O nespokojnom ženíchovi

O nespokojnom ženíchovi (Rozprávka)
Stalo sa to za pradávnych čias. V istej dedine žili rodičia a mali jediného syna - Mateja. Ani veľkého, ani malého, ani špatného, ani krásneho, ani labatého, ani čapatého. Teda bol by ten syn celkom normálny, keby bol mal aspoň brata alebo sestru. Lenže on bol jedináčik, takzvaný mamičkin maznáčik, takzvaná oteckova pýcha. Preto bol ten syn prieberčivý, no hotové preberadlo.

Rástol Matej rástol, v jedlách si preberal, aj v odevoch, aj v obuvi a nič mu nikdy nebolo dosť dobré. Tak rástol do plnoletých rokov, dostal občiansky preukaz, ktorý vtedy, za starých čias, nazývali poddanská biletka. Nuž rozhodli sa rodičia, že ho oženia, ako sa na dospelého poddaného patrí.

Vraví otec Matejovi:

- Syn môj preľúbezný, potomok môj nasvetsúci, obzriže sa po dedine a nájdi si ženu, ktorá sa ti páči.

Súhlasil Matej, akože by nie, a od toho dňa začal si dedinské dievky obzerať. Bolo ich v tej obci neúrečne, jedna krajšia ako druhá. Aj tmavovlasé, aj plavé, rôznofarebných očí, aj rôznych výšok a šírok. Poprezeral si Matej celú dievčenskú obec. po týždni príde k otcovi a vraví:

- Niet v našej dedine pre mňa nevesty. Jedna taká, druhá onaká, to je pravda. Tváre by sa ešte našli, ale odevov poriadnych na nich niet. Tu sukňa, tam sukňa, trochu vyšívania, trocha zlatých nití, ale nevyzerá to dokopy nijakovsky.

Zalomila ruky Matejova mať:

- Oj, Maťo, Matejko, nehľadaj ty ženu podľa šiat, ale radšej pozri, či aj roľu dostane, alebo či je do roboty súca, prinajhoršom - či má aspoň zamak rozumu.

- Oj, mamo, mamičko, - povedal prieberčivý syn. - Majetku my sami dosť máme, na robotu si sluhov najmem, rozum si aj z kníh vypožičiam. Treba mne ženu pekne vyobliekanú, aby sa za nami celý svet obzeral, keď pôjdeme hore dedinou.

Porozmýšľali rodičia, nič nevedeli odoprieť tomu svojmu jedináčikovi. Nuž po dlhšom rozmýšľaní vraví otec:

- Prejdi, syn môj, celé naše kráľovstvo. A ktorá sa ti zapáči, tú si priveď. My sa uspokojíme, len aby sa tebe páčila.

Vychystal sa Matej, pobral sa po kráľovstve ženu hľadať. Chodil on, chodil, dievky obzeral, z mesta do mesta putoval. Po roku sa prinavrátil domov a vraví nedočkavým rodičom:

- Nenašiel som si ženu primeranú. Všelijaké silonové chuderky po kráľovstve chodia, sem-tam kúštik zlata na nich hrkoce, ale kdeže! Takú ženu má každý, tá by mi celoobecnú závisť nepriniesla.

Zaplakali rodičia, do kúta sadli, tri dni rozmýšľali a na štvrtý deň vraví otec:

- Počuj, synáčik, drahý jedináčik! V susednom kráľovstve má kráľ zlatovlasú dcéru. Platinové šaty jej šije kovospracujúci podnik značky Dior, v predných zúbkoch má prišraubované dva diamanty a z náušníc jej zaznieva muzika na želanie na veľmi krátkych vlnách. Tú ti privediem, už sa nejako pokonám s jej kráľovským otcom, aj tak vraví, že ho tá dcéra na mizinu priviedla. Možno bude celkom rád, ak sa dostane do rodiny s poriadnym gazdom.

Povedané - vykonané. Odišiel otec do susedného kráľovstva, priviedol dcéru toho skrachovaného kráľa. Matej-Matejko na princeznú zagáni, diamantové zúbky jej poprezerá, trochu hudby na želanie si z jej náušníc vypočuje a potom šepne otcovi:

- Už aj prinavráť túto neplechu do jej domu, otec milený. Je ona o dačo lepšia ako ostatné, ale čože také šaty - nijakej nápaditosti nemajú, a muziku si aj na fujare spravím.

Zaplakali rodičia, princeznú rekomando preč odoslali.

Vtedy sa však stala tá vec, ktorá všetko zvrtla. Na susednom dvore sa hrali deti, pestvá vymýšľali. A dve dievčatká-všadebolky vymysleli, že si spravia takú bábu, akú v obchode nedostať. Nuž vzali starú metlu, do materinej sukne ju obliekli, z ligotavého staniolu reťaze na ňu navešali, aj všetky strakaté mašličky, ktoré našli v dome. Takú vyobliekanú, ligotavú ju na dvor postavili, o kurín opreli. Práve v tej chvíli vyšiel Matej z domu, metlovú krásku na susednom dvore uvidel.

Oči vyvalil, od radosti zvýskol. Za rodičmi beží, na celé hrdlo kričí:

- Už som si našiel ženu peknú, zo všetkých najkrajšiu, tá mi bude do páru, nech celý svet pukne od závisti!

Pribehnú rodičia, ruky si skoro zlomia od zalamovania:

- Oj, ty náš chudáčik prenešťastný, vari sa chceš s metlou oženiť?

- Metla-nemetla, - vraví prieberčivý Matej, - táto sa mi páči, takúto som chcel, tejto až do smrti verný zostanem!

Prehovárali ho, nahovárali, odhovárali - všetko márne.

Tak sa ten Matej nakoniec predsa len s metlou oženil. Hrdo si ju viedol a mal pravdu - celá dedina ústa otvárala od prekvapenia a každý sa za nimi obzeral.

Vtedy vraj vzniklo aj porekadlo, ktoré platí do dnešného dňa:

I METLA JE PEKNÁ, KEĎ JU PRISTROJA.