O naondulovanej kométe

O naondulovanej kométe (Rozprávka)
Bola raz guľôčka zvaná Zemeguľa. Teda bola to vlastne guľa náramná a guľatá. Krútila sa krútila, a jednej noci, keď mala chvíľu čas, pozrela trocha vyššie nad vlastnú zemeguľatú hlavu. Zočila hviezdy, mesiac, umelé družice aj nevesty, teda strašne dlhý svet. A z toho sveta - čože sa to blíži, čože sa to k Zemeguli níži? A letí a letí a nemá síce deti, ale zato má krásny svietiaci chvost.

Vzdychla Zemeguľa od údivu, až sa jej na druhom konci spravilo zemetrasenie, a kričí na to letiace a svietiace:

- Héééj, koňoš, z ktorej dostihovej mliečnej dráhy si ušiel? Svietiace trocha pribrzdilo a tiež kričí:

- Nie som nijaká konská pardubická, ale som ja hviezda nebeská, vlasatica zvaná. A to, čo za mnou svieti, sú moje vlasy, skrz-naskrz horiace!

Zemeguľa od prekvapenia potriasla troma hlavnými mestami a ďalej vykrikuje:

- Hneď si sa mi zdala akási známa! Aj po mne mnohé vlasatice chodia, lenže účesy majú rôznych farieb a naondulované, ba aj pokrievkami prikryté.

Vlasatica šibla hrivou, nasmerovala sa na obežnú dráhu okolo Zemegule a celá rozrušená šepká jej do sopečných kráterov:

- Toto ma zaujíma, nože vrav, ako si možno vlasy zlepšovať. Už dávno som si priala, aby mi španielsky čierno svietili, do saturnovských prstencov sa krútili a ručne háčkovanou čiapkou boli zabaretkované!

Zemeguľa rozliala červené more do priateľského úsmevu, ešte priateľskejšie kývla vrcholom Popocatépetla aj Gerlachovského štítu a kričí:

- Hybaj dole na môj povrch, mám tu nekonečno komunálnych aj súkromných kaderníctiev, môžeš si vybrať!

Vlasatica nemešká, chytro k Zemeguli bežká, fŕŕŕ... a pokým tak trieli, v istej svetovej hvezdárni zazvonia poplašné signály a supervedec profesor Howard Krumplička sa od hrôzy trasie pri hviezdnom ďalekohľade.

- Páni! - kričí na spolupracovníkov. - Celý život čakám, že sa zjaví vlasatica, čo bude po mne nazvaná Krumpličkova kométa. Celý život čakám...!

- To som si mohol myslieť! - povedal druhý vedec, ktorý tiež celý život nadarmo čakal, ale celkom inú vlasaticu. - Vravel som vám, pán kolega, že strácate čas. Je nezmysel, aby vami vypočítaná vlasatica prišla.

- Ale ona prišla!!! - zvolal prvý profesor. - Pred chvíľou priletela a zmizla... ochraňuj nás, koráb kozmický... zmizla smerom k Zemi...

Potom profesor zamdlel, zosunúc telo na linoleum.

- Je to šialenstvo, alebo zraková porucha, alebo... - povedal druhý profesor.

Lenže nedopovedal. V tej chvíli zo všetkých svetových hvezdární začali vysielať poplašné telegramy, rádiogramy, kábelogramy a onedlho bolo tých gramov celé kilá. Lebo všade videli vlasaticu tak ako zamdletý profesor.

Vlasatica zatiaľ vchádza na jednej zemeguľovej pevnine do kaderníctva pre filmové hviezdy. Uvelebí sa v pohodlnej stoličke a rozkazuje:

- V rámci skrášľovacej hviezdnej akcie žiadam si vlasy čierne, zakrútené do vkusných potrubí.

- Aj pristrihnúť? - pýta sa slušne kaderník na všeličo privyknutý. Pretože vo vesmíre sa nič nestrihá, vlasatica ničomu nerozumie. Pre istotu však vraví:

- Samozrejme, že aj pristrihnúť, prirobte mi všetko, čo treba.

O chvíľu načiernená, pristrihnutá, na natáčky natočená sedí pod sušiacou mašinou a dychčí. Lebo takto horúco jej nebolo ani v blízkosti Slnka.

Prejde hodina, a keď chce vyparádená odísť, zastavia ju pri východe:

- Platiť, prosím!

Vo vesmíre sa neplatí, samozrejme, preto vlasatica nerozumie, čo jej chcú ešte spraviť. Pre istotu povie:

- Áno, pravdaže... - a natiahne hlavu ku kaderníckej pokladnici.

- Pomóóóc, zlodejkááá! Chytajteééé...! - skríkne pokladníčka, a vlasatica zmeravie. Beží k nej zástup rôznych kaderníckych postáv s rozhnevanými tvárami aj nožničkami v rukách... Júúúj! Zľakne sa vesmírna hosťka, dvermi vyrazí treťou kozmickou. Vzlietne nad mesto, frčí k oblakom bez ohľadu na hašterivé vrabce a mierové holuby, ktoré sa jej pletú do cesty. Vybzikne nad mračná, rozbije prvé okno na zemskej atmosfére a utíši sa len vtedy, keď jej na čerstvý účes padne pár
osviežujúcich kameňov meteoritného dažďa.

Zemeguľa naširoko otvorí dve oči - teda Bajkalské jazero a Popradské pleso - a volá: - Halóóó, kam bežíš? Ešte si zabudla čapicu...

Ale vlasatica neodpovie, utišuje si nervy v príjemnom vesmírnom zunení a sama sebe vraví: - Teda tu sa ďalších stopäťdesiat rokov neukážem! Ničomu nerozumiem, čo sa na tej hroznej Zemi robí...

A pláva preč, do zakrúteného konečna dlhého stopäťdesiat rokov.

V tej chvíli po druhý raz zamdlieva vo svetovej hvezdárni profesor Howard Krumplička. Ale tentoraz vedno s ním zamdlievajú všetci: lebo na vlastné oči videli, že nie zhora, ale zdola zo zeme, vyletelo čosi ľudskou rukou nezostrojené. Nemalo kométovský vlas, no vlnilo za sebou akési lokne oveľa černejšie ako noc.

Záhada sa niky nevysvetlí, pretože nám, kamaráti moji, nikto neuverí. Máme síce pravdu, ale nemáme ešte dostatočne vedecké meno.