem o ničom. Dvere sú zamknuté, na oknách sú mreže, ale každý si sem príde, kedy sa mu zachce...

- Toľko rečí pre jeden pohárik! - poznamenal zločinec.

- Mám pokračovať v správach? - spýtala sa hlásateľka.

- Prečo nie? Som zvedavý, ako sa to skončí, - odovzdane povedal Pravducci.
Hlásateľka ľahostajne oznámila:

- Generál Bolo, veliteľ sémantických oddielov, dnes v noci vyhlásil, že čo najskôr uskutoční ofenzívu na Planávijskú republiku a že vojna sa neskončí skôr ako pred Vianocami.

- To vôbec nebolo tak, - ozval sa nový hlas a dvere na skrini sa prudko rozleteli. Doktor Pravducci znova vyskočil.

- Čože? Aha, už viem. Vy ste generál Bolo, však? Čo ste robili v tej skrini?

- Nič, čo by vás mohlo zaujímať, - odsekol generál.

- Aj tak by som to rád vedel, - doktor neodolal a nakukol do skrine. - Bomby... bomby v mojej skrini! V mojej skrini, to je ohromné...! čo mám ja s vašou vojnou, to by som teda naozaj rád vedel...

Generál Bolo sa zasmial:

- Vážený pane, mojím zamestnaním je veliť sémantickým jednotkám a obsadiť územie Planávie, a nie odpovedať na vaše otázky. Hovoril som tuto slečne, že moje vyhlásenie nebolo správne pochopené. Presne som povedal toto: Vojna sa skončí už pred Vianocami, lebo ja zničím všetkých Planávijčanov, ich mestá obrátim na popol a z polí zostane holá púšť.

V tej chvíli zločinec nevydržal:

- Vy ste teda dobrák, a mňa, úbohého radového zločinca, chytajú po celom Anglicku. Rád by som vedel, kto z nás dvoch je väčší zločinec...

- Ja by som zasa rád vedel, - zaburácal doktor Pravducci, - rád by som vedel, kedy všetci zmiznete. Vy, slečna, a vy, pán zločinec, aj vy, pán generál... Toto je môj dom a chcem tu byť sám. Nezaujíma ma, čo robíte ani čo hovoríte. Ale ja si s vami poradím. Zavolám políciu a oznámim vás pre vlámanie. Jasné? A keď som pri tom, zavolám aj karabinierov. Aj dopravných strážnikov a hasičov... Uvidíme, kto je tu pánom... uvidíme...

Medzitým však hlásateľka čítala ďalej a byt doktora Pravducciho, ktorý patril iba jemu a kde chcel v pokoji oddychovať, tento byt sa plnil všelijakými ľuďmi, zjavovali sa tu zástupy hladných, cvičiaci vojaci, politici na tribúnach, vodiči zafúkaní v snehových závejoch, trénujúci športovci, štrajkujúci robotníci, letci v bombardovacích lietadlách... Hlasy, krik, nadávky, spev a hromženie vo všetkých jazykoch sa miešali s hlukom, výbuchmi a hrmotom.
- Stačí! - skríkol doktor Pravducci. - To je zrada! Vlámanie! Dosť! Dosť!





Zakončenie prvé

Zrazu sa ozval energický zvuk zvončeka.

- Kto je?

- Polícia! Našťastie prišli policajti, zavolal ich jeden zo susedov, lebo ho vyľakali výbuchy.

- Nehýbať sa! Ruky hore! Doklady!

- Ďakujem, - zašepkal doktor Pravducci a natiahol sa na svoju milovanú pohovku. - Ďakujem, odveďte ich všetkých. Nikoho nechcem vidieť. Všetci sú podozriví.

- Aj slečna?

- Aj ona, nemala právo dovliecť mi sem tú bandu.

- Pravdaže, pán doktor, - povedal veliteľ policajtov, - máte právo na súkromie. Všetkých odvediem do väzenia. Mám vám uvariť kávu?

- Ďakujem, zvládnem to aj sám. Ale dám si kávu bez kofeínu, lebo by som nezaspal.





Zakončenie druhé

Zrazu... doktor Pravducci prestal kričať. Zišla mu na um myšlienka, ale taká myšlienka... akoby sa mu v hlave rozsvietilo svetielko.

Nenápadne podišiel k televízoru a pritom sa usmieval na prítomných, ktorí ho zvedavo pozorovali. S úsmevom sa presvedčil, že mu nik nemôže zabrániť v jeho úmysle. Potom istým a ráznym pohybom urobil cvak - vypol televízor.

Najprv spolu s obrazom zmizla hlásateľka. Po nej sa jeden za druhým postupne vytrácali generáli, zločinci, speváci a športovci, vojaci i obyčajní ľudia. Jednoduché, nie?

Stačí vypnúť televízor, a celý svet musí zmiznúť, zostať za oknom a dať človeku pokoj...

Doktor Pravducci si teda vedel poradiť. Spokojne sa usmial a zapálil si fajku.





Zakončenie tretie

Zrazu... doktor Pravducci prestal kričať ako pomätený.

Pochopil?

Áno, pochopil.

Čo?

To, že nestačí zatvoriť dvere, aby človek vyvrel von celý svet, ľudí, ich bolesti a problémy.

To, že nikto sa nemôže skutočne tešiť zo života, keď vie - a na to stačí obyčajná televízia - že na svete, na tejto Zemi, ktorá je spoločným domovom nás všetkých, sú ľudia, ktorí plačú, trpia a zomierajú.