O zlomyseľnej gume

O zlomyseľnej gume (Rozprávka)
Pobehalo, poskákalo, plno zmätku nastváralo, všetko vnivoč obracalo, a tak všetkých jedovalo, jedovalo, jedovalo.

To je taký jedovatý začiatok jedovatej rozprávky a nemôže byť inakší, pretože aj tá pani, o ktorej bude reč, bola jedovatá. Totiž - nie že by niekoho jedom otrávila. Ona len otravovala -a to je niekedy vlastne to isté.

Nuž vyrobili raz v istej továrni velikánsku a supervynikajúcu bielu gumu, nakreslili jej navrch slona a odoslali ju do obchodu so školskými potrebami. Nikto nevie, prečo práve táto guma bola od svojho zrodu zlostná, zlomyseľná a plná nivočivých nápadov. Pravdepodobne mala také celkové telesné zloženie a poskladanie.

Prišla teda guma s ostatnými do obchodu a kúpil si ju, chúďa nevedomé, žiačik Jožko Pandrláčik. Priniesol ju domov, ukázal ju celej rodine a na druhý deň putuje s ním nová guma so sloňacím obrázkom do školy.

Nikto netuší, aká zlomyseľnica privandrovala v Jožkovom peračníku. Nastala však hodina kreslenia, rozdali výkresy. Žiaci sa mordujú s jesennou zeleninou a Jožko, ako každý normálny žiak, sa trošku pomýli a chce pomýlenú čiaru opraviť. Teda najprv vygumovať. Bez podozrenia vyberie z peračníka novú gumu a veľmi slabulinko a opatrne nivočí tú zlú čiaru. Iná guma by slušne vykonala svoju povinnosť, ale kdeže táto!

„Teraz nastala moja prvá veľká príležitosť!" povedala si tá guma gumatá. „Teraz - alebo nikdy!" A hííí - pritisla sa o Jožkov výkres takou silou, že nezmizla len zlá čiara, ale akosi sama od seba urobila sa vo výkrese aj diera do sveta. Papier sa skrz-naskrz prederavil.

Plače Jožko, narieka, deravý výkres všetkým ukazuje, ale darmo sa dušuje, že on za nič nemôže. Nikto mu neuveril, každý si len pomyslel:

Aký nešikovný žiak!

Nahneval sa Jožko na gumu, daroval ju doma mladšiemu bratovi. Píše braček úlohu, zdá sa mu, že zošit je v rožku trocha zamazaný, nuž chce tú špinku odstrániť gumkou. A zlomyseľnica gumárenská puf! - celú stranu zošita splisuje, takže to už ani nie je papierová strana, ale dievčenská skladaná sukňa na nedeľnú vychádzku.

Narieka mladší brat, všetky gumové výrobky naveky preklína, ešte aj bublinkovú žuvačku. A rozhodne sa darovať tú zlomyseľnicu o dom ďalej, do susedov.

U susedov majú dve dievčatá-dvojčatá, Elu a Zelu. Meno má každá inakšie, ale nikto ich nerozozná, tak sa na seba podobajú. Ibaže Ela má na nošteku malé hnedé znamienko a podľa toho rodičia aj učitelia vedia, o ktorú polovicu tých dvojčiat ide.

Prinesie teda mladší brat zlomyseľnú gumu do tejto spokojnej domácnosti, potešia sa dvojčatá, že dostali zadarmo takú užitočnú vec. No zlomyseľnica dlho nerozmýšľa - a pri prvej príležitosti vygumuje Ele z nošteka tú malú poznávaciu bodku. Rodičia si odrazu nevedia rozoznať dvojčatá. V škôlke je výtržnosť preveliká: dievčence-dvojčence nevedia rozoznať, ktorá je ktorá, a celý život sa im takto naopak prevracia. Lebo ani jedna nevie, aká má byť, aby bola to, čo je.

Zlomyseľná guma sa v kútiku duše zlomyseľne chichoce a rozhodne sa, že pôjde do sveta, aby mohla navystrájať čím viacej takýchto hrdinských činov. Hupne hupkom na zem a kotúľa sa, kotúľa po ulici. Príde na križovatku, uvidí biele čiary na ceste a pustí sa do nich. Zmiznú čiary jedna po druhej, nešťastní občania bedákajú, platia pokuty, pretože prešli ulicu na celkom nevhodnom prechode.

Skacká guma, skacká, doskacká pred veľkú budovu, loptovými skokmi vybehne po schodoch, vlezie do akejsi úradnej lajstrovej skrine a gumuje a gumuje - žiadosti občanov o pridelenie nových bytov. Občania prichodia na úrad, úradníci vyberajú žiadosti, voľajako sa im nezdajú, nuž vravia občanom:

- Vaše požiadavky sú načisto neúplné, čiže chýba vám polovica, a byt nedostanete ani o desať rokov.

Kvíli občianstvo, za vlasy sa chytá, a zlomyseľná guma sa ide v šuplíku od chichotu rozpučiť.

Potom nenápadne vyskočí zo žiadostí rovno von oknom, skočí na strechu najbližšieho autobusu a už je v zoologickej záhrade. Poobzerá sa, čo by jej tak pasovalo, a skočí rovno na najkrajšiu pásikavú zebru, ktorá je pýchou celého zverinca. Kým by si do desať narátal, vygumuje zebre všetky vzácne pruhy, takže to už nie je zebra, ale obyčajný malý, až zakrpatený kôň.

Návštevníci podávajú sťažnosti, že za drahé peniaze musia pozerať len na také lacné kone, riaditeľstvo zverinca žaluje istý zaostalý africký kmeň, od ktorého tú zebru kúpili. Africký kmeň tancuje pri veľkom ohni bojové tance a zvoláva pomstu všetkých svetových čarodejov na zoologickú záhradu. Tak sa vlastne celý svet rozbúril pre tú jednu zlomyselnicu. Tá sa spokojne smeje, až sa jej gumené pľúca nadúvajú.

Bolo by to išlo vždy a stále, každý deň a večne, keď tu jedného rána... keď tu jedného... keď tu jedného... bodaj ho! Kamaráti moji, už sme aj my v gumovom nešťastí! Predstavte si, že mi tá zlomyseľná gumovacia mátoha vygumovala koniec tejto rozprávky. No načisto vygumovala... pozrite... ani slovíčko tu už ďalej nemám! Preto vám ani nemôžem dopovedať, čo sa s ňou jedného rána stalo. Ak sa to raz náhodou nejako dozviem, dodatočne vám to oznámim. Alebo ak chcete - porozmýšľajte sami, ako asi tá zlomyseľnica nakoniec dogumovala.

(Zlomyseľná guma vygumovala aj obrázok k tejto rozprávke.)