O bravčovom prasiatku

O bravčovom prasiatku (Rozprávka)
Keď som ešte chodil po svete a hľadal rozprávky pre deti rôzneho veku aj rôzneho vzdelania a tesne za otlačenými pätami brechal mi môj verný pes Osmidunčo, prišli sme raz do istej mimobratislavskej dedinky. Bola už noc, hlad preukrutný v nás prebýval, aj ospalosť zívajúca. Zastali sme prostred onej obce a v mesačnom svite prečítali sme nadpis na najbližšom dome: Pohostinstvo.

- Poď, Osmidunčo, - povedal som svojmu vernému zvieraťu. - Vojdime hrdo a nebojácne, tu by mala byť večera aj nocľah štvrtej cenovej skupiny.

Vošli sme, ale beda zbedačená! V miestnom pohostinstve, ktoré sa v zlej minulosti volalo krčma, nekonala sa večera, ale celoobecná zábava! A čo staré - tancovalo, a čo mladé - nevládalo a driemalo v kútoch. Po dlhom hľadaní objavil som pri jednom stole neobsadenú stoličku a pod stolom jedno neobsadené miesto pre Osmidunča. Potom som zavolal do toho zadymeného vzduchoprázdna:

- Héééj, si prosíme jednu ľudskú a jednu psovskú večeru!

Pribehol riaditeľ pohostinstva a rozčúlene vraví:

- Pane, toto si vyprosím, nerobte mi tu výtržnosti! Večere sa dnes nepodávajú. Ale za duševnú potravu, čiže cigánsku muziku, ktorú počúvate, zaplatíte dve vstupenky. Lebo vy aj váš pes máte po dve uši!

Čo sme mali robiť? Proti noci sme už nevládali vyjsť. Zaplatil som teda dve vstupenky, k tomu ešte dve doživotné poistky na celý večer a nakoniec - dva lístky do polnočnej tomboly.

Čas išiel veľmi pomaly a polnoc prišla s dvojhodinovým oneskorením. Muzikanti zahrali pochod, rôzne dievčence naznášali doprostred miestnosti živé aj neživé výhry. Do kapustového suda hodili hromadu lístkov a prebudili v kúte spiacu deväťročnú žiačku Aničku Vrtielkovú, aby zo suda vytiahla osudové výhry. Prebudená žiačka zaklipkala očkami, ponorila pravú ruku do suda, vytiahla lístok, ťažko-horko ho preslabikovala a potom ospanlivo vyhlásila prvú cenu:

- Hlavnú výhru, živé prasiatko viazané v bravčovej koži, vo váhe dvadsať kilogramov, vyhráva číslo osem!

Všetci okolosudastojaci začali si prezerať tombolové lístky. Pozrel som sa tiež na tie svoje a - pác! Nafľaku som odpadol na zafľakovanú dlážku. Lebo osmičku - teda poukážku na dvadsaťkilové prasiatko - som držal vo vlastných rukách.

Prebudil som sa na druhý deň predobedom. Ktosi ma už medzičasom vyniesol z pohostinstva na chodník a oprel o najbližší strom.

Osmidunčo verne sedel po mojom ľavom boku a nežne držal v zuboch za červenú mašličku - naozaj živé bravčové prasiatko. Naša hlavná výhra naľakane žmurkala malými očkami a chvostík mala skrútený - div sa svete! - do osmičky.

Chytil som sa za hlavu z oboch príušnicových strán a zaplakal som:

- Osmidunčo, akože my teraz budeme po svete chodiť, keď na nás hodil zlý osud takúto dvadsaťkilovú ťarchu? A čo povedia ľudia, že vediem za sebou bravčový sprievodný zjav? Poraď, ako sa ho slušným spôsobom zbavíme?

Osmidunčo ovoňal hlavnú výhru, oblizol sa a smutným hlasom brechol:

- Hau, neviem, ale počul som, že v takýchto prípadoch ľudia na všetkých svetadieloch konajú zakáľačku!

Zamyslel som sa, slzy sa mi chceli vytlačiť z oka, a vravím:

- Tak sa zdá, že máš pravdu. Počkáme do večera a potom tú čiernu zakáľačku urobíme.

V tej chvíli - oj, ty šunka rolovaná! - prasiatko vyskočilo, hodilo sa na bravčové kolienka, zopälo paprčky a celkom zrozumiteľne zakvíkalo:

- Osmijanko, Osmidunčo, zmilujte sa! Splňte mi aspoň posledné predzakáľačkové želanie...

Potajomky som si utrel dojatú slzu a počul som, ako Osmidunčo tiež tichulinko kňučí. Ale vravím tvrdo, až neúprosne:

- Vrav, čo si žiadaš, ale potom už nič nežiadaj! Prasiatko potriaslo osmičkovým chvostíkom, slušne sklonilo rypáčik a kviklo:

- Aby ste vedeli, s kým máte tú česť: volám sa Osmičunčo a želám si naposledy porozprávať rozprávku vám aj budúcim o svojom najvlastnejšom bratancovi, hlinenom prasiatku.

Osmidunčo od dojatia zavyl, ja som vtisol slzy dnu do očí a vravím:

- Osmičunčo, tvojej prosbe sa vyhovuje. Rozprávaj. Ja a môj verný pes počúvame.

A prasiatko začalo:

- Teda, kde bolo, tam bolo ...