O Troch princoch

O Troch princoch (Rozprávka)

Bol raz kráľ a všetko mal, iba nemal potomka na svoj kráľovský trón. Bolo to smutné, akože by nie, lebo načo je aj kráľovi celé bohatstvo, ak ho nemajú užívať najbližší príbuzní?

A bol by ostal taký bezdetný, ibaže raz na poľovačke zažil veľký zázrak. Uvidel srnku, namieril pušku, stisol kohútik -a puška nevystrelila, pretože ju sluhovia zabudli nabiť.

Zahromžil kráľ, ale srnka to všetko pochopila po svojom. Poklonila sa pred kráľom a po ľudsky mu vraví:

- Choď domov! Čo tam nájdeš, je tvoje za odmenu, že si mi život nezahubil. - A zmizla.

Kráľ si oči pretrel, sluhov pre pušku vyhrešil a vrátil sa na hrad. Bol plný nedočkavosti, čo to asi nájde. Do kráľovskej komnaty vkročí, kráľovná sa mu usmieva a celá natešená vraví:

- Pozri, kráľ môj, zázrak sa stal, narodili sa nám odrazu traja následníci trónu, všetko chlapci a jeden krajší ako druhý.

Zarazil sa kráľ, no potom sa už aj za hlavu chytil:

- Panenka multilaterálna, čože ja budem robiť s troma následníkmi, keď sú všetci traja chlapci a všetci traja prvorodení! Vari len nerozdelím také dobre zabehané kráľovstvo, ja úbohý otrojčiatkovaný kráľ!

Čo mohli robiť - nič nemohli robiť. Pestovali synčekov, tešili sa z nich, iba tá jedna starosť kráľa prenasledovala - ktorému prepustí trón, aby ani jednému neukrivdil.

Prešli roky a kráľovské trojčatá dospeli. Bolo treba rozhodnúť, ktorý syn má popri princovskom učení študovať aj kráľovskú špecializáciu. Po dlhom rozmýšľaní predvolal si kráľ všetkých troch prvorodených synov a takto im vraví:

- Všetci traja ste najstarší, preto ste všetci traja následníci. Aby som nikomu neukrivdil, urobíme to takto: každý z vás bude vládnuť jeden mesiac, a kto si najlepšie zavládne, toho vyhlásim za svojho nástupcu.

Synovia súhlasili a na trón ako prvý zasadol princ Baltazár, pretože on vytiahol najdlhšiu zápalku. A hneď prvý deň vyhlásil:

- Len tam je dobre, kde poriadok vládne, kde zbytočným zábavám ľudstvo nepodľahne. Život nie je majáles ani juniáles, a preto sa s okamžitou platnosťou zakazuje: spievanie, tancovanie, smiatie aj usmievame, vlasov ondulovanie, potravín cukrovanie. Naproti tomu sa nariaďuje: čiernych šiat nosenie, každý deň povinné dvojhodinové plakanie, dvojdecákom octu každého pokrmu oblievanie. Kto neuposlúchne, bude o hlavu, alebo aj o dve hlavy kratší!

Vyhlásil Baltazár svoj kráľovský program a po celej ríši sa hneď začalo slzotvorné krájanie cibule. No onedlho už ani cibuľu nebolo treba, tak išlo každému do plaču prirodzenou cestou.

Po mesiaci odovzdal Baltazár rozplakané kráľovstvo kráľovi a vraví:

- Verím, že ak sa ja stanem kráľom, budeme vážna a dôstojná krajina!

- Uvidíme, - povedal starý kráľ, pretože nechcel ovplyvňovať princovskú súťaž. - Nech teraz oprobuje druhý syn.

Princ Heliodor sa poslušne poklonil, zastokol si navrch hlavy zlatú korunu, sadol na trón, utrel si oči, uplakané pod bratovou vládou. A hneď sa rozhodol, že jeho vládnutie musí byť oveľa príjemnejšie, bez octovej a cibuľovej príchute. Keď teda zasadol, radostný úsmev si na tvár založil a vyhlásil takéto vyhlásenie:

- S okamžitou platnosťou nech z kráľovstva odvezú štipľavú papriku, soľ, korenie, cibuľu, ocot a chren. Do všetkého nech sa pridá za hrsť cukru, prípadne sacharínových tabletiek. Namiesto obyčajnej reči prikazuje sa radostné spievanie, a to aj vo verejných úradoch a pri školskom vyučovaní. Každému občanovi každého veku nech pridelia strakaté šaty a pod trestom vypovedania z krajiny je každý poddaný povinný trikrát denne na lačný žalúdok zarehotať polhodinovú rehotačku. Vpred - za usmiaty, usmievavý, smejúci sa život!

Poddaní sa najprv potešili - ale nebola to dlhá potecha. Už na druhý deň padali na uliciach od radostnej únavy, štikútali, navzájom si pomáhali šteklením a rozprávaním vtipov, ktoré poznali od nepamäti sveta.

Po mesiaci odovzdal Heliodor otcovi rozchichúňané kráľovstvo a vraví:

- Ak by ma neminul kráľovský trón, potom budem kráľom najveselšej ríše a najradostnejších poddaných!

- Uvidíme, - povedal starý kráľ tak ako aj prvý raz a šiel si konečne po mesiaci trocha zaplakať. Nie že by mu niečo chýbalo, to nie, iba sa mu žiadalo vypustiť zo dve slzy po tom smiešnom mesiaci. Keď si teda poplakal a na duši uľavil, predvolal si Kuba, tretieho syna:

- Nože, synu, skús aj ty skúšobný mesiac, aby sa ti krivda nestala.

Sadol Kubo na trón, za princovským uchom sa poškrabal a vydal takéto vyhlásenie:

- Komu sa žiada, nech si poplače, koho niečo teší, nech si zaspieva, kto chce kyslé, nech si okyslí, a kto má priveľa kyseliny, nech zje to, čo mu dobre robí. Pretože aj sladkého, aj kyslého priveľa škodí, budeme žiť celý mesiac načisto normálnym životom.

Zajasalo celé kráľovstvo, ešte aj kráľ sa nezdržal a Kubovi zatlieskal. Bez veľkého rozmýšľania všetci rozhodli, že tento kráľ bude všetkým po chuti. Že síce nebude to kráľovstvo ani dôstojné, ani rozosmiate, ale bude sa v ňom dať celkom dobre žiť. Nuž a príslovie - ŽE VŠETKÉHO VEĽA ŠKODÍ - zapísali vtedy na mestskú kráľovskú bránu. Tam som si ho prečítal, tam som sa ho naučil, a preto viem, že treba skončiť aj túto ôsmu porekadlovú rozprávku.