O neviditeľnom žiakovi

O neviditeľnom žiakovi (Rozprávka)
Keď ho vidieť chceli - tak ho nevideli, a najhoršie bolo, že to vyzeralo tak, že ho niet.

No záhada nad záhadu! A prihodila sa tým činom, že žiak Emilko Pagáč vyrušoval počas vyučovania, správal sa nedôstojne, a preto ho potrestali tak, že raz musel ostať dve hodiny po škole.

Za tie dve hodiny mal stokrát napísať vetu:

- Budem sa správať dôstojne a milovať svojich láskavých učiteľov.

Sedí šiestak Emil Pagáč sám v opustenej triede a píše vetu za vetou a už ich má asi dvadsať. Velikánske výčitky svedomia trápia jeho šiestackú dušu a dúfa, že kým ten dlhý trest napíše, naučí sa správať dôstojne a učiteľov bude milovať s mäkkým i - a nie, ako on píše, s tvrdým.

Keď načal dvadsiatu prvú vetu a chcel ju šťastlivo dokončiť, vletel odrazu do triedy taký malý, celkom bezbranný a strapatý vrabček. Žiak Pagáč vyskočil, zabudol na dôstojné prevychovanie; a pretože, čo sa vrabcov týka, bol on človek šikovný, chytil toho strapáňa v rekordnom čase. Sedí vrabček Čvirikanček v Pagáčovej dlani, celý sa trasie od strachu, a odrazu len zarumázga načisto ľudským hlasom:

- Prepusť ma na slobodu, Emilko, bohato sa ti odmením!

- No toto! - povedal začudovaný žiak. - Toto sa mi ešte pri žiadnom vrabcovi nestalo!

Hoci chlapci majú všelijaké zlé vlastnosti, s vrabcami si obyčajne rýchle porozumejú. A tak Emil povedal:

- Prečo by som ťa nepustil, pustím ťa. Stačí, keď je po škole iba jeden z nás.

A vypustil vrabca z dlane. Na jeho veľké prekvapenie vrabec neodletel. Namočil si pazúriky do atramentu a rýchlosťou najrýchlejšieho blesku dopísal Emilov trest, takže už bolo celých sto viet na papieri a v tých vrabčacích bolo slovo milovaný napísané dokonca aj správne, s mäkkým i.

Emil Pagáč preskočil od nadšenia tri lavice a odrazu len vidí, že vrabček vytriasol spod krídel dve malé fľaštičky.

- Toto je moja odmena za prepustenie, - vraví vrabček Emilovi Pagáčovi. - V tejto fľaštičke máš superzmizíkový nápoj. Keď z neho kvapku vypiješ, ostaneš načisto neviditeľný.

- Senzácia! - potešil sa poškolácky šiestak. - A čo je v tej druhej fľaštičke?

Vrabček klepol zobáčikom:

- Túto druhú musíš nosiť vždy s tou prvou, lebo keď z tejto druhej kvapku vypiješ, staneš sa znova viditeľným, pretože toto je super dioptrická tekutina.

A dobrý vrabček odletel von otvoreným oknom.

Vyskúšal Emil Pagáč obe tekutiny - a fakt! Glgol si jednej -zmizol tak, že si vlastnú ruku nevidel. Glgol si z druhej -a bol tu v celej svojej šiestackej kráse.

Potešil sa šiestak:

- Tieto čarodejné vody nevypijem len tak pre nič za nič, nechám si ich na horšie príležitosti v školskom aj rodinnom živote.

Prešli dve hodiny, poškoláctvo sa skončilo, žiaka zo školy vypustili a pomaly sa ťahá domov.

A doma hneď vyšetrovanie ako v detektívke:

- Kde si bol, prečo si bol a za čo si bol?

Emil smutným hlasom rozpovedal svoje poškolácke nešťastie - a čo nevidí?! Rozčúlená hlava rodiny, teda otecko, beží do najbližšej skrine po najmocnejší remeň. Hrôza padla na žiačika a v strachu preukrutnom chytro vytiahne fľaštičku a glgne si superzmizíkovej tekutiny.

Dobehne oremeňovaný otecko, syna Emila hľadá - a syna niet. Akoby sa pod zem prepadol. Hľadá otecko, hľadá mamička, traja bratia aj tri sestry, dedko s babkou, tetka so strýkom, nakoniec aj susedia. Telefonuje sa na políciu aj do úradu „Straty a nálezy". Nikde nič. Príde večer, plačúca rodina zasadne za stôl, iba Emilkovo miesto je prázdne.

- Oh, ja nešťastný! - bedáka otec. - Keby sa vrátil, ani remeň nevytiahnem, ani slovka zlého neprerečiem!

Glgol si v tej chvíli Emilko superdioptrickej vody - a rodina od radostného prekvapenia skoro odpadne: stratený syn sedí na svojom mieste a futruje sa bryndzovými haluškami!

„Dobrý je to vynález, tieto čarodejné vody," myslí si Emilko. „Treba s nimi šporovlivo zaobchádzať."

Tak idú dni aj týždne. Emilko fľaštičky neotvorí, iba ich pre istotu nosí stále vo vrecku. Až prišiel ten pamätihodný deň. Blížil sa koniec prvého štvrťroka a šiestak Emil Pagáč nevedel z dejepisu nič inšie, iba to, že ho dnes isto-iste vyvolajú. Aby sa zistilo, či si tú pätorku naozaj zaslúži.

Sedí smutný Emil v lavici, učiteľ prezerá známkové zápisy. Zodvihne prísne oči na Emila Pagáča - a ten od veľkej hrôzy glgne si superzmizíkovej vody a zmizne. Učiteľovi sa zastaví slovo v hrdle, poutiera si okuliare, ale žiaka Pagáča v lavici nevidí.

„Čo sa mi vari zvlčilá hmla robí pred očami?" rozmýšľa ustarostený učiteľ a vyvoláva žiakov, tých, ktorých obrysy sa zreteľne črtajú v laviciach. Hodina prejde, zaznie zvonenie. Učiteľ zaviera známkové lajstro, Emil sa napije superdioptrickej tekutiny - a stojí pred učiteľom v celej svojej prapôvodnej kráse. Naľakaný učiteľ vybehne z triedy a ešte v ten deň sa zahlási na prehliadku k odbornému očnému lekárovi.

Potom sú počty, potom zemepis a Emil Pagáč veselo mizne spred očí prekvapených učiteľov.

A nebadá, že z fľaštičiek pomaly ubúda. A tak prišlo to, čo prísť muselo: dopila sa čarodejná vodička, a keď chcel šiestak Pagáč ufrnknúť cez prestávku nahnevanému školníkovi a glgol si - glgol si už márne. Školník ho lapil za nezmiznuté ucho, celkom viditeľne pritiahol do riaditeľne, a čo sa potom porobilo so známkou zo správania, to vám radšej ani nepoviem.