O námesačnom učencovi

O námesačnom učencovi (Rozprávka)
Bola raz krajina, v krajine mesto a v meste ulica nová, novučičká. Domy čerstvou maltou voňajúce a parketami smelo vlniace. Prisťahovali sa sem rodiny, rodinky aj rodinôčky. V rodinách bolo strašne veľa detí, v rodinkách o dačo menej a v rodinôčkach sem-tam dáky jedináčik. Ale aj tak sa nazbierala plná škola detí.

Všetko vyzeralo normálne, iba nikto netušil, že do jedného bytu sa prisťahoval staručký vedec, profesor všetkých vied Bernard Bernardini. Totiž - všetci vedeli, že v tom byte žije spolu so svojou staručkou manželkou Bernardou Bernardiniovou, aj že je učenec na penzii. A predsa to, čo bolo najdôležitejšie, nemohol vedieť nikto. Bolo to lekárske tajomstvo. Nikomu by sa ani vo sne neprisnilo, že čulý starček má dlhoročnú a nie celkom príjemnú chorobu - námesačníctvo. Faktum paktum! Lebo v tých dňoch, presnejšie povedané nociach, keď sa na nebi zjavil spln, profesor bez ohľadu na svoju vedeckú minulosť vyliezol von oknom a prechádzal sa po strechách v dlhej nočnej košeli tak bezpečne, že by to nedokázal ani najskúsenejší televízny anténar s povrazolezeckým školením.

No profesor Bernardmi nielenže bol námesačne chorý. Nevedno prečo - mal pritom ešte aj chorobnú špecializáciu - na domáce úlohy. Bolo to tak: Staručký vedec sa zvečera uloží do starodávnej postele, spokojne zaspí a nevie, že okolo polnoci, keď mu blysne do okna mesačné svetlo, vstane. Vstane, vyjde oblokom, po balkónoch a odkvapových rúrach lezie až na strechy a zase dole. Do cudzích bytov vchádza, školské aktovky otvára, zošity vyberá, aj večné perá, a opravuje hrúbky, čiarky i počtové príklady. Potom spokojne zošity uloží, zase odíde, po ozdobných fasádach veselo poskáče, a keď sa mesiac nižšie k obzoru schýli, schýli sa aj vedec do postele. Ľahne, a nikto, ani jeho verná žena nevie, čo všetko vykonal v námesačnom spánku.

Ibaže v škole na druhý deň - škandál nad škandál! Zošity dočarbané, všetky chyby síce opravené, ale celkom iným, nežiackym písmom. Ba ešte aj poznámky na okraji pripísané ako napríklad:

Zbytočne zdĺhavý matematický postup! Treba zostaviť rovnicu o štyroch neznámych!

Alebo:

Slohová úloha nezodpovedá skutočnosti! Naše sídlisko nie je pekné a nové, je iba nové, ale jeho architektonické riešenie sa pohybuje hlboko pod svetovým priemerom! Alebo... ale čo treba ďalej rozprávať, aj toto stačí, pretože učitelia neveria žiakom a žiaci nijako nevedia vysvetliť, ako sa to všetko dostalo do zošitov, keď to tam ešte večer nebolo. Rodičia píšu vyhlásenia s úradným potvrdením súdneho znalca, že písmo v zošite nie je ich vlastný rukopis, ale naopak, že nikto v ich rodine tak vedecky nečarbe.

Po niekoľkých mesiacoch si riaditeľstvo školy nevie dať inej rady - a obráti sa na detektíva Cliftona. Akurát v tom čase si lieči reumatizmus v Piešťanoch.

Detektív Clifton najprv sústredí všetky žiacke zošity a pomocou zväčšovacieho skla zistí, že všetky opravy konala jedna a tá istá osoba. Potom si rozprestrie na stole plán sídliska, okrúžkuje v ňom byty všetkých žiakov postihnutých opravami. Kruh okolo páchateľa sa zužuje! Zužuje sa na jednu jedinú ulicu!

Vtedy detektív Clifton spraví zoznam obyvateľstva a dom od domu zisťuje, ktorí rodičia by vedeli vyrátať počtové príklady žiakov základných deväťročných škôl. Kruh sa ešte viacej zúži a nakoniec v ňom ostane len jedna jediná postava -vedec Bernard Bernardini, profesor na penzii.

Detektív Clifton sa zamyslí. Tri dni a tri noci bafká z fajky, potom zavolá medzinárodným telefónom svojho kolegu Sherlocka Holmesa v Londýne. Naznačí mu svoje podozrenie a kolega Holmes povie na tú diaľnu diaľku:

- O, jes, mister Clifton, hau dujú dú, gud baj, tu Pikadily!

Detektív Clifton je spokojný. Už je mu všetko jasné, len mu je nejasné, ako to spraviť, aby staručkému vedcovi zastavil opravársku činnosť a súčasne mu neublížil. Nakoniec rozhodne: poprosí Bernardu Bernardiniovú, manželku Bernarda Bernardiniho, aby v dňoch mesačného splnu položila pred posteľ svojho penzionovaného manžela lavór so studenou vodou, ktorá profesora prebudí, ak by ho pochytil námesačný úmysel. Okrem toho požiada Clifton riaditeľstvo školy, aby v tých nebezpečných dňoch učitelia nedávali žiakom domáce úlohy. Toto opatrenie bolo potrebné pre prípad, že by námesačný vedec predsa len nestúpil do lavóra. Darmo všetci žiadali Cliftona, aby aspoň približne označil páchateľa.

- Nie! - povedal. Ani peniaze za pátranie nevzal, iba z pokladnice rodičovského združenia zaplatil medzištátny telefonický rozhovor s Londýnom. Potom odcestoval späť do piešťanského bahna.

Profesor Bernard Bernardini sa teda nikdy nedozvie, že každý mesiac konal tajomnú činnosť pri mesačnom svite. Ale tak je to iste múdrejšie.