O nešikovnom učňovi

O nešikovnom učňovi (Rozprávka)
Chodil po svete nasvetsúci mládenec Ferko Halabajka. Po svete chodil, toto aj hento videl, a tak sa rozhodol, že bude -pekárom. Nuž odcestoval do kráľovského mesta, vošiel do domu, z ktorého to najmúčnejšie rozvoniavalo, poklonil sa pred šéfpekárom a prosí:

- Pán veliteľ, vezmite ma za učňa, spáchajte na mne pekársku výchovu, nech na mňa padne aspoň tieň vašej svetovej slávy!

Šéfpekár skoro odpadol od prekvapenia, lebo v tých časoch nebola mládež ešte taká slušná ako dnes. Nuž tiež tak slušne odpovedal:

- Pokúsim sa premiesiť v tebe múčne vedomosti! Len sa dobre prizeraj, špagáty ani klince do cesta nezahadzuj, možno z teba niečo vyrastie!

Poklonil sa Ferko Halabajka, obliekol si pekársku uniformu a nastúpil do služby.

Vo dne sa spalo, v noci sa pieklo, lebo taký je ten život pekársky, že občianstvo ako natruc akurát ráno čerstvé rožky žiada. A keď prešiel istý čas, predvolal si šéfpekár učňa Ferka:

- František, učil som ťa chleby piecť, elegantné rožky šúľať. Dnes dokážeš, či si sa aj dačo naučil. Tu máš cesto. Vyrobíš z neho rožky prvej triedy!

Pristúpil učeň pred veľkohoru cesta a dal sa do roboty. Šúľa rožok, za ním druhý, a šéfpekár hľadí, zubami škrípe, nakoniec nevydrží:

- Oj, ty učeň-mučeň, či sú toto rožky? Veď to sú čudné telesá tekvicového tvaru! Tam pozri, von oknom, na nebo! Čo vidíš? Vidíš zlatý rožtek mesiačika! Nebeské teleso sa vie do pečiva poskladať, a ty, bytosť rozumná, takéto patvary mi tu na zemi vyrábaš!

Trasie sa Ferko od hrôzy, že ho šéfpekár tak hlasno vychováva. Nuž pre istotu jedným okom na mesiac hľadí a druhým si pod prsty požmurkáva, či sa pozemský rožtek na nebeský podobá. O hodinu šéfpekár znova kontroluje a tentoraz pochváli:

- No vidíš, učníček-mučníček, hneď to inak vyzerá, keď sa z vesmíru poučíš.

Zase prešlo pár dní, a tu raz navečer šéfpekár zase vymýšľa. Vraj:

- Padla dnes na mňa starobná únava, pôjdem si domov pospať. Remeslo už poznáš, nuž si veselo na rožtekoch popracuj, nech má ráno ľudstvo čo jesť.

A pokým šéfpekár doma v posteli pochrapkáva, Ferko v pekárni rožteky vyrába. Jedným okom na mesiačik hľadí, druhým požmurkáva, či je to pečivo mesačného tvaru. Také je, veru presne také ako mesiačik, lenže kdeže je od rožteka! Za tých pár dní sa pekne zaguľatil, na zlatý dukát sa podobá, alebo na zlaté vyznamenanie, ale vonkoncom nie na rožtek. Ferkovi sa síce vidí, že to minule trocha inakšie vyzeralo, ale kdeže by sa učeň odvážil rozmýšľať!

Noc pokročila, mesačné pečivá už z pece rozvoniavajú, šéfpekár sa od výbornej vône zobudí a žene káže:

- Nože zbehni dole do ateliéru, prines mi zopár tých voňavých rožkov, nech okvalitujem, ako ich František vysocháril.

Odbehne šéfpekárka, potom pribehne, ale oči má akési vyplašené. Pred muža položí... ajda, bajdara! - akési hrozné hrčiská paradajkového typu!

Šéfpekár zdúpnie, tigrovským skokom skočí, a už je v pekárni a už bombarduje:

- Ej, učnisko-mučnisko, toto mi draho zaplatíš, ktože ti kázal hrčaté hrče vyrábať.

Ferko dych naberá:

- Veď ja som len, ako ste kázali... na nebeskú mesačnú podobu...

- Dám ti ja mesačné podoby! Dám ti ja nebeské zjavenie! Veď mi občianstvo vzburu spraví, veď ma z mesta vyženú...

A veru tak to vyzerá! K pekárni sa blíži veľký zástup a všetci kričia, nerozumieť čo. Keď však bližšie podídu, do pekných osemstupov sa postavia, a vtedy počuť, že volajú:

- My chceme žemle! Nech žijú žemle!

A zástup dečiek do toho:

- Pre Janka aj Aničku upeč vždy len žemličku!

A postarší občania slávnostne a jednohlasne:

- Pre starenku, pre starčeka, najlepšia je žemľa mäkká!

Šéfpekár sa ukláňa, ruku si k srdcu pritíska, vzduchové bozky všetkým posiela. A učeň Ferko nič nechápe, len to jedno tuší: že odo dneška sa budú aj tie hrče piecť a šéfpekár im prvý bude robiť reklamu...

Odvtedy má ľudstvo aj žemľový vynález. Keby ste náhodou kúpili v obchode niečo také, čo sa nepodobá ani na rožtek, ani na žemličku, nech vás to vôbec nepomýli. To je tiež odsochárené od mesiačika: keď nie je ani rožtek začínajúci, ani spln vyplnený, ale čosi medzi tým. Teda nijaký omyl, kamaráti moji, ale načisto vesmírna záležitosť!