O tajomnom poklade

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 768 slov
Počet zobrazení: 3 629
Tlačení: 257
Uložení: 269
O tajomnom poklade (Rozprávka)
Na vysokom brale, na vysokej skale, rovno pod oblakmi bola veľká diera. Teda čosi ako priepasť, lenže nie až natoľko priepastná. Povrávalo sa, že v tejto diere, zvanej Čertovo oko, je tajný vchod k tajnému pokladu. A že sa ten vchod otvára vždy len v júnovú noc, keď nadíde koniec školského roka. Poklad tam vraj zakopal istý večný študent, keď sa rozhodol, že navždy odíde do hory medzi zver a bude sa tu s ňou učiť vybrané slová a gramatické výnimky. Aký to bol poklad - nikto nevedel. Ani o študentovi ďalej povesť nehovorí. Možno sa dodnes učí vybrané slová v lesnej húštine, obrastený machom ako Mataj.

Nuž probovali už mnohí dostať sa k študentskému pokladu. Ale bolo to ako počarené. Keď sa totiž vyšplhali hore bralom a po tej námahe si na chvíľu sadli, aby si trocha oddýchli - zaspali. Zaspali a zobudili sa len neskoro po polnoci, keď vchod k pokladu bol už zavretý.

Roky bežali trápnou rýchlosťou, poklad v skale driemal a nedostal ho ani horolezecký krúžok, čo sa hromadne vyšplhal na bralo. Zaspal totiž aj ten krúžok, tajomnou silou ukolísaný, a zobudil sa len pri východe slnka.

Nikdy by sa nikto nebol dozvedel, aký poklad študent skryl, nebyť nešťastného žiaka Ľubomíra Motaničku. Tento žiak, hoci všeličo tušil, predsa len netušil, že prepadne z istého predmetu - z telocviku. Keď teda dostal koncoročné vysvedčenie a videl tam spísanú celú svoju tragédiu, vypchal si nohavičky vankúšom a tak sa postavil doma pred prísneho otca.

Otecko, človek starší a skúsený, hneď poznal, že sa čosi stalo, a chystal sa porozprávať so synom Ľubomírom. Ale syn nemeškal, fujas ho von dvermi a rovno za dedinu. A prísny otecko za ním! Beží syn, beží otec, a matka doma ruky zalamuje. Prebehli chotár, do lesa vpálili, tri rúbaniská popreskakovali, potom dva potoky, až zastali pod skalným bralom.

Pozrie syn hore na bralo, hlava sa mu zakrúti, pozrie za seba, dychčiaceho rodiča zbadá. Nuž nemá iný výber, iba sa pustiť hore skalami. Deň sa dávno schýlil k nočnému koncu, tma zaľahla nad hlavami šplhajúcich sa príbuzných, ale oni nepopustia, lebo otecko má hlavu tvrdohlavú a synček sa podal na otecka. A tu, práve keď polnoc odbíja dole na dedinskej veži, došplhá sa Ľubomír Motanička na samý vrcholec. Július Motanička je mu v pätách. Už po ňom siaha rodičovskou rukou, keď vtom... v skalnej diere sa otvára puklina, začne hrať zvončeková hudba, žiara zlatostrieborná sa naširoko rozlieva. Otec aj syn stoja s otvorenými ústami, pohnúť sa boja. Potom otec šepne:

- Naše osobné účty si vybavíme po prežití tohto zázraku. Teraz poďme svorne za pokladom!

Otec a syn s posvätnou úctou pristúpia k žiariacej diere, nahnú sa nad ňu - a vidia: svetlo vychádza z kúska papiera vo štvoro poskladaného. Otec natiahne ruku, opatrne vezme to lajstro, ktoré je zrejme plánom k zlatému pokladu. A má šťastie, pretože v tej chvíli zvonkohra stíchne, svetlo sa už neleje a skala sa s rachotom zatvára. Dookola je tma, nič sa nedá robiť, len počkať do rána.

Otec už dávno zabudol na synovo vysvedčenie, syn sa už dávno dobrého otecka nebojí, lebo ako tak svorne na skale sedia a ranný svit čakajú, otecko vraví:

- Nikomu ani slovo, nech je to naše spoločné tajomstvo. A to vysvedčenie - nuž veď uznaj: každý otec v dejinách sa musí hnevať na zlé známky. Ak sľúbiš do roka lepší výkon, nezderiem ťa, ani ináč nepotrescem.

A Ľubomír Motanička ľutuje odrazu dobrého otecka a vraví:

- O poklade nič neprezradím, ale celé prázdniny sa budem učiť telocvik, aby som dokázal, že si ctím svojho otca!

Tak v rozumných rozhovoroch prejde noc, slnko sa spoza vŕškov vykotúľa, kraj svetlom zaleje a otec vyberie konečne z vrecka plán tajného pokladu. Rozloží ho, pozrie, zbledne, syn tiež pozrie a tiež zbledne - nie je to tajný plán, ale koncoročné vysvedčenie akéhosi vydedeného žiaka! Niet na ňom okrem päťky inej známky, dokonca ani z toho nešťastného správania! Ale potom otec hneď na kolená padá a nebu ďakuje, že jeho syn Ľubomír Motanička len s jednou päťkou vyvia-zol. A syn tiež kľaká a tiež ďakuje nekonečnému vesmíru, že aj dávno pred ním sa žiaci rodičov báli, do skalných priepastí svoj zlý prospech hádzali a že je z toho dodnes poučenie.

Tak vlastne ten poklad, aj keď nebol zlatý, dobrú vec vykonal: otcom pripomenul, že sú aj väčšie nešťastia, než čo ich vlastné deti vyrábajú. Deťom pripomenul, že ak nie dnes, teda po stáročiach sa diera otvorí a vydá svedectvo o ich neučených hlavách. Celým rodinám dal na známosť, že rodičia a deti sa môžu pekne dohovoriť, keď spoločne čakajú na nejakej skale. Ale možno aj doma za stolom.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.022 s.
Zavrieť reklamu