O dymiacej sopke

O dymiacej sopke (Rozprávka)
Keď sa minerálková kráľovná Vincentina Salvatore de Santov skryla zase pod zem, pobral som sa ďalej. Najprv som kráčal cestami, potom štvrť až polcestami, nakoniec necestami, a tak som na tretí deň vkročil do peknej doliny. Kvitli tam kvety, voňala materina dúška, spievalo spevokolové vtáctvo. Z jednej strany doliny - skaliská až po oblaky. Z druhej vršiská - takisto vysoko. Okrem toho vidím už len belasé nebo nad hlavou a pod nohami trávou zarastenú cestičku. Dolina dlhá, dlhanánska, akoby ani konca nemala. No ja som tušil, že koniec má, pretože na konečnom svete nemôže byť predsa nekonečná dolina! A len čo som si pomyslel - naozaj! Uvidel som turistickú značku a na nej rukou neznámeho dobrodincu napísané: „Pútnik turistický, tu si nesadaj, tu je mravenisko. Vydrž, za prvou zákrutou je koniec doliny."

Potešil som sa, pripísal som k turistickému posolstvu slová:

„Ďakujem, už aj bežím."

A naozaj som sa rozbehol za zákrutu.

Za zákrutou - éééj, vy hory, hory čierne! - ani krok ďalej nevykonám. Pretože, ak by som ho spravil, dostanem sa do akéhosi večného ohňa.

Namiesto konca doliny zočil som pred sebou veľký hnedý kopec. Dymil sa z neho hustý dym, teda mi bolo jasné, že to nehorí vatra na opekanie slaninky, ale že je to kopec ohňom špikovaný a plnený. Takzvaná sopka. Od veľkej hrôzy padol som dolu čelom a zvolal:

- Zbohom, Osmijanko, moje potešenie, už tebe nadišlo večné upečenie...

Tak som ležal a čakal, kedy sopka vybuchne, zaleje ma horúcou lávou a posype práškovým popolčekom ako lekvárovú buchtičku.

Keď sa nič nedialo, odvážil som sa nadvihnúť hlavu a najtenším hlasom vravím:

- Ej, kopec, najmilšia sopčička, dám ti, čo chceš, len ma pusť cez svoje ohnivé nebezpečenstvá.

Vtedy hnedý kopec urobil „baf!" a z gágora čiže krátera mu vyleteli veľké červené iskry.

Začal som sa triasť ä la osika, zúbky mi zadrkotali ako motorka, vlásky sa mi zodvihli na ježací spôsob. Tušil som, že mi hneď a zaraz udrie posledná tisícina sekundy. Neudrela. Ani posledná, ba ani predposledná, takže som tam, čakajúci na koniec - zadriemal.

Keď som sa prebudil a pozrel po okolí - kopec nedymil. Ale ich-ach-och...čo to? Blíži sa k nemu zástup ľudí. Vlastne desať chlapcov a desať dievčat a pred nimi hrkoce vozisko naložené vrecami.

„To budú isto dáki kočujúci alebo tragačujúci občania," myslím si. Pomýlilo ma len, že mali cez plecia prehodené lopaty, metly a podobné náčinie. Potom... oj, plagiát-magiát! Tí dvadsiati akoby rozum potratili! Prikročili k nebezpečnému kopcu, privliekli odkiaľsi dlhánsky rebrík, o sopku ho opreli, navrch sa vyštverali... panička mumifikovaná! Do krátera, čiže sopečnej diery, hlavy vopchali! Potom chytili lopaty, vybrali z krátera popol, a tí, čo ostali na zemi, naložili ho na fúriky a odviezli do neznáma. Ja si len oči pretieram, či sa mi to nesníva, či sa mi to bdie. Potom sa dievčence po rebríku navrch hory vyteperili, kráter metlami vymietli, z privezených vriec čosi hnedé doň sypú. Nakoniec dvaja najväčší mládenci k tej kráterskej diere vylezú, do doliny zavolajú „Varúúúj..." a celým balíkom zápaliek podpália to, čo tí predošlí do sopky nahádzali. Potom si obaja podpaľači pomädlia ruky a kopec na celú dedinu zabafká: „Bafff! Bafff!"

Zbohom aj s batohom! - takto sa ja lúčim so svojím životaschopným životom! No keďže v tej chvíli som nevybuchol, vybehol som pre istotu spoza kríka a kričím tým diverzantom:

- Ľudia, či ste o rozum prišli, alebo či som ja marivami napadnutý, alebo sa už svet naozaj toľme premenil, že kopec zapaľujete a sopečnú činnosť sami proti sebe organizujete? Veď vás to načisto zapompejuje...!

Tí dvadsiati na mňa pozreli ako na lietajúci kastról a vravia:

- Kdeže tu máš sopku, švagor pocestný? Čože ťa za bieleho dňa strašidluje? Veď mi iba nášmu dedovi, bačovi Oremlázovi, fajku pripaľujeme...

- Ak je toto fajka, - zadrkotal som tenkohlasne, - potom ja som najtenší vlas zo zlatovlasej princeznej! Ktože kedy videl takú ozrutu, veď to ani v tuzexovej trafike nepredávajú!

Tí dvadsiati sa urazili:

- Keď vravíme, že fajka, tak fajka! Vyrobili ju dedovi na sté narodeniny vďační občania za to, že im celý život ovce opatruje. Ibaže ju vystrúhali kúštik väčšiu, aby mu podchvíľou nevyhasla a mohol z nej na staré kolená spokojne bafkať. My, dedovi vnuci a pravnuci, sem prídeme, fajku vyčistíme, novým tabakom nafutrujeme, podpálime, a to vždy raz do roka, na dedove narodeniny. To je celý zázrak, ty pojašenec vyjašený...

Či som chcel, či nechcel, musel som uveriť.

- Zaveďte ma k tomu dedovi-bačovi, - vravím. - Nech mu k narodeninám zavinšujem a jedno slovo sa dozviem, keď sa mi jeho fajka prekážkovo do cesty postavila!

Nuž obišli sme kopec-fajku, potom sme ešte zo päť hodín pochodovali pozdĺž fajkového pipasára, až sme nakoniec došli na samý koniec. Na konci pipasára bol naozaj vyše storočný bača, a keď som zavinšoval a na tretie oslobodzovacie slovo sa ho spýtal, takto mi popod vyše storočný nos odšomral:

- Ja som bača veľmi starý, ale dožije aj tristo jarí ten, kto sa ničoho nenaľaká. A tak ti dávam to slovo, zamerkuj si ho: NENAĽAKÁ. Možno sa na niečo zíde...

Rýchlo som sa poďakoval, zapamätal si tretie slovo oslobodzovacieho receptu - NENAĽAKÁ - a odbehol som cez hory a doliny hľadať svoju štvrtú prekážku.