O vševedúcej ruke

O vševedúcej ruke (Rozprávka)
Nebolo to v Tramtárii ani Mezipotánii, ani na severnom póle, ba ani na južnom. Bolo to tamto kdesi, kde sú lesy, nevedno v ktorej krajine, kde sa ešte aj dnes nájdu rozmaznané deti.

Teda v tej rozmaznanej krajine bola raz rozmaznaná rodina a mala jediného synáčika maznáčika. Neviete si predstaviť, ako to u nich vyzeralo! Alebo možno aj viete, ale to ste istotne len čítali niekde v rozprávke. Neumýval sa ten synček sám, umývala ho celá rodina. Topánky si nečistil - čistili ich starší predkovia nad päťdesiat rokov. Kŕmiť ho museli, za ručičku ho do postieľky vodili, čo si uzmyslel, ihneď mu predložili a vykonali.

Kým bol ten maznáčik predškolský hlupáčik, nebolo to ešte také otriasajúce. No otriasol sa maznáčik v ten deň, keď vošiel prvý raz do školy: sám si musel preobuť topánky - no akože si ich preobuje, keď si doteraz topánku vlastnoručne nenatiahol?! Aktovku mu síce až po školu zaniesli rodičia - ale z prízemia na poschodie, do triedy, musel ju už odniesť sám. Vzdychal maznáčik, ľútostila nad ním celá rodina, cukríkmi ho prikrmovali, aby im od tej ťažkej roboty nepochudol.

A najväčšie rodinné otrasenie prišlo v deň, keď žiačik musel v škole chytiť ceruzku do vlastnej ruky a vlastnoručne ňou napísať - rovnú čiaru. A doma za úlohu celú stranu takých čiar.

Zadychčal sa maznák v škole, kým tú čiaru do polovice dotiahol, ale doma - doma je radosť radostná! Maznáčik sedí vo foteli, kremroľami sa futruje, a celá rodina mu ťahá čiary na celú zošitovú stranu.

Tak to ide deň čo deň, ustatí rodičia už od písania na oči nevidia, lebo prváckej roboty je neúrečne.

Vtedy sa stalo, že maznáčikov otecko odišiel na služobnú cestu do akejsi vzdialenej krajiny na vedeckú konferenciu a stretol tam slávneho vynálezcu umelých rúk. Vynálezca ukazoval svoj najnovší vynález: umelá ruka, prepletená rôznymi prijímačmi myšlienok z vlastnej a nevlastnej hlavy, je taká múdra, že ten, kto ju má pripevnenú, vie napísať všetko, aj keď jeho vlastná hlava nevie nič. Teda tá ruka je lepšia ako hlava, pretože rozmýšľa presnejšie a oveľa rozumnejšie.

Neborák otec, len čo zočil učenú umelú ruku, spomenul si na svojho milovaného maznáčika a prosil a prosil a neprestal, pokým mu ten vynálezca ruku nepredal.

- Bude určená na vedecké účely, - povedal maznáčikov otec a vynálezca bol spokojný, že jeho vynález prinesie ľudstvu veľký úžitok.

Pricestoval otec domov, posadil si maznáčika na kolená, primontoval mu k jeho dvom rukám aj tú učenú a vraví:

- Skončilo sa tvoje školské trápenie, syn môj milovaný! Nebudeš sa mordovať s čiarami, písmenkami a čísličkami, ani rodina nebude po nociach nad zošitmi vysedúvať. Táto ruka nás všetkých zachráni od ťažkej práce.

A poučil syna, že učená ruka spraví všetko sama, aby sa len na ňu spoľahol.

Príde maznák ráno do školy - všetci oči vyvaľujú. Lebo po prvý raz nevzdychá, ani sa pri písaní nezadychčí. Prvý je hotový s kreslením, prvý s písaním aj rátaním a všetko je krasopisné, bez jedinej chybičky.
Učitelia sa radostne usmievajú, riaditeľ sa osobne príde pozrieť na to geniálne a najmúdrejšie školské dieťa. Inšpektori o ňom píšu vedecké články do novín a zahraniční hostia ho fotografujú spredu aj zboku, aby zachytili na večné časy tvár tohto maloletého učenca, ktorý sa raz istotne preslávi v celom svete.

Tak to išlo a išlo celý polrok, a bolo by to išlo vari až po prijímacie pohovory, nebyť tej strašnej nehody: ako áno, ako nie, učená ruka predsa len nebola taká trvácna ako obyčajná ľudská pravica. Pravicu si môžeš udrieť, alebo aj nožíkom trochu poraniť, a o pár dní je zdravá a nič strašné sa nemusí stať. No učenej ruke, pozostávajúcej z rôznych súčiastok, vypadla jedného dňa taká maličká, ale celkom špeciálna skrutôčka. Vypadla, maznáčik si to ani nevšimol, kdeže by si on všimol, keď všetko zaňho robili iní! Lenže tá učená ruka bez skrutôčky už nebola učená, ale načisto pokazená.

Pozerajú učitelia aj riaditeľ, aj inšpektori a zahraniční hostia - kamže sa podel ten zázračný žiak? Slovka nenapíše, výkres nenakreslí, číslicu nevyčíslicuje, a kým spraví tri bodky, dychčí ako parná lokomotíva.

Otec hneď píše vynálezcovi, skrutku od neho úpenlivo žiada. Ale vynálezca odmieta, pretože na ruky už teraz nemá čas, ruky ho už nezaujímajú. Práve vymýšľa umelú hlavu na všetky príležitosti.

Rodina sedí nad úlohami, maznáčikovi pribúda jedna pätorka za druhou a už je všetkým jasné, že takéhoto prepadáka škola dávno nemala. Iba večer v postieľke, keď zhasne svetlo, sníva ten rozmaznaný maznáčik takýto veľký sen:

- Počkajte, počkajte, otecko mi onedlho kúpi umelú hlavu a potom vám ukážem, kto je v našej škole najmúdrejším žiakom!