O klebetnej píšťale

O klebetnej píšťale (Rozprávka)
Bolo jedno mestečko. Žili v ňom poriadni ľudia, a preto sa aj poriadne starali, aby v ich okolí bolo všetko dobré, človeku lahodiace. A tak stále rozmýšľali o rôznych skrášleniach svojej obce, a keď už postavili kolkáreň aj šikovnú krčmičku, rozhodli, že treba dať ľudstvu ešte niečo, takisto zdravé a potrebné. Po dlhom rozmýšľaní vymysleli - park.

- Pri miestnej rieke je plno stromov, teda netreba vymýšľať žiadne iné stromoradia. Postavíme tam len lavičky, niekoľko smeťových košov, aby sa pod ne mohli hádzať papiere. A bude park!

Zaradovali sa všetky bytosti v tej obci a najviac tetka Lúpalka a tetka Šúpalka. Tieto dve tetušky sa totiž každý deň museli stretnúť, aby si vymenili celoobecné skúsenosti. Nuž vybrali si v novom parku červenú lavičku pri najbútľavejšej vŕbe a každý deň usporiadali na nej päťhodinové sedenie. Sedeli, sedeli, celoobecné novoty si rozprávali a ostatní občania sa tešili, že tie dve tetky-jazyčnice našli konečne tiché pracovisko.

No áno, lenže kto mohol vedieť - nikto nemohol - že v obci sa nájde taký výmyselník, akým bol Jano Motovidlo. Uzmyslel si tento občan, že vyrobí v krúžku šikovných rúk vŕbovú píšťalku. A bude na nej hrať len tak, sám sebe pre radosť.

Nuž raz podvečer, keď obe tetky, Lúpalka aj Šúpalka, odparkovali do svojich domovov, odrezal Jano vŕbovú haluz, priniesol ju domov, dva týždne ju všelijako mordoval aj dierkoval a na pätnásty deň do nej fúkol. No a tá píšťalka „fííí" - poslušne zapískala. Potešil sa Jano, beží k susedovi Zlámalovi a zo dvora mu kričí:

- Sused, poď pozrieť, akú hudobninu som vyrobil!

Vyšiel sused pred prah, aj jeho žena, aj detičiek zo dve kopy a všetci okolití susedia. Zodvihne Jano píšťalku a vraví:

- Ako prvú zapískam vám pieseň Anička, dušička, kde si bola.

Priloží píšťalku k ústam, líca naduje, fúka, fúka... a všetci počujú, ako v píšťalke spieva ľudský hlas:

Zlámal má v komore vrece klincov

a to si ukradol u Málincov,

ja som ho videla,

ako ich vyberal,

vrece klincov, duša moja...

Oj, faradajs-paradajs! Dopískala píšťala a sused Zlámal padol na kolená, čelné dutiny si o zem trieska, v pekelných mučeniach vykrikuje:

- Nepravda! Nepravda! Nič som neukradol! Klince som čestne kúpil, účet ukážem, svedkov predvolám, óóó, ja nešťastný.

No darmo-predarmo, ľudia vždy radšej veria klebetám, lebo sú oveľa zaujímavejšie ako pravda.

Majiteľ píšťaly, teda Jano Motovidlo, nič z toho všetkého nerozumie a hneď na druhý večer vyjde si s píšťalou do krčmičky. Pri treťom poháriku zažiada sa mu kultúry. Nuž vytiahne píšťalu a vraví:

- Zahrám ja vám pieseň Anička, dušička, aby ste sa aj muzikou opíjali, kamaráti moji!

Fúkne... a z píšťalky to načisto verejne húkne:

Môže mať krčmárka novú módu,

keď krčmár do vína leje vodu,

ja som ho videla,

ako ju dolieva,

čistú vodu, duša moja...

Krčmárka nafľaku zamdlieva, krčmár si posledný vlas trhá, krčmárence trojhlasne poplakávajú:

- Ej, otec, otec, čo si to urobil, do čoho si nás to zamočil...!

Nič nepomôže úradné kontrolórske vyhlásenie, že toto je najpoctivejší krčmár v okrese. Klebeta je zaujímavejšia ako pravda. A tak v jednom týždni odsťahoval sa z tej nešťastnej obce aj sused Zlámal, aj krčmár s príbuzenstvom, pretože im nervy nevydržali tie obecné šuškandy.

Jano Motovidlo po dedine chodí, na píšťale vypiskuje, a jeden sused za druhým poberá sa na onen svet, totiž do okolitých miest a dedín. Nikto nevie rozlúštiť, prečo tá píšťalka klebety píska, ľudstvo ohovára, nepravdy vymýšľa. Len tetky Lúpalka a Šúpalka si dennodenne šepcú na parkovej lavičke tesne pri tej bútľavej vŕbe:

- No nevravela som vám, pani susedka? Vidíte, prišlo na moje slová, ťažko sa tu žije poriadnemu človeku...

A keď v obci ostáva len hluchý dedo na dolnom konci, dve tetky jazyčnice a Jano Motovidlo, stane sa odrazu taká príhoda: za rána, celkom na lačný žalúdok, chce Jano Motovidlo zahrať sám sebe pre radosť a len pred vlastnou rodinou. Nuž naberie do seba čerstvého ranného vzduchu, fúkne ho do píšťalky, a tá spustí tak hlasno, ako vari ešte nikdy doteraz:

Jano Motovidlo, to je teda!

Veď ten zamordoval svojho deda,

ja som to videla,

celá som zbelela,

to je mordár, duša moja...

Vykríkne rodina Motovidlová, do pivnice sa schováva, na všetky zámky zamyká - a Jano Motovidlo s očami vyočenými na píšťalu hľadí, ničomu nerozumie, veď on v živote ani komára nezabil, nieto svojich predkov!

Tak tá dedina načisto spustla, pretože Jano Motovidlo rozdrúzgal píšťalu a odsťahoval sa do menej zakliatej obce. A v tejto našej ostal už len nedoslýchavý dedko a tetky Lúpalka a Šúpalka. Tam sedia v parku, každý deň si novoty rozprávajú a pri tej ťažkej práci ani nezbadajú, že sa už celá obec odsťahovala.

Bútľavá vŕba počúva, počúva, a hoci je len obyčajné drevo, prenáramne sa čuduje: ako môžu vyrábať celoobecné novoty o tých, ktorí už v obci nežijú a nikdy žiť nebudú? Ale čože vie taký obyčajný vŕbový strom o ľudskej šikovnosti! Veď to raz možno niekde všetko vypíska a potom uvidíme, aké zase nastane sťahovanie národov.