O pokazenom gramofóne

O pokazenom gramofóne (Rozprávka)
Žili raz v istom veľmi modernom meste extramoderní manželia. Všetko okrem lustrov mali na elektrinu. Z predsiene viedla pohyblivá dlážka do všetkých miestností. Na stisnutie rôznych gombíkov dali sa do pohybu papuče a samy sa naťahovali na nohy. Kybernetický vysávač prehľadal každého odchádzajúceho hosťa a vytiahol mu z vrecka strieborné lyžičky alebo aj menšie popolníky, ak si ich tam hosť nejakou nešťastnou náhodou zabudol. Teda bol to dom veľmi praktický a ten muž a jeho žena ani nevedeli, čo je život.

No jedného dňa, ako áno, ako nie, narodil sa v tej rodine synček a nazvali ho Karolko. Samozrejme, že mu hneď kúpili kybernetický cumeľ, ktorý nielenže v ústach onoho batoliatka sám cmúľal, ale po vypľutí sa vracal tou istou obežnou dráhou znova do Karolkových ústočiek. Hral pritom vesmírnu uspávanku, vysielanú retransláciou z Mliečnej cesty cez mliečny bar - priamo do ucha vreštiaceho pozemšťana.

Prešlo niekoľko mesiacov a moderní rodičia zistili, že Karolkovi už nestačí mliečna uspávanka, ale žiada sa mu počuť rozprávanie ľudského charakteru. A pretože obaja tí manželia boli celý deň v úrade, zariadili to veľmi prakticky. Kúpili dlhotrvajúcu platňu a na nej nahraté nielen rozprávky, ale aj také na všetko sa hodiace prejavy, ako napríklad:

- No, no, dieťatko, pekne spinkaj, buvinkaj, buď dobrulinké, lebo ak nie, dostaneš baci-baci!

Keď teda rodičia ráno vstali, spustili tú dlhohrajúcu záležitosť a spokojne odišli z domu. Kdeže by im bolo na um zišlo, že v modernej kybernetickej dobe kúpili platňu načisto poruchovú a že tak spôsobia poruchový vývoj svojho vlastného potomka. Platňa síce hrala, ale keď prišla po rozprávku o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch, začala sa akási nenormálna vec. A znela takto:

Nuž tá zlá macocha odviedla Snehulienku do hory a tam ju... odviedla Snehulienku do hory a tam ju...

Počúva Karolko každý deň tú rozprávku a zdá sa mu, pravda, že takto vyzerá normálna ľudská reč. Veď inú ani nepočuje, pretože rodičia nerozprávajú, ale iba odchádzajú a prichádzajú.

Keď má Karolko roky asi štyri, kúpia mu rodičia ďalšiu dlhotrvajúcu platničku - s básničkami. Aby bolo decko vzdelané pred vstupom do školských lavíc. No a táto platnička - ako nazlosť, natruc a nazmar - taktiež poruchovo zaznieva, takže
Karolko počúva aj učí sa naspamäť:

Jajže, bože, strach veliký,

padli Turci na Poniky,

padli, padli, strach veliký,

padli Turci na Poniky,

padli, padli, strach veliký,

padli Turci na Poniky,

padli, padli...

A rodičia zase nič netušia o nezdravom raste svojho decka, pretože Karolko, kybernetický vyživovaný, má postavu atletickú a porozprávať sa v rodine ešte nestihli.
Na šieste narodeniny dostane od kybernetickej babičky vytrvalostnú plaňu s rôznymi piesňami a zlý jazykový osud zapričiní, že aj piesňová dlhotrvalka príde po určitý závit a: Ja som bača veľmi starý, nedoži -ja som bača veľmi starý, nedoži -ja som bača...

Tak sa stalo, že v šiestich rokoch života presunuli moderní rodičia Karolka do školy a zapísali ho do prvej triedy. Starostlivá učiteľka hladká prváčikov, všeličo sa ich vypytuje z domova aj zo sveta, až príde po Karolka Ahasverovie.

- Ako sa voláš, ty milé a dobre živené dieťatko? - pýta sa teta učiteľka.

Karolko vraví: - Nuž tá zlá macocha odviedla Snehulienku do hory a tam ju... a tam ju... a tam ju.

- O! - povie trochu otrasená vyučovacia učiteľka. - Ktože ťa naučil takéto podivuhodné žartíky?

- Jajže, bože, strach veliký, padli Turci na Poniky... na Poniky... na Poniky...

- Ha! - zľakne sa učiteľka. - Akože si sa dostal do našej školy, ty divný Janko Karolko?

Karolko od strachu zarumázga:

- Ja som bača veľmi, bača veľmi, bača veľmi... bééé!

Vtedy už nastane celoškolský výbuch, zvolávajú sa duševní aj telesní lekári, telefonicky sa privolávajú rodičia a slávny detektív Sherlock Holmes, tiež privolaný na rozlúštenie tejto záhady, po troch fajkových zabafkaniach jediný odhalí najpravejšiu a najľavejšiu príčinu: - Choďte, - vraví všetkým súčasníkom, - a prehrajte dlhotrvajúce výchovné platničky, ktoré od narodenia vychovávali toto dieťa v rečovej výchove!

Fakt! Odhalili poruchovú výchovu, všetko bolo hneď všetkým najjasnejšie a príslušná gramofónová továreň bola odsúdená, aby žiaka Karola preučila na takú reč, v ktorej by sa nič zbytočne neopakovalo. A tak je dnes Karolko skoro normalizovaný. Ibaže tá továreň zašla vo svojej výchovnej usilovnosti trochu ďaleko. Lebo Karolko namiesto „kukučka" vraví len „kučka", namiesto „fifík" iba „fik", namiesto „gáganie" „gánie" a namiesto „pipinka" „pinka". A to je už, ako sami ráčite vedieť, celkom iný vtáčik.